Foto: Pravda - Ivan Majerský
Dnešnou témou sú sýte polievky. Nuž a ajntopf (nem. Eintopf) je tá najoriginálnejšia polievka. Eintopf v preklade znamená „jeden hrniec“. Navyše, je to aj dnešný názov prastarého európskeho pokrmu. Pripravoval sa v Pobaltí, Sasku i v Prusku stáročia na otvorenom ohni skoro každý deň, počas vojen a nedostatku najmä v rodinách chudobných. Technológiou prípravy pripomína hunský guláš, je to však pokrm inej chuti aj kultúry.
Ide v podstate o kulinársky „zmätok“ , pokrm starých Germánov pripravovaný z obilia, zo zeleniny a z mäsa. Čosi podobné však pripravovali aj severoamerickí Indiáni, Gréci, Rimania, Číňania, Japonci…
A tá nostalgia? To je už kategória mojich osobných pocitov. V časoch socializmu som prežil pár mesiacov života v jednej zvláštnej krajine, na ktorú rád spomínam. Bývalá „endéer“. Humboldtova univerzita v Berlíne, prednášky a semináre v Lipsku, Drážďanoch. Jednoducho nostalgia (alebo „ostalgia“?).
Na berlínskom Alexanderplatzi som v tamojších „imbisoch“ pravidelne konzumoval tamojšie dobroty. Ajntopf hrachový, fazuľový, zeleninový (s čiernym koreňom), šošovicový, jačmenno-krúpový, pórkový, cibuľovo-mäsový, slaninkový… Horúci, chutný a v miske musela aj lyžica stáť!
A k tomu ebenovočierny chlieb a fľaška východonemeckého sladovo-ryžového piva. Obyčajná sedmička. Zaplatil som marku tridsať a bolo po večeri. Apropo, východonemecká marka stála tri koruny, bola lacná, a z mesačnej pobytovej gáže na univerzite som si mohol dopriať päť stovák porcií berlínskeho ajntopfu. Zhmotnené spomienky, nostalgické návraty… Einopf podnes milujem a doma si ho často pripravujem. Ak som aj vám naň urobil chuť, zavolajte mi...
Diskusia k článku