Vína z celého sveta nám riadne potrápili zmysly. A mne osobne kyseliny vína takmer zničili chuťové poháriky. Bolo ich potrebné rehabilitovať. Najlepšie dobrým jedlom a chutným nápojom. Už nie vínom. Radšej pivom. Som vinár, pivo však mám rád. Priťahuje ma jeho oblačná pena, jeho vôňa, horkastá dochuť...
Nebol som jediný, ktorý si na záverečnom obede v hradnej reštaurácii Strelec pivo objednal. Bol som však sám, kto si poručil ľubľanskú klasiku. Ňou je pivo Union. To je čosi podobné ako bratislavský Stein. Ľubľanská tradícia. Zlatistá, trochu „pichľavá“, vhodne nachmelená, akurátne vychladená.
A k tomu sa podávala „na žaru pečena zorjena govedina“, po našom grilovaná sviečkovica z mladého býčka. Bola šťavnatá, ružová, trochu krvavá. Na veľkom bielom tanieri ju sprevádzali pečené rožkové zemiačiky „kifeljčar“, zelený šalátik a karotkové pyré s pečenou slaninou. Voňalo to, chutilo to a aj farebne to bolo lákavé. Jedol som pomaly a pivko som si šanoval. Hlt mäska, pol zemiačika, dva hlty „unionu“.
Bol to príma gastronomický zážitok. Až taký, že mi ani čaša s dobrým červeným tentoraz nechýbala...
Diskusia k článku