Už po ikstý raz, tentoraz s ročnou pauzou, sa pod modranskou Homolou konali dve milé akcie. Slávnosti hliny a VínoHranie.
Na „keramickej Modre“ si rozložilo stánky takmer päťdesiat hrnčiarov a keramikárov. Bolo čo obdivovať. Kúpili ste si keramikovú maľovanú misku a hneď vám do nej naložili poľovnícky guláš. Alebo lákavú rybaciu polievku. To modranské halászlé od Rifa bolo z ôsmich rýb a dominoval v ňom sumec z Bukovej. Horúca polievka, vlažný burčiak. Najlepší podávala Božena Vršková na Súkenickej desať. Bol už trochu ostrejší a bol z iršaja. Mierne štipľavý, mierne sladkastý.
Neďaleko fungoval stánok Mlsnej lienky a ten zasa ponúkal skvelý teľací perkelt s liptovskými haluškami. Tam už pasovala modrá frankovka. Opäť od Boženky. Vo vínnej ponuke boli však dobrí aj Kmeťovci, Klimkovci, Mariothovci a Frnovci z Kráľovej...
Na nádvorí Starej radnice sa striedala jedna kapela za druhou. Niektoré boli také hlučné, že až omietka z mestskej veže opadávala... A opäť cigánske, hamburgery z ovčieho syra, lokše, husacina. V starých mestských pivniciach ponúkali víťazné vína, koštovky kvapalných produktov Modranského vinohradníckeho regiónu. Domáci boli nahnevaní. Šampiónom sa stal pezinský vinár, ktorý dorobil skvelý mok zo šenkvických vinohradov. No teda!
Ohlušený, vínom aj jedlom omámený som prekročil vstupnú bránu modranského zeleného semafora, ktorý dovoľoval vstup na vínopodujatie. Tisíc návštevníkov, rozstupy a rúška na tvári. De iure všetko „klapalo“, de facto – nič sa nedodržiavalo... Napokon nad Modrou už blikotali len hviezdy a bola tma. Covid sa tuším „VínoHrania“ zľakol. A či „zabral“ náš ochranca a patrón Ľudovít, týčiaci svoju obrovskú pravú ruku nad námestím a nad nami? Nuž, ochraňuj nás. My Modrania „VínoHranie“ milujeme...
Diskusia k článku