Veľký piatok je však aj dňom našej dávnej pohanskej mágie. Umývame sa vodou z potoka, ženy si umývajú vlasy a muži sa holia. A ešte pred východom slnka sa kropí posteľná bielizeň cesnakovou vodou a hneď zaránky sa štepia ovocné stromčeky. Nehýbeme so zemou, nezametáme dvor, neperieme, nežehlíme. Mysľou sme niekde inde, rozjímame a sme kdesi na Golgote...
Dosť bolo opúšťania sa, treba si dodať energie. Aj keď sú pôstne a navyše aj covidové časy, treba si čosi uvariť, ukuchtiť. Nuž a malo by to byť to, čo sme tu ešte nemali...
Spomínal som ovocné polievky. Tú „drevenú“ z nitrianskeho regiónu asi poznáte. Pripravuje sa bez zápražky a ide o vývar zo sušených hrušiek! Po polievke nasleduje omáčka. Opäť ovocná. Takú pripravovala aj moja kochanovská babka Katarína. Nazývala ju „ščepková“.
Napred si urobíme zápražku z masla, hladkej múky a mletých klinčekov. Do kastróla potom nalejeme vodu a pridáme do nej sušené jablkové štiepky a za hrsť sušených bystrických (či kalifornských?) sliviek. Omáčku povaríme a zahustíme sladkou smotanou. A je hotovo.
Mali sme polievku aj omáčku a stále nie sme sýti. Nájdeme riešenie. Opäť pôstne. Uvaríme si široké rezance a tie posypeme drvinou (opäť) sušených hrušiek a práškového cukru. Takto sa už dobré dve stovky rokov živia modranskí Kraľovania.
Tá hrušková posýpka nie je však z akýchkoľvek odrôd. Musí to byť maloplodá, poloplaná hruška so záhadným pomenovaním „šemendzia“. Pochádza ešte z dôb vládnutia Márie Terézie a v modranskom chotári rastie, kvitne a plodí už len kde–tu. Treba ju chrániť a zachovať. Rezance si našúľate aj o sto rokov. Šemendzie však už nevzkriesite...
Diskusia k článku