Kôpka na kocky nakrájaného mäsa, objemovo taká istá kôpka nakrájanej cibule, korenie vrátane sladkej aj pálivej papriky, bobkový list, rasca, trochu kečupu, sójovej omáčky, soli... slabé dve hodinky to máte na plameni a o desať minút si guláš už nakladáte na tanier. Môžete ho mľaskať s knedľou, s chrumkavým chlebíkom, varenými zemiakmi či haluškami. Máme teda uvarené, máme zjedené.
Teraz ešte rozmýšľajme, ako ten svoj guláš nabudúce ešte vylepšíme... Ak zalistujeme v niekoľkých „kuchárkach“, zistíme, že názory na guláš sú veľmi rozdielne. Slávna Tereza Vansová vo svojich spisoch guláš ani nespomína. A Josef Imbach v diele Tajomstvo kláštornej kuchyne guláš celkom ignoruje. Ba vraj ani Lutherova gazdiná Katarína z Bory guláš nikdy nevarila. Poviete si, tí Nemci nikdy nevedeli, čo je chutné.
Nuž, ale vojaci? To je už iná kávička. V nakladateľstve Naše vojsko vyšla pred rokmi Vojenská kuchárka c. a k. vojska. Zaujímavé čítanie. Narátal som v ňom takmer tridsať návodov na prípravu gulášov. Medzi nimi guláš z husacej pečienky, z hovädzieho srdca, guláš sladovnícky, špekáčikový, zálesácky, kalichovský, kapucínsky, bratislavský, rumunský, mexický, fazuľový, moravský (z mäsových konzerv), guláš legionársky (ruský – koreňová zelenina, zázvor, saláma; taliansky– cvikla, ryža, saláma), guláš tokajský, konský (pozor, rýchlo je hotový!), guláš kotlíkový či segedínsky (nemýliť si ho s gulášom sikulským!)...
Iný kraj, iný zvyk. To platí aj o gulášových prílohách. Ku gulášu možno pridávať zemiakový „šmorn“, ryžu, „noky“ a dokonca aj bulgur! Ku gulášom typu Eszterházy, Hunyady či Károlyi sa podáva suché tokajské alebo egerská „býčia krv“. Nič sa však nestane, ak máte naliatu aj vyzretú skalickú frankovku. Podľa vzoru našich južných susedov, ktorým pri guláši hrá rómska hudba, ani ten skalický nebude bez muziky. Tentoraz budú koncertovať „Skaličané“. Aby vám chutilo...
Diskusia k článku