Oslovili nás známi, že našli v PKO pod lavičkou veľkú chlpatú mačku. Keďže to bolo po nejakej novembrovej mačacej výstave bolo mi jasné, že ju *** chovateľ (napísala by som hovado chovateľské akési, ale nepatrí sa) vyhodilo, lebo zver asi nič nevyhral. Stáva sa, aj chovatelia sú blbí, poniektorí. A známi si ju nemohli nechať, lebo mali malý byt i malého syna, žiadne skúsenosti a ešte veľa iných výhovoriek, tak sme si ju išli zobrať. A z chlpatej mačky sa vykľul obrovský perzský vykastrovaný kocúr, mierne zanedbaný a krásne sfarbený. Ale naozaj nevýstavný, lebo mal neštandardnú tvár. Proste mal málo placatý nos. Prišli sme domov, kocúra vykartáčovali, odmerali – 81 cm bez chvosta, odvážili – 10 kíl a nechali ho, nech sa zoznámi s novým bydlom. Len sme ho ešte párkrát za chvost vyťahovali spoza sporáka. Kocúr bol naozaj veľký, bez problémov si labkou otváral kľučkou dvere a keď sa chcel pozrieť na kredenc, len sa tak zľahka postavil na zadné labky a položil si bradu na pracovnú dosku. Ani sa pritom nenaťahoval. Farebne bol tzv. modrý, t.j. bol peknej šedej farby a od nosa cez krk až na prsia mal bielu náprsenku. Zdôrazniť jeho farbu je dôležité, veď sa presvedčíte.
Môj manžel mal rád sladké. Teda – to asi ešte stále má, len manžel už nie je. Ale nie koláče, on si sladil kávu tak, že som mu ponúkala, že veď mu kávu môžem rovno naliať do cukorničky, nebude musieť cukor presýpať, do hrnčeka čaju si dával cukor polievkovou lyžicou a mojou najlepšou kamarátkou bola dcéra riaditeľa dunajsko-stredského cukrovaru. Lenže až oveľa neskôr, čo som patrične ľutovala. I prišiel cukromilný manžel večer z práce, zmrznutý ako cencúľ a hovorí mi: uvar mi víno. Ja na to, že máme iba červené, ale keď mu to bolo jedno, tak som uvarila v takom litrovom smaltovanom hrnčeku, v ktorom si obvykle varil čaj. Veď to poznáte, veľa vína, trochu vody, klinčeky, škorica a cukor. Ten si tam dal sám. A popíjal a popíjal a keď dopopíjal a išiel spať, myslela som, že hrnček je prázdny. To bolo v piatok večer. V sobotu vstanem a idem do kuchyne. Vtedy sme v nej mali na zemi ešte sivé linoleum. A v kuchyni ako po zabíjačke. Hrnček na zemi. A na linoleu veľká červená zaschnutá mláka, v ktorej boli sivé mačacie ťapky, kde už nebola mláka, tam na sivom linoleu boli červené mačacie ťapky, obrus na stole = červené ťapky, na stene (bielej, ako ináč) červené fŕkance. Masaker, ja na nervy. Keď som sa ešte viac vytočila umývaním kuchyne hneď zarána, išla som hľadať mačiaka za účelom jeho zaškrtenia. Spal v izbe ale keď ma počul nadávať, asi pud sebazáchovy ho zobudil a on sa mi ukázal v plnej paráde. No, hneď ma prešla chuť vraždiť neviniatka, lebo keď sa niečomu smejete, už to nezahlušíte. Milý kocúr musel asi zo zvedavosti v noci vyskočiť na sporák a drgnúť do hrnca s vínom, ktoré drahý sladkomil všetko nevypil a zhodiť ho. V ľaku asi zoskočil, hrnček sa vylial nielen na zem ale aj naňho a keďže sa čistotný kocúr chcel zbaviť toho hnusného, čo mal na sebe, začal sa olizovať. Čo mu ostávalo, keď si sprchu pustiť nevedel. A počas vylizovania dlhých chlpov milý cukor zaschol a kocoš si „vyčesal“ parádneho irokézskeho kohúta ale zároveň sa aj decentne pripil. Čoby decentne, ožral sa ako prasa. Tak si predstavte bielo-sivého kocúra veľkého takmer ako kokršpaniel, ktorý má na chrbte od krku až takmer po chvost veľkého, stojaceho, červeného, načesaného kohúta. Smiala som sa. Naozaj som sa smiala, dlho a schuti. Potom som išla milého zvera vysprchovať, on to nemal rád, takže ešte aj kúpeľňa bola celá „krvavá“ – ale to mi už bolo jedno. Lenže kocúr bol naozaj opitý, škúlil privretými očami a chodil tak ... no, ako keď sa vám skríži náprava, predné labky rovno a zadné tak o 15 cm vybočené doprava. A ešte sa aj knísal a motkal. Vyriešil to tak, že zaliezol kamsi a do večera ho nebolo, objavil sa až v nedeľu predobedom, ale to už bol fit.
Aj teraz máme kocúra, tak na toho bývalého častejšie spomínam.
podla nadpisu som cakala, ze to bol nejaky kocur alkoholik, ale toto ma vazne pobavilo :-)))))))
pacia sa mi tvoje reakcie v niektorych situaciach :-)
ale nechcela byť v to ráno v tvojej koži.....
:-))))))))))))))))))))))
ten kocúr sa volal Žerard Vasiljevič ......ovič. ja som chcela aby sa volal žerard, ale menu kocúra vasilija z ruských bylín a bájí sa tiež nedalo odolať a keď ho prišiel kamarát zverolekár zaočkovať a vypísať mu akýsi preukaz, skonštatoval, že zver by mal mať aj priezvisko, keď už patrí do rodiny a k nášmu priezvisku pridal to ...ovič. ja netvrdím, že bol vtedy triezvy, lebo to ani náhodou - teraz výnimočne ten zverolekár, nie kocúr, ten sa sežral iba raz. sú to už naozaj dlhé roky ale ten preukaz mám odložený.
ďakujem za reakcie, dobre sa bavte. :-)) jana
Krásny príbeh a veľká vďaka, milá @Rea1 , že si sa oň podelila!
ten zver na fotke je nádherný, takého máme teraz, len bez bielej srsti, celý je ryšavec. a tiež nádhernýýý. :-)))
www.google.sk/search?q=ragdoll+cat&client=firefox...