Koncom minulého storočia som tam s priateľmi zakladal Pardubický festival vína. Víno na Polabí zapustilo korene a ľudia si ho obľúbili. Cesta to bola pokojná a krásna. Pitoreskná krajina. Smrekové lesy, obrobené polia, trblietavé rybníky v každej „vsi", v každom mestečku. Vysočina, kraj na oddych. My sme tam však prišli pracovať. Na 22. ročníku vínneho festivalu sa prezentovalo vyše tristo vzoriek vín z desiatich krajín. Dominovali svieže moravské moky. Slovenské vína však rovnako bodovali. Pár medailí som priniesol do Topoľčianok, do Modry...
Po práci sa ozval hlad. V hotelovej reštaurácii Levante bolo z čoho vyberať. Ako zvyčajne, dal som tu opäť prednosť mladučkej a voňavej kuracine. Tunajší majstri kuchári Martin a Filip to jednoducho vedia. Caesar šalát bol s filírovanými prsami a slaninovými čipsami. Kurací vývar bol horúci, rozvoniaval a hladkal zmysly. Objednali sme si Balounov Neuburg z Velkých Pavlovíc a pokračovali hlavným chodom. Na mojom tanieri sa ocitlo „chřestové" rizoto s kuracím mäsom a hoblinkami parmezánu. Bolo to fajn.
Ľubo a Rudko sú mocnejší a mladší chlapi. Pochvaľovali si grilované „kuřecí prso" Supreme v parmskej šunke s koriandrovou smotanovou omáčkou a so zámockými rozmarínovými zemiačikmi. Čokoládová torta s marhuľovým džemom a so šľahačkou bola tiež na jednotku.
Trochu sme si vydýchli, vstali od stola, rozlúčili sa s priateľmi a sadli do auta. Cesta cez Vysočinu bola opäť príjemná...
Diskusia k článku