Fedor Malík:
Letná kuchyňa starej mamy

Fedor Malík, 13. júla 2021     3 minúty čítania

Dnešná Moyzesova (kedysi Nová) ulica v centre starej Modry je na nepoznanie. Kamenné dlažby, hladká asfaltka, vysadené kríky a stromy pri chodníkoch, kvety v záhonoch. Aj posedieť sa dá pod starými lipami.



Pred rokmi to bola neúhľadná ulička. Zahli ste z Jeruzalemskej a hneď vľavo stál domček našej starej mamy Rózky Mesíkovej, rodenej Šimkovej. Bývala v ňom sama. Jej manžel Alexander, panslávsky učiteľ, padol ešte koncom prvej svetovej vojny na haličskom fronte. Zanechal štyri siroty. Teodora, Ruženu, moju matku Jolanu a Ivana.

Rodina žila skromne, babka bola starostlivá a čistotná. Domček to bol neveľký. Izba a kuchyňa. Pod domom malá pivnička a studňa s dobrou modranskou vodou. V zadnej časti dvora bola malá záhrada s čerešňou aj krušpánom, dve–tri kôlničky a nad dlhým úzkym dvorom trónila pergola. Ešte podnes tam rastie izabela a muškát otonel...

K babke nás všetkých deväť vnukov malo blízko. Prebývali sme u nej celé leto a nachádzali tam azyl aj počas „žltačkových“ karantén. Tie boli v tom čase časté. Babka nám nevyvárala. Nebola totiž príliš invenčná kuchárka. „Sedeli“ jej skôr jednoduché jedlá. Zasadli sme za dlhý dubový stôl na dvore a najskôr sa podávala „kmínová polévka“. Tmavá zápražka z múky a na masti osmahnutá rasca boli základom. Trocha soli, trocha korenia. A k tomu krajec kollárovského chleba.

Hlavným chodom boli rezance. Päťvajíčkové, pološiroké, chutné. Uvarené namäkko, nie „al dente“. Vajíčka boli od susedky Tulnerky. Posypané opraženou a sparenou krupicou, naslano aj nasladko. Keď naslano, tak osolené, keď nasladko, tak s drienkovým lekvárom. Bol z našich drienok z vinohradu vo Folegrunte.

A aby to nebolo len nasucho, bolo pripravené aj pitie. Limonáda z bazového kvetu a výluhu materinej dúšky. Aj tá sa zbierala vo Folegrunte. Žalúdky sme nemali „prepchané“, nesedeli sme „na konári“ a napriek tomu nám bolo dobre. Boli päťdesiate – šesťdesiate roky a my sme nevnímali, čo sa dialo na Pankráci, vo Valdiciach, v Leopoldove. Čas utekal a všetko sa rokmi akosi utriaslo. Často sa vraciam o desiatky rokov späť a premietam si čierno–biele obrázky tých čias. A občas si uvarím aj tú rascovú polievku so zatrepaným vajcom. Dnes však chutí akosi inak...

Diskusia k článku

zofos
Detské časy sú asi najkrsjšie v živote,ak ich viete nielem prežiť ale aj krásne opísať tak tie spomienky stoja zato!




TOPlist