O víne:
Plebejský aristokrat Miroslav Petrech. Majster rizlingov

Jozef Sedlák, Pravda, 25. decembra 2019     14 minút čítania

Vo víne je pravda, a čoho iného, ak nie ľudského života. Miroslav Petrech (75) prežil s vínom celý život. Majstra rizlingov pozná celé Slovensko. Urobil pre dobré meno krajiny viac než mnohí z tých, čo to majú v popise práce a prisahajú na poctivú službu pre res publicu - vec verejnú, štátu.

degustacia, vino, muzla, bela, rivel, miroslav petrech, riesling,
Otec slovenských rizlingov Miroslav Petrech.
Autor: ,

"Víno neklame a víno neoklameš,“ povedal raz Petrech zhrnúc pradávnu ľudskú skúsenosť s nápojom, ktorý zmenil svet. Upísal sa mu pred vyše polstoročím, keď z bošáckych kopaníc voňajúcich bystrickými slivkami zamieril do modranskej vinársko-ovocinárskej školy. Mal byť z neho ovocinár, ale v Modre prehodili zamýšľanú kariérnu výhybku a začali formovať z kopaničiara vinára.

Človeka formuje prostredie, v ktorom sa narodí a ocitá, keď dospieva. Puškina posunula na dráhu básnika jeho ňáňočka – vychovávateľka, z Mira urobili poctivého premýšľavého človeka jeho rodičia. Vybavili ho do života základnou mravnosťou, ktorá by sa dala zhrnúť do vety – rob všetko vždy poctivo. Prímery na to nachádzali v rozprávkach, porekadlách, v skúsenosti rozvetvenej rodiny, ale najmä v každodennej práci okolo domu. Ohýbali chlapca ako v známom, dnes nie veľmi rešpektovanom prísloví: Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko…

Skúška tvorivého inžiniera

Petrech urobil vinársku kariéru, pretože mal šťastie na dobrých ľudí. Na lednickej Vysokej škole to bol nepochybne profesor Vilém Kraus. Už nežije, ale zanechal nezmazateľnú stopu na česko-slovenskom vinárstve. Kraus videl víno vždy v širších súvislostiach. Radil ho nielen do samozrejmého vinohradnícko-vinárskeho kontextu, základom ktorého bolo samozrejmé zvládnutie remesla a dnes by sme povedali manažmentu vína na vrcholnej úrovni. Kraus vnímal víno aj ako nápoj formujúci krajinu a spoločnosť.

To si Petrech po prvý raz uvedomil, keď sa ocitol ako vysokoškolák v roku 1968 v Rakúsku. Krátke vzplanutie slobody potlačili sovietske tanky a po skončení vysokej školy nasledovala v roku 1970 umiestenka na JRD v Mužli neďaleko Štúrova. Dnes obdobie medzi rokmi 1948 a 1989 stále nevieme dosť dobre zhodnotiť. Možno preto, že bolo také rozporuplné, z koreňov vyvrátilo pôvodný prevažne maloroľnícky status slovenského vidieka a začalo budovať jeho novú podobu prostredníctvom poľnohospodárskej veľkovýroby. Jej protagonistami sa stali mladí vzdelaní ľudia, Miroslav Petrech bol jedným z nich.

V časoch jeho mladosti sa zdalo, že niet inej možnosti ako ísť len jedným smerom. Keď sa Petrech ako mladý vinohradník a ovocinár rozhľadí v dolniackom kraji, ktorý vždy voňal agátom, broskyňami a vínom, skladá reálnu inžiniersku skúšku založením moderného vinohradu.

Čas ukáže, že mal potrebný nadhľad a perspektívu, keď vysadil rizlingy – vlašské a rýnske, veltlíny či leánku, Alibernet a novošľachtence. Za posledné vďačil svojmu celoživotnému priateľovi Ondrejovi Korpásovi, ktorý skúšal v neďalekom Strekove novinky Doroty Pospíšilovej. Tak sa do ním osnovaného vinohradu dostala Breslava. Z piatich hektárov sa štyri a pol nachádza na Petrechovom viničnom vrchu.

Keď prišiel zvrat a družstvo sa začalo otriasať v základoch, nevyzeralo to s vínom ktovieako dobre. Petrech vinicu, svoju životnú lásku, zachraňuje prenájmom. Spolu s Atillom Szabom založil spoločnosť Rivel a vstúpil do etapy nepoznanej podnikateľskej slobody. Takmer sa v nej so svojím spoločníkom utopili, keď im čerstvo sprivatizované Víno Košice nezaplatilo za dodané hrozno.

A potom prišlo nečakané rozuzlenie. V Belej, ležiacej poniže vinohradu, sa objavila dedička barokového zámku grófka Ilona von Krockow z bohatej bankárskej rodiny, ktorá utiekla z horthyovského Maďarska pred fašistami. Hľadala niekoho, s kým by sa dohovorila. Petrech hovoril nielen maďarsky, ale aj po nemecky. Ani nevedel ako a ocitol sa pri veľkorysej obnove chradnúceho zámku. Ilona von Krockow túžila po vlastnom víne a dala dovedna Petrecha s členom svojej rodiny Egonom Müllerom, tým Müllerom, ktorého veľký vinársky svet poznal ako veľmajstra rizlingov.

Spontánne sa narodilo veľké priateľstvo a obchodné partnerstvo. Trojlístok Ilona von Krockow, Egon Müller a Miroslav Petrech začal na prelome tisícročí budovať dnes dobre známu značku Chateau Belá Riesling. Petrech sa stal jej tvárou prostredníctvom vína, ktoré ako prvé upozornilo na obrovský rizlingový potenciál Slovenska.

V roku 2002 poslal Egon Müller do ochutnávky, ktorú viedol v New Yorku Robert Parker, Petrechov Rizling rýnsky. Víno dostalo 94 bodov a veľkú zlatú medailu. Bolo to vôbec prvé víno z bývalého Československa, ktoré vzbudilo pozornosť nielen na americkom kontinente, ale vo svete vôbec. Parker privádzal do úžasu mnohé hviezdy francúzskeho vína, o to viac rezonoval Petrechov úspech.

Miroslav Petrech s bobuľami Alibernetu v pohári.
Miroslav Petrech s bobuľami Alibernetu v pohári.
Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Príbeh ochutnávky, príbeh vína

Prenesme sa do roku 2019. Na zámku v Belej usporiadali začiatkom leta siedmy ročník Danube Wine Challenge. Jedna z duší podujatia, Edita Ďurčová, rešpektovaná medzinárodná posudzovateľka vína, naň pozvala do poroty špičkových svetových znalcov vína. Reprezentatívne Chateau Belá urobilo spolu so slovenskými vínami na hostí veľký dojem, zväčša boli na Slovensku prvý či druhý raz. Nevedeli veľa o víne, ani o krajine a tu ich obklopilo v atmosfére baroka nečakané vinárske a ľudsky srdečné prostredie.

Po dvoch dňoch práce pozvali hostí do zámockej pivnice na neformálnu degustáciu v réžii Miroslava Petrecha. Za veľkým dubovým stolom, ktorý osvecovali sviece, stál vysoký energický muž. Po ľavici mal batériu dubových sudov, po pravici strieborné antikorové tanky a za chrbtom veľké tajomstvo pivnice, zbierku rizlingov narodených na jednom z najlepších vinohradníckych kopcov Slovenska, na mužlianskom Viničnom vrchu.

Len čo veselá spoločnosť vkĺzla do pivnice a rozložila sa v priestore medzi stolom, sudmi a kontajnermi s fľašami vína, Petrech ráznym gestom ako dirigent upokojil orchester milovníkov vína. Vedel, že nemá pred sebou obvyklých hostí s priemernými znalosťami vína, stáli pred ním znalci. Čím začať?

Hneď sa prejavil ako figliar. "U mňa musí každý o víno prosiť, lebo dobré víno je vzácnosť. Keď niektorí vinári hovoria, kúpte si kartón vín a siedmu fľašu vám pribalím zadarmo, v tejto pivnici zaplatíte za šesť a dostanete len päť fliaš.“ Pravdaže, šlo o žart, ale hneď navodil náladu ochutnať proklamovanú vzácnosť.

Skôr než prišli do pohárov rizlingy, ponúkol Petrech vlašákom, veltlínom a Rulandským šedým. V skratke upozornil na výnimočnú polohu vinohradu, kde sa vína narodili. Vinič tu korení v spraši naviatej počas štvrtohôr na územie, ktorým preteká Dunaj a Hron. Spraš je bohatá na vápnik, čo dáva vínu životodarné kyseliny. Mužlianska vinica neďaleko Štúrova a Ostrihomu je zaliata slnkom viac ako Tokaj, a preto v bobule poľahky hromadia cukor. Jesenný závoj hmiel sa zasa stará o to, že strapce hostia ušľachtilú pleseň Botrytis cinerea persoon.

"Čo musí urobiť vinár, aby sa dočkal výnimočného hrozna a vína? Musí mať bohovské šťastie a šikovné ruky,“ odpovie si Petrech na otázku. Kľúčom od dobrého vína v pivnici sú vinárove nožnice. Petrech nerobí prebierku, jeho zásadou je ponechať na prútoch len toľko očiek, čo zaručí optimálnu úrodu. Ohraničuje ju maximom 6000 kilogramov na hektár.

A čo je to šťastie? Petrech ho opíše ako súbeh mimoriadnych okolností, aké sa vo vinárovom živote stretnú niekedy raz za život. Kto hrá hlavnú rolu? Nevyspytateľné počasie, dlhodobo pestovaná vitalita vinohradu, vinárova predvídavosť a cit pre to, ako zvládnuť extrémnu situáciu hroziacu fiaskom a premeniť ju naopak vo výhodu.

Jeseň v roku 2001 sa začala mokrým septembrom. Pršalo a pršalo, na vinohrad spadlo vyše 130 litrov vody na štvorcový meter. Nič nenasvedčovalo, že sa narodí víno, ktoré preslávi Chateau Belá a Slovensko. V októbri sa vyčasilo a nad krajinou sa rozprestrelo dlhé babie leto. Petrech takmer zabudol na rizling, po lejakoch sa lúčil s nádejou na dobré víno.

Dvadsiateho ôsmeho októbra sa konečne rojnica zberačov pustila do oberačky rizlingu. Keď hrozno vysypali do lisu, prášilo sa z neho, strapina bola načisto suchá. Jeden z robotníkov podišiel k Petrechovi a znechutene povedal: „Márna práca, z tohto hrozna nič nebude.“ Hlboko sa mýlil.

Bobúľ rizlingu sa zmocnila ušľachtilá botrytída. Pre víno je požehnaním, obvykle sa usalaší na 30 percentách strapcov, tentoraz ňou boli posiate všetky bobule. Petrech s odstupom času nadnesene povie, že "pleseň rástla vo vinohrade aj na betónových stĺpikoch“. Vie svojmu rozprávaniu dodať správnu expresiu. Omotá si ňou poslucháčov okolo prsta v príhodnom momente, keď graduje rozprávanie. Ráta s tým, že má spojenca v pohári, je ním úžasný Rizling rýnsky z roku 2001.

Predtým, než ho nalial do pohárov, zahľadel sa do publika a poprosil, či skôr požiadal, aby víno z úcty k jeho veku nevypľúvali. "Musíte ho vypiť, aj keby vás malo rozdrapiť,“ prikazoval vinár svojim hosťom.

Len čo zakrúžili pohármi a priložili ich k nosom, rozžiarili sa im tváre. Nikomu ani len nenapadlo zriecť sa vína.

Jednu z posledných fliaš pamätného ročníka 2001 Petrech predal za 1200 eur a keď mu zásoby klesli, odkúpil si ho spätne. "Za koľko, to vám nepoviem, ale za dobrú cenu,“ vypointoval majster story o geniálnom slovenskom rizlingu.

Aké parametre má šampión? V jednom litri vína je skoncentrovaných 120 gramov zvyškového cukru, ktoré sa opiera o výstuž 9,8 gramov kyselín a dobrú náladu ľudskej mysle poháňa 10,2 percenta alkoholu. Tu je odpoveď na otázku, prečo víno aj po toľkých rokoch kypí životom.

Naozaj?

Petrech hľadá medzi prítomnými autoritu, ktorá by vydala svoje svedectvo o víne. Nájde očami Elisabeth Gabay, Master of Wine, prispievateľku do rešpektovaných vinárskych časopisov. V hlúčiku degustátorov rýchlo objaví dámu s bohatými kaderami vlasov, ktorá si usilovne značí poznámky do malého notesíka. Usmeje sa na ňu a vyzve ju, aby vyriekla svoj názor.

Po degustácii sa ozval spontánny potlesk majstrovi vína. Úplne vpravo
Master of Wine Elisabeth Gabay.
Po degustácii sa ozval spontánny potlesk majstrovi vína. Úplne vpravo Master of Wine Elisabeth Gabay.
Autor: Jozef Sedlák, Pravda

"Je to nádherné, svieže a krehké víno, šťavnaté, s vôňou kvitnúcej lipy, nikto by mu neuhádol jeho pokročilý vek,“ povie Elisabeth Gabay a pošle Petrechovi veľký úsmev nahrádzajúci úprimný bozk uznania. Pivnica je vo vytržení, ľudia víno chlipkajú, sŕkajú, mľaskajú, chceli by poháre premeniť na rozprávkový hrnček var, ktorý by po odpitom dúšku zázračne dolial božského moku.

Petrech skromne podotkne, že víno bolo dielom šťasteny. Nuž, nepochybne pri dobrom víne musí ísť vinárovi karta, potrebuje onú kvapku šťastia.

Tohto roku prišla z juhoafrického Kapského Mesta správa hodna Mysu dobrej nádeje: najlepším zahraničným vínom bol Riesling Chateau Belá 2017. Petrech urobil ďalšie veľké víno, odhadol jeho potenciál na 20 až 30 rokov. Také, ktoré poputuje do tokijských, honkonských, newyorských reštaurácií. Neprirovnával ho k svojmu životnému vínu. Ale je jasné, že veľký šampión má nasledovníka. A nie jedného.

Hostia sa rozplývali aj nad ľadovými vínami – Veltlínskym zeleným z roku 2006. Zber tohto vína si pamätám, vo vinohrade bolo mínus desať, Petrechov kmotor mráz sa postaral o nápoj, ktorým gradovala ochutnávka. Zlatou bodkou degustácie bol ľadový Alibernet z roku 2012. Pre cudzincov absolútne neznáma odroda. Ak sa dnes niečo cení vo svete vína, tak je to inakosť, nenapodobiteľnosť hrozna v pohári vína.

Hostia vycedili z pohárov posledné kvapky. Fernando Gurucharri, prezident madridského Bacchusu, začal tlieskať. Spontánne sa pridali všetci hostia.

Miro Petrech, Slovensko bolo ocenené znalcami za víno, ktoré hovorilo, že v tejto krajine žijú a pracujú ľudia, čo ho milujú a rozumejú mu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Diskusia k receptu



Pridaj komentár k článku:



TOPlist