Marek je štyridsiatnik, ítečkár, ktorý sa živí zostavovaním programov. Vyslobodením z intenzívnej práce sa preň stali potulky za vínom. Doma si vybudoval už celkom bohatý archív vín a solídne miesto medzi nimi majú malokarpatské vína. Čo fľaša, to príbeh vína a vinára, ktorý ho stvoril. Stretli sme ho na festivale Chute Malých Karpát v šenkvickej pivnici Jozefa Repu.
Jozef Repa, 45-ročný výrečný muž, bol ako včelia kráľovná obklopený ochutnávačmi vína. Hltali každé jeho slovo. Mal im čo povedať. V tejto pivnici v roku 2000 skladal vinohradnícko-vinárske absolutórium. Na niekdajšom pracovisku vinohradníckej šľachtiteľskej stanice sa Repa stretával s legendou slovenského šľachtenia Dorotou Pospíšilovou a písal diplomovku pod vedením šľachtiteľa Tibora Rumana.
Ítečkár Marek sem prišiel kvôli Repovi a jeho vínam a tiež príhodám, ktoré Repa s nimi zažil a šťavnato ich rozprával. Bola to jeho prvá z viacerých plánovaných zastávok. Ochutnával vína a dozvedal sa, aký bol vinohradnícky rok, z ktorého honu pochádzajú a rôzne historky zo života ľudí, ktorí sa podobne ako Repa a jeho slávna učiteľka upísali vínu.
Dali sme sa do reči. Vysvitlo, že pred časom dostal od manželky k narodeninám darček, ktorý mu umožnil lepšie porozumieť vínu – someliersky kurz. „Odvtedy milujem živý kontakt s vinármi, preto som vyrazil na festival Chute Malých Karpát. Neľutujem, že som prišiel.“
Marek sa u Repu ocitol v pivnici, kde pracovala Dorota Pospíšilová a spolu s ňou vo výskume a šľachtení ďalších 250 ľudí. Bolo to dávno, takmer pred štvrťstoročím, no akými peripetiami odvtedy prešlo malokarpatské a vôbec slovenské víno?
Čie že bolo a je to územie
Za festivalom Chute Malých Karpát stojí rovnomenné občianske združenie, ktoré sa usiluje o renesanciu najstaršej slovenskej vinohradníckej oblasti. Pred šiestimi rokmi spojilo svoje sily a um deväť nadšencov, vidíme ich na fotografii, hnaných túžbou uchovať malokarpatským vinohradníckym dedinám a mestečkám pôvodný ráz, onú smrekovskú náladu, ktorá človeka obklopí, keď prekročí prah pivnice.
Združenie z roka na rok mocnie, má už takmer 40 členov – od dvadsiatnikov a tridsiatnikov po zrelých šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov. Napospol ide o potomkov starých vinohradníckych rodín a rodov, ktorým sa po roku 1989 podarilo zveľadiť rodičovské vinohrady, zväčšiť ich a ukázať Slovensku, že snaha nadviazať na stáročiami pestovanú vinársku tradíciu nemusí byť márna.
Malokarpatské vinohrady sa tiahnu od svahov Devínskej kobyly cez Bratislavu, Raču, Sv. Jur k Pezinku, Modre, Dubovej, Dolným Orešanom a končia po sto kilometroch až v Čachticiach. Dlhý modrý hrebeň Malých Karpát tvorí od juhovýchodu rozprávkovú kulisu vínu rodiacemu sa pod pätou horstva. Profesor geológie a milovník vína Ivan Kraus hovorí o zlatom žulovom pruhu vinohradov, ktorý sa miestami prediera úplne na zemský povrch.
Prsť pôdy je tenučká, miestami po nej niet ani stopy, vinič na počudovanie rastie vo zvetranej hornine, v úlomkoch bridlice. Je zázrak, že réva povzbudzovaná motykami nespočetných generácií vinohradníkov sa tu udomácnila, osvojila si svahy spolu s človekom. Zdanlivo nehostinné prostredie viniču zjavne vyhovuje a víno v ňom zrodené, najmä Rizling rýnsky, má iskru slnka, vôňu čistej prírody a chuť sviežu, minerálnu.
Vinohradnícke územie je mimoriadne pestré, náhle sa od honu k honu zložením zmení. V dolných partiách vinohradov sa nájdu ílovité nánosy, kde sa darí veltlínom. Ba sú tu aj piesky. Súčasťou malokarpatských vinohradov sú aj návršia s hlbokými, vetrom naviatymi slojmi spraše. Okolo rastú zvyšky dubových lesov utvárajúcich osobitú mikroklímu vinohradov.
Pod Malými Karpatmi máme ojedinelé dielo prírody, také, aké Francúzi vytvorili v Burgundsku, alebo v podhorí Vogéz medzi Štrasburgom a Colmarom či Nemci v Porýní. No kým tam sa vinohradníctvo a vinárstvo evolúciou plynule rozvíja od antických čias, to malokarpatské, hoci v ňom nachádzame keltskú aj rímsku stopu, čelí od konca druhej svetovej vojny jednej zmene za druhou.
Vinohradnícke mestá, vidno to najmä na Pezinku, poznačila industrializácia. Obklopila ho priemyselnými areálmi a pôvodné vinohradnícke domy cudzorodými panelákmi. Do vinohradov vkročila kolektivizácia, bez diskusií posceľovala vinice do veľkých honov a v meste vyrástli obrovské vinárske závody.
Kraj aj víno unifikovali štyri desaťročia vlády v mene ľudu, a pritom územie prichádzalo o svoju dušu a naturel. Obroda po roku 1989 bola plná veľkých očakávaní, ale aj rýchlej túžby po bohatstve. Vrátenie vinohradov do rúk pôvodných vlastníkov neprinieslo automaticky návrat k rodinným vinárstvam, do vinohradov vtrhli developeri a na miestach, kde sa po stáročia kultivovalo víno, začali vyrastať vilové štvrte, ako v Limbachu napríklad.
Ak v časoch Smreka žili pod Malými Karpatmi ľudia spätí na sto spôsobov s vinohradmi a pivnicami, na začiatku 21. storočia sú vinohradníci a vinári v menšine, spoločnosť sa síce k vínu hlási, ale vníma ho po svojom.
Ľudia sa najmä počas pandémie covidu vyhrnuli do viníc, objavili ich ozdravujúcu sviežosť, za ktorou stáli vinohradníci a ich vrčiace traktory. Náhle sa vynorila otázka – čí je to vlastne priestor? Ako s ním naložiť, aby spokojnosť vládla na oboch stranách?
Rodina ako základ vína
Keď deväť mužov a žien zakladalo združenie stojace za festivalom Chute Malých Karpát, mali na mysli predstaviť fanúšikom vína všetko, čo s chuťou a obrazom malokarpatského vína súvisí: jeho zrod vo vinohrade, premenu muštu na víno v pivnici, architektúru obnovených vinárstiev, zabudnutú tradičnú kuchyňu, ale aj umenie inšpirované vínom.
Víno rozväzuje jazyky a ľudia ani nevediac ako, nekomplikovane hovoria o všetkom, čo im leží na srdci. Lepšie si rozumejú a ako naznačil ítečkár Marek, jeden zo stoviek návštevníkov pivníc otvorených od Sv. Jura až po Doľany, cez príbeh vína spoznávajú príbeh vinohradníka a jeho rodiny, vinárske dejiny krajiny, kde sme sa narodili a vyrástli.
Nazrime aspoň do niektorých. Ostatne, ani najstatočnejší návštevník neochutná víno zo všetkých pivníc, ale ako pri prieskume verejnej mienky obraz o tvorcoch vína a ich zmýšľaní nadobudneme.
Rodina je základ spoločnosti a veruže to platí aj pri víne. Milan Skovajsa, jeden zo zakladateľov festivalu Chute Malých Karpát, sa vrhol do víru vína ako úplný mladík, nemal ani dvadsať. Dnes má dvoch synov, obaja študujú na Mendelovej univerzite v Brne, na slávnej lednickej vinárskej fakulte. Ale najmä – obaja spolu s otcom pracujú v neveľkom, ani nie desaťhektárovom vinohrade. Uživí ich! Skovajsa obrába vinohrady v Pezinku a Limbachu. Keď začínal, nemal okrem zdedenej pôdy po predkoch nič okrem nesmiernej túžby postaviť sa s vínom na vlastné nohy. Dnes na zastrešenom dvore vidíme dva nové vinohradnícke traktory, jeden z dôkazov toho, že víno, ktoré sa chystáme ochutnať, tu bolo dorobené vlastnými rukami. Vkročíme do pivnice plnej zlatožltých dubových sudov. Milana Skovajsu sprevádzajú synovia Samo a Pavel.
Otec sa netají, že čoraz viac práce vo vinohrade, ale aj pokiaľ ide o marketing či obchod, prenáša na synov. Zostáva mu viac času premýšľať nad vínom, ako ho modelovať. Nemá tajnosti pred synmi, komuže ak nie im odovzdať svoje skúsenosti, ale základom vína je poctivá práca vo vinohrade. Tam chlapci poctivo makajú, rovnako ako za počítačmi, novými komunikačnými kanálmi, ktorými prúdi víno z rodinných vinárstiev do sveta. Za laptopmi sú istejší ako ich tatko, ale základ vína je vo vinohrade, na tom nič nezmení ani svet virtuálnej reality.
Človek prichádza do vinárstva, aby nazrel za oponu zrodu vína, ale rozprávajúc sa o víne spoznávame, na čom stojí život, ako viesť deti v rodine k tomu, aby raz pokračovali v diele, ktoré začali ich predkovia. V medzivojnovom období bol pradedo Milanových synov pezinským richtárom, ktorý dbal o to, aby mesto prosperovalo, teda aby prosperovali vinohradníci a o to dnes ide aj Milanovi Skovajsovi a jeho generačným druhom: vrátiť Pezinku, Modre, Sv. Juru, malokarpatským dedinkám atmosféru vína, ktorú vidíme v rakúskych vinárskych mestečkách. Ak ju oživíme, Slováci nebudú jazdiť do Wachau či k Moravanom pod Pálavou.
Čo dokážu fanúšikovia
Moravské či rakúske vínne cesty dobre pozná aj ítečkár Marek. Malokarpatským vinárom posiela povzbudzujúcu správu: "Ešte pred pár rokmi som rád chodil do pálavských vinohradov alebo do Rakúska. Boli oveľa ďalej v kombinácii vína, zábavy, dobrej kuchyne a ubytovania, ale Slovensko napriek dvojročnej pandemickej prestávke urobilo značný pokrok. Stoja za ním činorodí vinári a napriek tradičnému slovenskému horekovaniu sa o budúcnosť vína neobávam.“
Tie slová od mladého muža z Bratislavy pôsobia ako balzam na ekonomickou krízou mučených vinohradníkov. Predsa len sa oplatí bojovať o domáceho priaznivca vína. Marek rozpráva svoj dojem novinárovi. Ale svoj názor o Chutiach Malých Karpát pošle do sveta aj cez niektorú zo sociálnych sietí. Táto neformálna komunikácia je neraz dôležitejšia ako klasická platená reklama. Je dôveryhodná, prichádza od kamaráta, ktorého poznám a na názor, ktorého môžem dať.
Žijeme v 21. storočí, ktoré po svojom formuje mienku o víne, vinároch a nás samých. Krátko pred začatím festivalu preberá Skovajsa s priateľmi z organizačného výboru malokarpatského vínneho festivalu – Ladislavom Šebom z Karpatskej perly, Jurajom Vršekom, vinárom z Vinosadov, a Jozefom Repom posledné detaily. Debatujú pri fľaši Pinotu blanc. Víno je priezračne čisté, s jemnou lipovou vôňou. Krásna pozvánka vyraziť do niektorého z vinárstiev odkrývajúcich súčasnú podobu malokarpatského vína.
Krajina tvarovaná umením
Keď november chce, ukáže jednu zo svojich vľúdnejších tvárí. Je plná slnka, korešpondujúca s energiou, ktorú v predchádzajúcich mesiacoch uložila žeravá guľa do vína. Mierime do vinárstva Karpatská perla, ktoré nás priťahuje nielen vínom, ale aj pozoruhodným architektonickým dielom. Vinárstvo sídli v budove, ktorú v štyridsiatych rokoch minulého storočia naprojektoval slávny slovenský funkcionalistický architekt Emil Beluš. Ide o jedno z mnohých diel, ktoré vytvoril na objednávku Nákupného ústredia potravinárskych družstiev – NUPOD.
Akoby sa nám dnes zišlo takéto družstvo, ktoré svojimi zákazkami riešilo hneď dve veci: podporovalo rozvoj spracovania ovocia, hrozna alebo aj obilia v sušiarňach, vinárskych závodoch či mlynoch a zároveň vytváralo v krajine nádherné dominanty architektúry.
Šenkvický NUPOD je zrkadlom pohnutej slovenskej histórie a experimentov v slovenskom poľnohospodárstve, ovocinárstve a vinohradníctve. Ale opäť slúži svojmu účelu, je tu jeden z pozoruhodných stánkov vína, ktorý priznáva, že na jeho začiatku stál veľký architekt. Putujúc za vínom tak spoznávame lepšie dejiny svojej krajiny, osudy ľudí, ktorí sa usilovali pozdvihnúť jeho hospodárstvo a dať budovám, kde sa dary zeme spracúvajú, príťažlivý tvar.
Keď o viac ako polstoročie neskôr dostal iný architekt Andrej Marcinka objednávku od Ladislava a Margity Šebovcov na prestavbu areálu NUPOD-u na jednoznačne vinárske účely, nepoprel svojho predchodcu. Belušov rukopis v budove zostal – vidno to na oknách či množstve drevených prvkov, ktoré otepľujú priestor pivníc, ale aj degustačného vinárskeho podkrovia.
Do vinárstva sa trúsia hostia. Stretávajú sa tu starí známi a všetkých ako magnet priťahuje víno – mladé, aj to zo starších ročníkov a tiež dve výstavy umelcov. Sú tu obrazy Stana Černého a dolu na pozadí strieborných antikorových nádob žiaria diela Dany Polákovej. Svet vína sa náhle mení na svet umenia, jedno je v pohári a druhé kráča v ústrety z obrazov. Aký bohatý, farebný a plný rôznych metamorfóz je život tryskajúci z pohára vína, s ktorým vedú dialóg umelci.
Čo chutí srne, včele a človeku
Pre vinárstva prezentujúce chute Malých Karpát je príznačná snaha ekologizovať dorábanie vína. Jozef Repa v tejto súvislosti hovorí, že slovenských vín sa čoraz menej dotýka chémia, oveľa menej ako napríklad vín dovážaných z Talianska, Francúzska či Španielska. Ladislav Šebo z Karpatskej perly zasa ukáže čerstvý certifikát potvrdzujúci, že úspešne zavŕšili trojročný prechod na ekologickú výrobu vína, teda že majú vinohrady a pôdu v nich uzdravenú, zbavenú nežiaducej chemickej záťaže.
Ako sa to prejavuje vo víne? Nuž, víno treba, pravdaže, ochutnať, ale jeden úsmevný príklad zmenu výstižne ilustruje. Malokarpatské vinice čelia v posledných rokoch nájazdom zveri, ktorá si z vinohradov urobila samoobsluhu s vyberanými lahôdkami. Šebovci všetky vinohrady oplotili, no jeden, kde je viacero vlastníkov, zostal bez plotu. Najprv sa vysoká zver pustila do letorastov vinice ošetrovanej bioprípravkami. Chutili jej, lebo nesmrdeli ako tie, ktoré susedia Šebovcov striekali klasickou agrochémiou. Zvieratá majú vynikajúci čuch a inštinktívne dávajú prednosť potrave nepoškvrnenej chémiou.
Takto jednoznačne funguje bio v prírode.
Medzi vinármi sme našli v Šenkviciach aj včelára Vladimíra Čuvalu. Kým vinári ponúkali víno, on med s vôňou kvitnúceho viniča. Rozkvitnuté strapce viniča opelí najlepšie vietor, ale Čuvala si všimol, že včely neodolajú ani jemnej aróme šíriacej sa z vinohradu. Tobôž keď vo vinohrade objavia zelené biopásy s facéliou, horčicou či ďatelinou. Tam, kde lietajú včely, je príroda čistá a Čuvala vytočil dosť medu aj vlani, keď iní včelári nadávali na zlý rok. Nuž, jeho včely našli pašu vo vinici s kvitnúcimi medonosnými rastlinami ozdravujúcimi pôdu, čo prospelo aj viniču.
In vino veritas et sanitas – vo víne je zdravie a pravda, vraveli starí Rimania. O dvetisíc rokov neskôr sa k tejto múdrosti opäť vraciame, lebo víno má byť predsa nápojom čistej prírody, porozumenia a súhry človeka, pre ktorého je rovnakým domovom ako pre rastliny a zvieratá.
Hniezdo, z ktorého sme vyleteli
Máme jeden spoločný domov. Vo Vinosadoch vo vinárstve rodiny Vršekovcov si to človek obzvlášť uvedomí. Kedysi táto obec nebola na mape, existovalo len Veľké a Malé Tŕnie, presnejšie Veľké Tŕnie miestni poznali ako Kučišdorf a Malé Tŕnie ako Trlinok. V jednej žili katolíci, v druhej evanjelici. V roku 1964 sa obce spojili a vznikli Vinosady.
V rodine Vršekovcov vládne dokonalá súhra, otec je evanjelik, mama katolíčka a traja synovia Juraj, Martin a Michal slúžia verne vínu – božiemu nápoju, za ktorým sa vydávajú milovníci vína počas vinárskeho festivalu hoci až od Zvolena, Trenčína či z druhého konca Malých Karpát.
Čo ich láka? „Vynikajúce víno za dobrú cenu,“ odpovie spontánne známy medovinár z Dolnej Krupej Peter Kudláč. Roky sem chodí s partiou kamarátov, pretože u Vršekovcov je čo ochutnať a keď sa k vínu pridá príhoda o tom, ako cez vinárstvo prechádza hranica dvoch Tŕní, ktorá padla nielen spojením obcí, ale aj láskou dvoch ľudí, nie je to krásne?
Inak Trlinok ožíva znovu a znovu vo víne, za Márie Terézie mal názov Terling, tak sa volajú aj dve vršekovské cuvée. Jedno z nich má prívlastok superior. Našim tvorcom vína nechýba marketingová fantázia, ako vzbudiť oň záujem atraktívnym názvom. Napredujeme.
Ochutnávame vína a dozvedáme sa, akými všakovakými cestami sa uberalo Slovensko dávnej i nedávnej minulosti, čo všetko prežilo a aké by chcelo, mohlo a najmä aké by malo byť.
Viac úprimné, kamarátske a solidárne voči sebe samému, viac sa spoliehajúce na svoje vlastné schopnosti a výrobky, viac verné regiónu, miestu a hniezdu, z ktorého sme vyleteli. Viac sa o svoje hniezdo starajúce, lebo ono predstavuje to, čomu hovoríme domov či domovina, miesto, kde sme ochutnali prvý dobrý mamin koláč a dobrý pohár vína z dedovho či otcovho vinohradu.
To je odkaz, ktorý nám posiela šiesty ročník festivalu Chute Malých Karpát.
Diskusia k článku