Skôr ako vlnky Dunaja pri Devíne dostane slnečný pozdrav odroda Dunaj v orechovskom vinohrade. Dunaj z Orechovej je šampión červených vín v Národného salóne vín spred dvoch rokov. Nie je to náhoda, červené víno si potrpí na slnečný kúpeľ od chvíle, čo sa púčiky prebudia k životu až do chvíle, keď oberači odstrihnú posledný strapec hrozna. Ak príde taká rozmarne krásna jeseň ako tohto roku, dokonca sa na posledných strapcoch Dunaja vytvoria hrozienka poznačené ušľachtilou botrytídou.
Vinohrady v Orechovej sú ukážkou nesmiernej rozmanitosti slovenského vinohradníckeho územia. O nenapodobiteľnú DNA vína berúceho živiny z pôdy ležiacej na sopečných horninách sa tu pred osem a pol milióna rokmi postarali dve sopky – zo západnej strany Vihorlat a z východnej Popriečny. Oba vulkány na konci treťohôr vyvrhli zo svojich útrob milióny ton lávy, ktorú časom pokryli hlinito-kamenité sutiny a sprašové hliny.
Moderné slovenské vinárstvo sa začalo v Orechovej formovať, keď tu založili najvýchodnejšie položenú šľachtiteľskú stanicu viniča. Najstaršie, ešte stále rodiace výsadby Rizlingu rýnskeho a vlašského spolu s Frankovkou modrou pochádzajú z rokov 1967 a 1968.
Čas márností a nádeje
V tom čase syn odborného pracovníka Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho Pavla Micháleka z neďalekých Remetských Hámrov robil prvé krôčiky. Otec malého Paľka brával často do sadu a vinohradu a keď prišla návšteva, malé chlapča sypalo názvy odrôd, že sa odborníci nestačili čudovať. Nikde sa prirodzenejšie neutvorí vzťah k budúcemu povolaniu ako v prostredí, v ktorom sa odohráva detstvo.
Nečudo, že mladík sa po skončení strednej školy vybral študovať vinohradníctvo do Lednice na Morave. Rodičia síce uvažovali, že zo syna by mohli mať aj lekára, ale jablko nepadá ďaleko od stromu a skotúľalo sa na lednickú záhradnícku fakultu. Tu sa dostal mladý Michálek do rúk profesora Viléma Krausa, a to bol muž, ktorý vedel vykresať z každého talentu poctivého vinohradníka a vinára.
Súradnice času sú pre ľudí vína veľmi dôležité. Rok po skončení vysokej školy zmenila Československo novembrová revolúcia. Zmena spoločenského systému vtrhla ako víchrica aj do vinohradov na východnom Slovensku. V priebehu pár rokov sa rozpadlo Víno Košice, ktoré malo vinárske závody od Sobraniec, Michaloviec cez Kráľovský Chlmec, Moldavu nad Bodvou, Rimavskú Sobotu až po Veľký Krtíš.
Dnes sa o tomto období veľa nehovorí. No práve počas neho, keď do privatizácie idúce štátne vinárske závody prestali platiť vinohradníckym družstvám, štátnym majetkom a prvým súkromným vinohradníkom za dodané hrozno, nastal nevídaný úpadok vinohradníctva na východnom Slovensku. Nie že stovky, ale tisíce hektárov vinohradov prestali poľnohospodári obrábať. Do slepej uličky sa dostala aj Šľachtiteľská stanica v Orechovej. V jeden krásny deň odtiaľ odviezli všetku techniku. Zdalo sa, že orechovským vinohradom a vínu zvoní umieračik.
Ponovembrové obdobie však nepatrilo len ľuďom, ktorí lovili v mútnych privatizačných vodách. Rodila sa aj vrstva vinárov, ktorí boli odhodlaní znovu vkročiť do pustnúcich vinohradov a postaviť vo vlastnej réžii na nohy výrobu vína. Pavol Michálek sa pokúšal Orechovú oživiť najprv v spolupráci s tokajským vinohradníkom a vinárom Jaroslavom Ostrožovičom. Potom však jeho priateľ zapustil korene v Tokaji, a tak sa Michálek v roku 1997 odhodláva na kľúčový životný krok. Prenajíma si 18 hektárov vinohradov a púšťa sa do budovania rodinného vinárstva. Pritiahne k práci otca a neskôr aj brata Jaroslava.
Poctivá vinica aj pivnica
Pár dní po Dušičkách sa orechovské vinohrady vyhrievajú v posledných teplých lúčoch jesenného slnka. Dvíhajú sa rovno od sídla bývalej šľachtiteľskej stanice a bežia v ústrety lesnému masívu Vihorlatských vrchov. Zo strážnej veže vidno žlto-červenú mozaiku, ktorú vymaľovali studené noci do výsadieb Tramínu a Dunaja. Ako na dlani sa z výšky rozprestiera kompaktný 55-hektárový vinohrad, ktorý sa v priebehu posledných dvoch desaťročí podarilo Pavlovi Michálekovi zrevitalizovať. Do budúcna hľadiaci hospodár využil pozemkové úpravy, aby scelil pozemky a postupne ich odkúpil.
Michálekovi sa darí nielen vo vinohrade, ale aj ako vinárovi. Postupne zmodernizoval technológie, pred dvoma rokmi vybavil spracovateľskú linku selekčným zariadením, ktoré umožňuje dokonale vytriediť všetky bobule, skôr než padnú do lisu. Málokde má tak blízko hrozno z vinohradu do pivnice ako v Orechovej. Venujú mu tu nemenšiu pozornosť ako špičkoví vinári v Alsasku či Toskánsku. Tí sa radi vychvaľujú, ako si ctia prírodu a vychádzajú viniču v ústrety.
Pavol Michálek nie je muž, ktorý potrebuje košato opisovať, čo všetko robí pre vinohrad a víno. Keď však človek prejde po vinohrade a po pivnici, vidí poriadok a poctivú robotu na každom kroku. Preto sa tu rodí dobré víno, ktoré má čoraz viac fanúšikov.
Mnohí netušia, kde sa Orechová nachádza, stačí však spomenúť, že päť kilometrov na východ od nej je hraničný priechod Vyšné Nemecké a ľudia s prekvapením konštatujú: Aj tu sa ešte rodí víno? Veruže rodí a ešte aké.
Nájdeme tu celý klasický sortiment – počnúc Müllerom Thurgau, Veltlínom zeleným, pokračujúc oboma rizlingmi, Rulandským šedým, Chardonnay, Sauvignonom blanc, končiac Tramínom červeným a Muškátom moravským. Modré odrody predstavuje kvinteto Frankovka modrá, Svätovavrinecké, Cabernet Sauvignon, Neronet a Dunaj.
Je to územie, kde sa viniču darí. Má nadostač slnka, musí však zápasiť s neobyčajne arídnymi – suchými – vnútrozemskými podmienkami. Tohto roku napríklad naposledy pršalo 10. júla, keď na vinicu spadlo 15 milimetrov vlahy. Korene viniča však prenikajú cez pukliny v andezitovom podloží a nachádzajú tam potrebné zásoby vody.
Vinič tu tuho bojuje o život, ale svoj zápas vyhráva. V bobuliach hrozna sa pri bohatom príkone slnečnej energie nahromadí dostatok cukru, čo dvíha kvalitu červených vín. Ešte na koreni sa z bobúľ odbúrava kyselina jablčná, do pivnice tak prirodzene smeruje hrozno výbornej kvality.
Z bielych odrôd je žiadaný najmä tramín a Rulandské sivé, ale Pavol Michálek nedá dopustiť ani na ďalšie odrody. Keď dostane otázku, na ktoré odrody by zúžil sortiment, odpovie, že je to vec budúcej dohody vinárov. Tak rýchlo k nej však nedôjde, veď kocky sú výsadbou vždy hodené najmenej na dve desaťročia.
Okrem toho je tu spotrebiteľ, ktorý je zvyknutý na široký sortiment odrodových vín. A potom je to už spomínaná dohoda na celonárodnej stratégii ako a kde rozvíjať tie či oné odrody. Zdá sa, že nateraz je každý z vinárov viac zaujatý svojimi problémami, ako hľadaním spoločných riešení, ktoré by prospeli celku i jednotlivcom. Čas však skôr či neskôr túto otázku nastolí.
Ako vstupuje pravda do vína
Pri stom výročí Československa Michálekovcom nevdojak zíde na um, že ich predkovia prišli na Slovensko z východných Čiech na sklonku vlády Márie Terézie. Po českom koreni zostalo vlastne už len meno, ale česká, či presnejšie československá stopa je v ich vinohrade a víne stále viditeľná. Pavol Michálek je odchovancom profesora Viléma Krausa, pestuje jeho odrodu Neronet a Dunaj šľachtiteľky Doroty Pospíšilovej, ktorá je po otcovi Moravanka, tiež pripomína obdobie spoločného štátu. Pravdaže, o výsadbe nerozhoduje národnosť odrody, ale jej praktické vlastnosti.
"K výsadbe Dunaja ma pomkol Skaličan Lojzo Masaryk, ktorý s ním mal dobré skúsenosti. Vysaď ho, neváhaj, nesklame ťa, povedal mi pred deviatimi rokmi. A Dunaj naozaj patrí k naším špičkovým vínam,“ vraví Pavol Michálek.
Michálekov otec, tiež Pavol, dodá: "Možno preto, že na hone Filipova, pomenovanom po najmladšom vinohradníkovom synovi, je vinič v bezprostrednom kontakte s horninou. Keď sme vinicu rigolovali, andezit vyhodil pluh z brázdy ako detskú hračku. Ale kde je skala, tam sa viniču darí.“
V Odobierke s vinohradom krásne vzťah viniča, kameňa, pôdy a vinohradníka opísala poetka Lýdia Vadkerti Gavorníková:
Dnes už nevieme
Kadiaľ vstupuje pravda do vína
A múdrosť do príslovia
Môžeme iba dodatočne sledovať ich cestu
Od zapečateného kameňa
Cez korene až k plodom rastlín
Podľa stôp ktoré zanecháva
Človek v hline
a hlina v človeku.
V tých veršoch je vytepaný michálekovský príbeh orechovského vína.
Diskusia k článku