Foto: Pravda - Ivan Majerský
Mnohí znalci však tvrdia, že to čo sa varí v Maďarsku nemožno nazvať kuchyňou. Základom gastronómie je totiž vždy štýl jednoliatej civilizácie. Avšak uhorská (maďarská) kuchyňa ponúka výdatné jedlá, ktoré (vraj) nezapadajú do systému gastrozvyklostí. Jednotlivé chody sú skvelé, ale celku akoby chýbal štýl. Niekedy je takmer nemožné pripraviť jednotnú ponuku, jednotné menu…
Štruktúre maďarských jedál velí „kotlíková“ kultúra. Guláš, halászlé, šošovicová a fazuľová polievka, perkelty, paprikáše, hydina, záviny. Značnú časť na Dolnej zemi vypĺňa aj studená strava, slanina, klobásy, chlieb, cibuľa a v lete aj zelená paprika.
Stále nám tu však akosi chýba rozmanitosť. Tá prichádza rokmi z Európy. Z Rakúska, Nemecka, Francúzska, Talianska, Česka. A je tu ešte aj víno. Príťažlivé moky z Tokaja, Šoprone, Seksárdu, Jágra. Napĺňa sa tak posolstvo vínofilozofa Béla Hamvasa predstavené v uhorskom duchovnom zemepise „Zem piatich géniov“ napísané ešte v roku 1940… Prepáčte, nechal som sa trochu uniesť.
My sa máme venovať gulášu. Hádam najslávnejšiemu a najchutnejšiemu hungariku na tanieri. Maďarský guláš pozná celá zemeguľa. Koštoval som ho v Štokholme, Moskve, Mníchove, v Južnej Amerike, v Pekingu, na Malte. Každý chutil inak, každý však bol príťažlivý. V jednom bolo zvláštne mäso, iné korenie, iná príloha. Ja som však vyrastal na klasickom našom uhorskom guláši. Bravčové (dnes už aj mangalicové) mäso, vyzretá hovädzina a čoraz častejšie aj divina.
V Novom Sade som nedávno jedol skvelý srnčí guláš. Bola v ňom nezastupiteľná dolnozemská sladká, ostrá aj údená paprika, biela cibuľa a lyžica ajvaru. Tomu môjmu modranskému gulášu tiež nič nechýba. Akurátne ho prikorením a teraz, počiatkom leta pridám doň aj dva-tri zemiačky a jeden struk štipľavého baranieho rohu. Guláš musí byť horúci, chlieb chrumkavý a len nedávno náš nafiltrovaný „šeďák“ akurátne vychladený...
Diskusia k článku