Na rozdiel od niektorých z nás sa mu do učenia veľmi nechcelo. Ledva zmaturoval. Ručičky mal však zlaté. Opravoval tranzistoráky, čiernobiele televízory, brúsil škrabáky a obkladal i kúpeľne. Zamestnal sa v dobre fungujúcom stavebnom podniku a ako pán majster potom precestoval celý svet. Rusko, Ázia, Stredná Amerika.
Zovšadiaľ si prinášal nové návyky, nové myšlienky. Tam ,,vonku“ si často sám varieval a za tie roky sa vypracoval i na majstra varešky. Kuchtil skvelý boršč, ponúkal delikátne kung–pao a z Mexika priniesol, to sa vtedy „nenosilo“, i zázrak zvaný „čili“. Nahrubo mleté kajenské papričky. Keď sme to po prvý raz okoštovali, horeli nám ústa. Zolo sa rehotal a mal z nás zábavu. Niektorých rovesníkov však čili kultúrou nakazil. I ja mám vďaka Zolovi čili rád...
Po dlhom čase sme sa pred pár dňami stretli v Modre na fašiangoch. Pred kultúrnym domom rozvoniavala kapustnica, guláše, cigánska. Najväčšia hrča ľudí bola pred stánkom rybára Rada. Ponúkal rybaciu polievku. Jednoducho halászlé. Skvelá poživeň z ôsmich druhov rýb. Paráda! Všetkým chutilo.
Len Zolo sa mračil. Vytiahol z vrecka svoju ušmudlenú čili – koreničku a do taniera si hodne nasypal z tejto diabloviny a po modransky prehovoril: „Vidzíš a chut teho kapra, kerého nemám rád, sem potlačil!“ Schuti sme dojedli a Rado vytiahol z chladničky fľašu ostrého folegruntského zelenáka. Končili sa fašiangy a všetkým nám bolo dobre...
Diskusia k článku