Foto: Archív Lýdie Eckhardt
Lýdia Eckhardt sa narodila v Humennom, pochádza z lekárskej rodiny a vyštudovala právo. Keďže už na strednej škole šila, svoje uplatnenie našla v móde. V roku 1991 otvorila módny salón Lydia Eckhardt, ktorý vedie doteraz. Tri desaťročia je považovaná za prvú dámu slovenskej módy, jej modely si obliekajú aj mnohé známe Slovenky.
V rozhovoroch spomínate, že ste si začali šiť veľmi mladá, lebo ste sa chceli pekne obliekať. Keďže v obchodoch nebolo nič, naučili ste sa šiť. Na to treba však aj zručnosť, aj tvorivosť. Odkiaľ sa vzala u vás a ešte k tomu v útlom veku?
V spomienkach sa vraciam do obdobia mojej mladosti, obdobia socializmu, keď bol absolútny nedostatok módneho tovaru. Bolo úplne bežné, že mladší súrodenci „dedili“ oblečenie po starších. Keď som postúpila na gymnázium, chcela som sa pekne obliekať a nie nosiť nohavice po mojom bratovi. V našej rodine však bola priorita vzdelanie a nie investovanie do módy. Keď sme niečo chceli, museli sme sa o to pričiniť. Ja som sa veľmi chcela zbaviť tých vecí po bratovi, tak som sa prihlásila na kurz strihov a šitia. S minimálnymi vedomosťami a základmi krajčírskeho remesla som sa pustila do svojich prvých módnych výtvorov. Vôbec mi neprekážalo, že to nemalo vysokú kvalitu, veď na mladých a štíhlych „zhorí všetko“. Prvé pochvaly ma motivovali k lepším a lepším výkonom. A keď sa mi dostala do rúk Burda – vysnívaný časopis, moje nadšenie a energia sa znásobili. A postupne pribudla aj zručnosť a tvorivosť.
Tiež ste spomínali, že už na vysokej škole ste šili pre kamarátky, takže ste museli mať v sebe aj podnikavosť. Mali ste to v rodine, či sa vo vás vyvinula napríklad výchovou?
Vyrastala som v lekárskej rodine, takže o podnikavosti sa vôbec nedá hovoriť. Dokonca, keď som začala podnikať, môj otec nebol ani trochu nadšený a vyčítal mi, načo som študovala. Moje podnikanie vnímal ako „hanbu“ pre našu rodinu. Ťažko je vysvetliť v dnešnej dobe atmosféru, ktorá panovala po revolúcii. Na podnikateľov sa okolie nepozeralo veľmi lichotivo. Veď, samozrejme, začala vznikať nová trieda, ktorá v socializme absentovala.
Móde sa venujete viac než tri desaťročia. Čo vás na nej stále baví? A mali ste niekedy aj tieň pochybnosti, že možno právo, ktoré ste vyštudovali, by bola lepšia voľba ako vlastné podnikanie?
Pamätám si na môj prvý rozhovor v roku 1985, ktorého titulok mi výrazne utkvel v pamäti – Šijem si pre radosť. Keď som v roku 1991 založila salón, a z hodiny na hodinu zamestnala osem zamestnancov bez akéhokoľvek si uvedomenia, čo to bude pre mňa znamenať, radosť sa premenila na jeden veľký stres. Každý deň som ho chcela zrušiť, ale hanba, úvery a zodpovednosť ma stále zabrzdili. Postupne sa začal salón rozrastať, prichádzali nové klientky, nové možnosti a my sme pomaličky stúpali po schodoch. Aj keď to niekedy bolo, že jeden hore a dva dole. Samozrejme, často som sa zamýšľala, či som nemala ostať radšej pri práve. Som šťastná, že sme vydržali, veď každá profesia „zvonku“ vyzerá ako jeden krásny film. Neviem, ako by som hodnotila iných návrhárov, keby som robila právo.
„Keď je niekto šťastný, je to len a len jeho zásluha.“
Čo bolo alebo je pre vás na vašej ceste svetom módy a módnym biznisom najťažšie?
To, že pri akejkoľvek tvorbe je to vždy lotéria. Predstava a kresba je jedna vec a realita môže byť v závere úplne iná. Je to ako s varením. Nikdy neviete, či sa jedlo vydarí....veď to poznáte, hlavne keď čakáte návštevu. Zrod modelu vyžaduje veľké investície – do materiálu, do ušitia, a nikdy neviete, či bude model úspešný – či sa predá. Samozrejme, skúsenosti mi veľmi pomáhajú a posúvajú ma ďalej. Je veľmi dôležité mať okolo seba skvelý tím, ktorý realizuje všetky moje predstavy. Som šťastná, že ja ho mám. V dnešnej dobe nájsť kvalitné krajčírky je veľmi náročné, veď táto profesia pomaly „vymiera“. Nie je problém obliecť štíhlu „špagetu“, ale dámu, ktorá má aj inú konfekčnú veľkosť či neproporčnosť postavy. Sledujem módne trendy, ale hlavným mojím trendom sú potreby a túžby mojich klientok. A najväčšia inšpirácia je pre mňa práve spokojná klientka.
Čo sa za tie tri desaťročia najviac zmenilo?
Keď som začínala ja, nebol tu nikto a nič. Teraz sú tu všetci a všetko. Zmenila sa celá spoločnosť. Neuveriteľná informačná explózia, dostatok až prebytok módneho tovaru... Za tých takmer 33 rokov fungovania sme vybudovali veľkú salónnu rodinu a ja som úprimne šťastná, že dokážeme fungovať v tejto novej situácii. Dokonca musím povedať, že v dnešnej dobe nie sme schopné uspokojiť všetky záujemkyne.
Diskusia k článku