Áno, o tých našich slobodných kráľovských mestečkách (pardon, mesto Pezinok) máme najviac informácií a údajov. Naše „Malé Tatry“, tak ich kedysi prezývali, to sú však desiatky dedín a dediniek, na ktoré akosi zabúdame. A znovu (Pardon s veľkým P) – Pardon, Rača. Dnes súčasť našej „stolice“, ešte prednedávnom samostatný Račišdorf, Rača...
Chodím tam rád a mám rád aj tamojšie moky. Biele, ale najmä červené. Slávna frankovka, víno Márie Terézie, je naša slovenská hrdosť. Mám ju v láske aj ja. Nie však v jej modernej ružovej podobe, ba ani mladá frankovka mi akosi „nesedí“. Musí byť vyzretá, slivkovo– škoricová, a musí byť z honu Krivé.
No nielen víno je zdrojom račianskej hrdosti. V Rači je fúra dobrých kuchárok, kuchárov, cukrárov, pekárov. Rača vonia a chutí. Račianska tlačenka, tamojšie polievky, štefanské rezne, „zeuoví chuapci“ (v Rači sa snúbi trnavské a záhorácke nárečie), slaný šmorn, hroznové štrúdle, vtáčie mlieko, račanská knofla... Písmo teraz bude o nej, preložím, o račianskej knedli. Recept mám od pani Vierky Kramplovej, manželky račianskeho „vínoguru“ Jána Krampla.
Potrebujeme vyše pol kila múky, osem včerajších rožkov, vajce, trochu oleja, soľ a pol lyžičky prášku do pečiva. Rožky nakrájame na kolieska a opečieme ich na oleji. Do misy potom pridáme múku, prášok, soľ, olej, vajíčko a deci sódovej vody (!). Až potom do zmesi pridáme opečené rožky. Mokrými rukami formujeme guľaté väčšie „guľoknedle“. Varíme ich pol hodiny. A je hotovo.
Knofle podávame s paradajkovou omáčkou (nezabudnite na smotanu, nové korenie, ocot, tymian, škoricu, bobkový list, citrón) a vareným hovädzím mäsom. Bude to paráda. Bude to naša a vaša račianska „špécia“. Dobrú chuť Kramplovci, Lednárovci, Brychtovci, Maťusovci, Zvozilovci, dobrú chuť poctiví račianski vinohradníci a vinári. Držte sa a zachovávajte dedičstvo svojich otcov a starých materí...
Diskusia k článku