Foto: Archív Evy Pavlíkovej
Herečka Eva Pavlíková pochádza z Košíc a po štúdiu na bratislavskej Vysokej škole múzických umení nastúpila do Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde je doteraz. Hosťovala aj na bratislavských scénach v niekoľkých muzikáloch, poznáme ju aj z televízie, filmu a rozhlasu. Nedávno prevzala z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie – Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
Poznáme ju aj z televíznych programov o varení – mesiac zdatne asistovala šéfkuchárovi Gabovi Kocákovi v relácii Tajomstvo mojej kuchyne, kde pripravila aj niekoľko jedál, ktoré varieva doma. Je 38 rokov šťastne vydatá a má dcéru Katku – úspešnú hudobníčku s umeleckým menom Katarzia.
Už od vysokej školy, 40 rokov hráte na jednej scéne. V čom je mágia nitrianskeho divadla, že vás to nikdy nelákalo niekde inde?
Myslím si, že som mala v živote obrovské šťastie na ľudí. Do Nitry som išla na základe predstavení, ktoré som videla ako poslucháčka VŠMU. Nastúpila som 1. mája 1983, prijala som ponuku režiséra Jozefa Bednárika. Videla som predtým jeho predstavenia Dom Bernardy Alby, Titus Andronicus, Trójanky. Tiež som poznala jeho tvorbu zo zelenečského divadla, keďže aj ja som hrávala ochotnícke divadlo v Košiciach. Keď som videla predstavenia, ktoré režíroval, vždy som si hovorila, že by som chcela byť súčasťou niečoho takého. Veľmi ma to oslovilo a zasiahlo.
To sa vám splnilo, zavolal vás do Nitry.
Áno, a tam som išla z úlohy do úlohy. Jozef Bednárik vyberal postavy pre mňa veľmi premyslene, aby nedošlo k zaškatuľkovaniu. Okrem neho tam boli, samozrejme, aj iní režiséri, ako Karol Spišák, ktorý bol úplne iný ako Béďo, ale tiež bravúrny profesionál a veľmi dobre sa s ním robilo. Tiež Martin Kákoš, ktorý bol tiež úplne iného razenia. Takže sa mi dostalo plným priehrštím hrať pod vedením troch skvelých režisérov. Čo však s odstupom rokov najviac oceňujem, je kolektív, v ktorom som sa ocitla. Boli to perfektní herci a skvelí ľudia, ktorí ma prijali medzi seba. Ako hovorieval môj nebohý otec, úspech každého kolektívu závisí od dobrých medziľudských vzťahov.
Divadlo Andreja Bagara už desaťročia patrí medzi najúspešnejšie.
Počas tých 40 rokov, ktorých som jeho súčasťou, máme väčšinou veľmi úspešné sezóny. Občas to bolo aj horšie, ale vždy sa to vzopälo a išlo to hore. Stále sme divadlo, kam chodia na predstavenia ľudia z celého Slovenska a voľakedy aj z Československa. Dostala som tu naozaj množstvo príležitostí vo všetkých žánroch – od tragédie až po muzikál. To by som nikde inde nedostala. Vytvorila som 150 postáv a účinkovala napríklad aj v 16 muzikáloch. S odstupom času si uvedomujem, že nikde inde by to tak nebolo. Som za to veľmi vďačná.
„Fascinuje ma, ako vedia niektoré pekárky a cukrárky koláčiky zdobiť. Na to nemám trpezlivosť. Chcem mať všetko hotové, raz, dva, tri...“
Vy ste sa vždy profilovali najmä ako divadelná herečka a šansoniérka.
Voľakedy som hrávala aj v televíznych inscenáciách, seriáloch a v zopár filmoch. Čakám, že hádam nejaká pekná príležitosť hrať vo filme ešte príde. Robila som aj veľa dabingov a hrala aj v rozhlase, takže som vlastne robila všetky formy hereckej práce. Myslím si však, že najkvalitnejšie veci, na ktoré som najviac hrdá, sa mi spájajú s divadlom. Divadlo sa teraz možno trochu nihilizuje, ale zahrať dobre na veľkom javisku je veľmi náročné a vyžaduje to veľa energie a tvorivosti. A tiež tvorivý tím. Vôbec to nie je jednoduché. Kým pred kamerou stačí byť civilný a keď ste dobrý typ, máte vyhraté, v divadle sa prejaví každý nedostatok – farba hlasu, pohyb, herecké premýšľanie... Divadlo je pre mňa aj v tom zaujímavé, že každý večer je iné. Pred kamerou záber zaznamená ... a už sa to nedá zmeniť. Preto neznášam pozerať sa na seba, lebo mám pocit, že by som to vedela urobiť lepšie. V divadle tú šancu máte, môžete sa z predstavenia na predstavenie, samozrejme, v intenciách režiséra, zlepšovať.
Takže v tom je divadlo zaujímavejšie.
Áno, pretože nikdy to nie je dvakrát to isté. Okrem divadla robím aj šansónové večery. S nimi začal Jozef Bednárik v roku 2011. Andrejka Zimányiová a ja nesieme jeho štafetu, vystupujeme so živou kapelou. Sú to zhudobnené ľudské príbehy, veselé aj smutné. V tom sa tiež cítim veľmi dobre a veľmi ma to baví. Mám šťastie, že stále robím veci, ktoré ma tešia.
Diskusia k článku