Foto: archív Fedora Malíka
Cez modranský „Šanghaj“ a na konci Dolnej ulice som popri kostoloch zabočil doprava. A potom nahor popri hradbách. Tu sa mi premietali obrázky ešte z detstva.
Pamätám si každú „fortňu“. Košnárovci, Kopovci, Čistí, Michálkovci, nemecká škola, Famlerovci, sporiteľňa. Tu sa zastavím a cez dieru v kamennom múre nakúkam do Famlerovho dvora. Tu bývali aj Schieslerovci. Velila im matka Helena, spravodlivá a láskavá, okrem iného skvelá kuchárka. Navyše žena ako sa patrí. Žena „pri sebe“, s hnedými očami a hrdzavými vlasmi. Rada rozprávala, výhradne modranským dialektom, a mala rada aj deti. Tri svoje a celý kŕdeľ od susedov. Medzi ne sme patrili aj my.
„Šislerka“, tak ju všetci volali, výborne varila aj piekla. Nuž a keď varila, tak dvakrát toľko, aby bolo pre návštevy, aby bolo do zásoby. Vo Famlerovom dvore, kde Schieslerovci bývali, to vždy rozvoniavalo. Arómy sa niesli ulicou a detí bol vždy plný dvor. Najmä pred sviatkami, keď sa vypekalo... Nezabudnem na dni pred Veľkou nocou. Krupičný šterc, cícerová polievka, zemiakové šúľance (na slano aj na sladko), tvarohové koláče, najmä tie sladké s kôprom, mazanec s hrozienkami a veľkonočné vtáčiky. Pri ich pečení sme sa podieľali aj my, susedove deti. Podnes som ten prostý recept nezabudol a občas si vtáčiky aj upečiem.
Potrebujem pol kila polohrubej múky, lyžicu práškového cukru, dve vajcia, kúsok masla a za hrnček mliečneho kvásku. Masu zhomogenizujem, cesto nechám nadýchnuť, vyvaľkám ho a našúľam z neho valčeky hrubé ako detský prst. Každý valček zauzlím a na kratšej strane vyformujem na ňom hlavičku so zobáčikom. Oko vtáčika vytvorím z bobuľky nového korenia. Dlhší koniec valčeka roztľapkám a narežem do tvaru chvostíka. Vtáčiky potriem vajcom a upečiem ich dozlata. Oslavy sviatkov jari sa môžu začať. Len treba ísť na vŕbové prúty a upliesť korbáč. Dokážete to?
Diskusia k článku