Každá doba nezameniteľným spôsobom formuje krajinu. Návršie povyše Koválovca a Radošoviec obrábajú ľudia vinohradníckou motykou dobrých 500 rokov. Tu sa začína Zlatnícka dolina, tu sa dvíhajú k modrej oblohe Biele Karpaty a tu sa už po stáročia v čase najhoršom hľadala záchrana ľudského života. V 16. storočí sa ľudia do vinohradníckych búd uchyľovali pre nájazdmi Turkov, v minulom keď dedinami prechádzal front druhej svetovej vojny. A v digitálnom 21. storočí tu nachádzajú vykúpenie pred stresom a objavujú, v čom spočíva podstata dobrého života.
Vinohrady sú akoby Pánu Bohu za chrbtom, vedie k nim cesta medzi poľami, z ktorých sa otvára pohľad do šírej krajiny, kde sa stretá slovenské Záhorie s moravským Slováckom, dva svety, ktoré celé stáročia nerozlučne kráčali spolu, ovplyvňovali sa, čo vidno na írečitom jazyku aj na vinohradníckej architektúre. Aj búdy – sklípky vo vinohradoch sú toho dôkazom, nájdu sa na oboch brehoch Moravy.
Keď sa štát Čechov a Slovákov rozdelil, Moravania sa s vervou pustili do obnovy vinohradníckej tradície, obnovili aj sklípky, pribudli aj extravagantné vinohradnícko-vinárske stavby ako Sonberk, dokonca v réžii Slovákov. Najmä však Moravania obnovili tisíce hektárov vinohradov, pospájali ich cyklocestami a zlákali na ne aj tisíce milovníkov vína zo Slovenska.
Po troch desaťročiach sme sa konečne prebrali z útlmu a v Radošovských vinohradoch objavujeme spôsob, ako sa zmocniť príležitosti, ktorú ponúka pokoleniami predkov utváraná svojrázna vinohradnícko-ovocinárska krajina. Dedinka Vinpera je ukážkou, ako môže krajina slúžiť potrebám moderného človeka, ako ho môže priviesť do lona prírody a pripomenúť mu, v čom spočíva kontinuita ľudského života.
Cesta z Koválovca sprvu vôbec nenaznačuje, že kdesi na obzore sa objavia vinohrady. To vedia iba miestni, ale potom z náhornej planinky zbehne do údolia a tam sa objaví krásny pútač zvestujúci, že sme podišli k symbolickej bráne Radošovských vinohradov. Modrý strapec hrozna je toho neklamným dôkazom.
S Vinperou až ku hviezdam
Kde že je Vinpera, ako ju nájsť medzi 300 vinohradníckymi búdami? Je to jednoduché, presne zadané súradnice v mobile k nej dovedú každého. A kto nebodaj napriek tomu zablúdi, neoľutuje. Chrascá, Maňašovská hora, Huboké sady, U kolečka, Kaplnka sv. Urbana, to je priestor, ktorým sa oplatí túlať, lebo sme odrazu v inom svete. Je jeseň, z hmly sa prediera slnko, z viniča, sliviek, jabloní a vzácnych oskoruší vietor už postŕhal skoro všetko lístie, prostredie dýcha sviežim vlhkým vzduchom. Je tu dobre, zdravo a krásne.
Pred piatimi rokmi sa dvaja milovníci vína Peter Kudláč a Rastislav Ňukovič, ktorých búdy stali blízko seba a spoločne obrábali vinohrady, rozhodli, že víno by sa slušalo podávať v niečom krajšom a atraktívnejšom. Jedno je však intuícia a druhé schopnosť vyjadriť túžbu o kráse, ale aj nárokoch súčasníka. Vedeli, čo nechceli: agropenzión s pivnicou, nad ktorou je škatuľa s izbami pre hostí. To, čo chceli, malo byť moderné, ale zároveň rešpektujúce tradíciu.
Pozvali teda na obhliadku vinohradníckej hory architekta Petra Abonyiho, poukazovali mu všetky jej zákutia a vysvetlili mu zámer, čo nosili v hlavách. Ešte aj po rokoch si Rastislav Ňukovič spomenie, že architekt toho veľa nenahovoril. Akoby pohľadom skenoval do pamäti krajinu a jej ducha. Po dvoch či troch týždňoch dostali skicu siedmich búd, ktoré akoby tu odjakživa stáli.
„Skoro nám oči vypadli, ako jednoducho a presne vyjadril to, po čo sme túžili, zachovať novými búdami ráz krajiny, ako sme ju poznali od chvíle, čo sme obaja po prvý raz vkročili do vinohradov,“ vystihne Ňukovič projekt, ktorý naplnil očakávania.
V jeseni 2025. roku sa Ňukovič s Kudláčom dočkali, vinohradnícke domce nič nestrácajúce z ducha historických búd boli pripravené na kolaudáciu. Tá prebehla úspešne a obaja sa už sústreďujú len na dokončenie posledných detailov a tešia sa na prvú ostrú degustáciu.
Architektúrou možno víno a vinohrady povýšiť aj ponížiť. Vinpera ladí líniami, kontúrami a farbami s priestorom dokonale. Domce sú štíhle, vrastené do svahu ako búdy, ktoré tam po päť storočí stavali starí Radošovčania a Koválovčania, ale hneď vidno, že sú zrkadlom novej doby a jej technológií, originálneho metaforického jazyka architektúry 21. storočia. Život sa nedá zastaviť.
Na čo sa chodí do pivnice? No predsa na koštovku vína. Spomedzi siedmich búd upútajú najväčšiu pozornosť tie, čo sú v centre. Určite aj preto, že je medzi nimi amfiteáter, prvok akoby z antického sveta, ktorý chce z oslavy vína urobiť veľkú spoločnú a spoločenskú udalosť. Víno miluje spoločnosť a tuhľa máme priestor, kde sa ľudia s ním môžu spoločne zabávať.
Amfiteáter pojme okolo 70 ľudí a nad ním sa týči mohutný pylón, základ budúcej hvezdárne. Ňukovič a Kudláč totiž tvorcovi diela akoby náhodou pripomenuli, že z Radošoviec pochádza najslávnejšia slovenská astronómka Ľudmila Pajdušáková. A tak sa zrodil nápad vybudovať nad amfiteátrom hvezdáreň. Má čnieť vo výške desať metrov nad amfiteátrom a ľudia, ktorí prídu do Vinpery, budú mať o jeden dôvod navyše navštíviť ju: ochutnajú víno, s ktorým sa dotknú hviezd.
Zrodené dňom aj nocou
Keď človek premýšľa, povolí trochu uzdu fantázii a všimne si, kto všetko posúval jeho rodisko dopredu, nájde odrazu nové možnosti, ako stvárniť kraj. Myslíme si, že ho dôverne poznáme, a predsa odrazu sa nám vynorí iný pohľad na náš mikrosvet i Slovensko. Veď to sa skladá z tisícok a tisícok mikrosvetov. Práve cez ne spoznáme lepšie miesto, ktoré obývame, krajinu, kde žijeme.
Naozaj, s vínom môžeme obrazne i doslova mieriť k nebesám, ale držme sa zeme, tam preda korení. Podišli sme teda k stredu dedinky a nemôžeme prehliadnuť pod prostrednou búdou vchod do degustačnej miestnosti. Dvere majú tvar rozkošníckej fľaše, ktorá nás pozýva na pohárik vína. Nevedie k nej schodisko, ale pohodlná rampa, vidno, že sa tu pamätalo aj na ľudí, ktorí sa pohybujú na vozíčku.
Vstúpime dnu a ocitneme sa v pivnici, akú mnohí z nás ešte nevideli. Dominuje jej krásna tehlová klenba, pod ktorou sa môže pohodlne usadiť okolo 50 hostí. A sú tu hneď dve prekvapenia. Oba stoly oddeľuje degustačná ulička. Je zahĺbená 40 centimetrov pod úroveň pivničnej podlahy. Peter Kudláč bude mať zľava aj sprava hostí. Nebude stáť za ich chrbtom, ale pekne krásne sa tu rozhovor s vínom a hosťami bude odohrávať z očí do očí. To bude zážitok, lebo Kudláč je rozprávač, duša vína, ktorá pred vami vystúpi akoby duch vína z fľaše.
Dorábanie a ochutnávanie vína je vlastne jedno veľké divadlo, ktoré potrebuje krásnu scénu. Pivnica v tradičnom ponímaní je priestor hlboko pod zemou, so sliepňavým svetlom. Vo Vinpere rozmetali konvenčný pohľad a pustili zhora po oboch stranách pivnice do degustačnej miestnosti prúd denného svetla. Akoby chceli pripomenúť, kto stojí za energiou vína aj človeka, no predsa slnko.
Iste k životu potrebujeme deň, ale aj noc. Bez týchto dvoch protikladov by sme nemohli existovať, je krásne, keď si ich vzájomné prelínanie uvedomíme pri ochutnávaní vína. Aj vinič sa vinie k slnku, no svoje dielo dokončuje s pomocou chladnej mesačnej noci, práve v kontraste dennej a nočnej teploty ovzdušia sa utvára očarujúca aromatika radošovského vína.
Spánok pod pňom viniča
Víno dnes neprežíva ľahké časy, práve tak ako ľudia. Konjunktúry a úpadky, nič nové v 10-tisícročnej koexistencii človeka a vína, ide o to, ako sa z doby, keď sa zdá, že všetko ide akosi mimo našich želaní, vymotať. Dá sa to a môžu tomu asistovať vinohrady aj víno. Ide len o to, aby sme sa dokázali na ne zadívať iným pohľadom a víziu, ktorú objavíme, premenili na skutočnosť ako vo Vinpere.
Naozaj sa tu pohrali s každým detailom a mysleli na návštevníkov s absolútne rozdielnymi nárokmi, požiadavkami a predstavami o tom, čo má, môže či musí poskytnúť vinárstvo. Ľudia dnes čoraz viac presadajú najmä cez víkendy z áut na elektrobajky. Na týchto moderných cykloturistov vo Vinpere nezabudli, v prvej z búd je miestnosť, kde si môžu dobiť baterky svojich moderných bicyklov, v domčekoch dedinky je naporúdzi aj fitko, miestnosť, kde si možno zahrať pingpong, zahádzať šípky. Čudujete sa týmto možnostiam? Ničomu sa nedivme, ľudská spoločnosť ešte nikdy nebola tak bohato rozvrstvená a s toľkými širokými záujmami, ako v našich časoch.
S vínom sa trávi čas príjemne, ale po konzumácii si treba aj oddýchnuť. Päť domcov poskytuje ubytovanie pre sedem párov plus je tam možnosť prístelky. Kto chce plný komfort, môže mať raňajky priamo v posteli. Donesú vám ich na pult, ktorý sa pohybuje na nehlučných kolieskach nad posteľou. Extra zážitok, aký mnohí videli len vo filmoch.
Ste skromnejší a nestojíte o takúto pozornosť? Nech sa páči, môžete využiť izbu, kde je kuchynka. Naozaj sa tu pamätá na každého. Každý domec má priliehavé meno. Nájdete tu Dunaj, Frankovku, Sauvignon… Akoby ste spali pod pňom viniča, ktorý reprezentuje víno, čo sa dorába v Radošovských vinohradoch. Je to naozaj originálna vinohradnícko-vinárska dedinka, ktorá dáva veci spojené s vínom do súvislostí, nad ktorými nemáme čas premýšľať.
Najdôležitejšie je samo víno, predsa kvôli nemu sme sa sem vybrali.
Slobodná vinárska republika
Záhorie je západnou stranou Malých Karpát, Skalický vinohradnícky rajón, súčasťou ktorého sú Radošovské vinohrady, formálne patrí do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Polohou, geologickým podložím i mentálne je však tunajšie víno predsa len iné ako to, ktoré sa rodí medzi Bratislavou, Pezinkom, Modrou, Častou a Trnavou, symbolmi malokarpatského vína.
Keď pred pol druha desaťročím na južnom Slovensku začali organizovať Strekovský vínny festival, napísali sme, že v Strekove vyhlásili slobodnú vinársku republiku. Rovnaký zápas o emancipáciu a svojbytnosť prebieha aj na Záhorí v jeho najkrajšom skalicko-radošovskom vinárskom kúte. V jeseni usporiadali Festival kráľovských vín v Skalici a v októbri Dni otvorených búd, do ktorých zavítalo okolo 2 500 návštevníkov.
Rastislav Ňukovič je presvedčený, že to hovorí jednak o vinárskom patriotizme Záhorákov, jednak o pretrvávajúcej česko-slovenskej vzájomnosti, lebo stovky návštevníkov na ochutnávku skalických a radošovských vín prišli z druhého brehu Moravy. Keď prechádzali popri dostavbou finišujúcej Vinpere, najčastejšia otázka v starom sklípku znela: Kedy otvoríte nové búdy? Plná prevádzka sa začne, keď sa priestranstvo pred domcami zazelená, vypučí vinič, vinohradnícke broskyne, slivky a hrušky. Jeden z návštevníkov, inak Pražan, v obave, aby mu nevyfúkli jeho životne dôležitý termín – oslavu päťdesiatky – si už degustáciu vo Vinpere objednal.
Je pekné, keď sa v pomyselnom česko-slovenskom vinárskom súboji začína upierať pohľad druhého brehu Moravy na slovenské víno. Mimochodom, to zo Skalice malo v Prahe vždy vysoký cveng, veď Skalický rubín, ktorý dorábajú aj vo Vinpere, patril počas prvej čs. republiky k najžiadanejším aj najdrahším slovenským vínam.
Aké bude víno z ročníka 2025? Petrovi Kudláčovi, ktorý už začiatkom novembra začal strihať vinicu pre budúcu úrodu, sa rozjasní tvár. To vínko spieva, má krásne kyseliny – Rulandské biele vlajkové víno Radošovčanov, Sauvignon blanc, Veltlínske zelené či Rizling vlašský sú vo forme, lebo rok nebol taký „vrelý“ ako vlani, skôr sa teplotami blížil k ročníkom spred globálneho oteplenia. No Kudláč vraví, že tento ročník nesklame ani pokiaľ ide o červené, veď taký Dunaj pozberali s cukornatosťou 24 stupňov. Bude to znamenité vínko, ktoré potvrdilo potenciál, čo doň vložila šľachtiteľka Dorota Pospíšilová.
Vinpera ukazuje, že víno a krajinu môžeme vnímať všetkými ľudskými zmyslami, že vie pripraviť to, čomu sa hovorí „nevšedný zážitok“. Raz sa Rastislavovi Ňukovičovi ozvali z neďalekého golfového areálu so žiadosťou, že by radi ochutnali vína a niečo si k nim aj zobli. Peter Kudláč bol, akože ináč, vo vinohrade, ale nedal sa zaskočiť.
Pre hostí pripravil typické jedlo Radošovčanov – pečené erteple s domácim „búčkem“. Na dosku nasypal soľ, priložil maslo a hostia si len prsty oblizovali. „Tak jedli celé generácie Radošovčanov, pre súčasníkov je to odrazu príjemné vybočenie z radu,“ myslí si Peter Kudláč a dodáva: „A viete ako s rezkým vínkom chutí taká radošovská jaternička?“ V tej otázke je pozvánka na návštevu Vinpery.
Erteple s poctivým „búčkem“ alebo so zabíjačkou sú návratom do zabudnutého času. Ale súčasnosť priviala aj nové príležitosti – po poliach sa preháňajú stáda vysokej zveri, o divinu na jednálnom lístku nebude núdza, ani o iné jedlá opierajúce sa o lokálne čerstvé suroviny. Jeden z priateľov Rastislava Ňukoviča lekár, neurológ, mimo ordinácie excelentný kuchár, už pripravuje originálny jedálny lístok. Bude sa k nemu podávať 14 vín, viaceré z nich boli ocenené na prestížnej Vinalies Internationales vo Francúzsku alebo ich nájdeme v Národnom salóne vín.
Vinpera, to je krásna krajina skvapalnená do vína. Oplatí sa ju spoznať.
Diskusia k článku