Fedor Malík:
Kurča a víno v Pardubiciach

Fedor Malík, 20. augusta 2019     2 minúty čítania

Tú cestu do Pardubíc poznám už takmer spamäti. Do východočeskej metropoly chodím rád. Nie tak kvôli perníkom a koníkom, nie kvôli pivu. Cestujem tam, a to sa čudujte, už takmer štvrťstoročie vo veci vína.



Koncom minulého storočia som tam s priateľmi zakladal Pardubický festival vína. Víno na Polabí zapustilo korene a ľudia si ho obľúbili. Cesta to bola pokojná a krásna. Pitoreskná krajina. Smrekové lesy, obrobené polia, trblietavé rybníky v každej „vsi", v každom mestečku. Vysočina, kraj na oddych. My sme tam však prišli pracovať. Na 22. ročníku vínneho festivalu sa prezentovalo vyše tristo vzoriek vín z desiatich krajín. Dominovali svieže moravské moky. Slovenské vína však rovnako bodovali. Pár medailí som priniesol do Topoľčianok, do Modry...

Po práci sa ozval hlad. V hotelovej reštaurácii Levante bolo z čoho vyberať. Ako zvyčajne, dal som tu opäť prednosť mladučkej a voňavej kuracine. Tunajší majstri kuchári Martin a Filip to jednoducho vedia. Caesar šalát bol s filírovanými prsami a slaninovými čipsami. Kurací vývar bol horúci, rozvoniaval a hladkal zmysly. Objednali sme si Balounov Neuburg z Velkých Pavlovíc a pokračovali hlavným chodom. Na mojom tanieri sa ocitlo „chřestové" rizoto s kuracím mäsom a hoblinkami parmezánu. Bolo to fajn.

Ľubo a Rudko sú mocnejší a mladší chlapi. Pochvaľovali si grilované „kuřecí prso" Supreme v parmskej šunke s koriandrovou smotanovou omáčkou a so zámockými rozmarínovými zemiačikmi. Čokoládová torta s marhuľovým džemom a so šľahačkou bola tiež na jednotku.

Trochu sme si vydýchli, vstali od stola, rozlúčili sa s priateľmi a sadli do auta. Cesta cez Vysočinu bola opäť príjemná...



Diskusia k článku

mirop
len taky detail, Pardubice niesu Vysocina






 



TOPlist