Ilustrácia: Shutterstock
„Mne sa zdali tie francúzske zemiaky pripečené,“ prplal sa v jedle a mňa div neuchytilo.
„Sám si pripečený. Možno by si si mohol začať nosiť jedlo z menzy,“ poznamenala som uštipačne.
„Myslíš? A vieš, že to nie je zlý nápad?“ uškrnul sa. Jeho úškrn som nezachytila, lebo ho prekryla kuchynská utierka, ktorá mu pristála na ksichte. Fakt ma štval. Raz ohŕňal nos nad slaným, raz nad sladkým.
„Agátka, čo povieš, keby si si vypýtala recept od mamy, jej sa nikdy, ani v mojom ranom detstve, nepripálila bublanina. Zato ty dokážeš potitrovať aj ten najtriviálnejší recept na koláč.“
„Myslíš, že keď použiješ cudzie slová, neporozumejú im chlapci? To ma chceš urážať pred vlastnými deťmi?“ osopila som sa na Jonáša a periférne zachytila dve hlavy vo dverách kuchyne. Jednu čiernu, druhú blonďavú.
„Mamina, my sme nič nepočuli. a vieš čo? My ten koláč zjeme! aby si vedel, tatko!“ povedali chalani a pekne si vyškriabali bublaninu z plechu. Trošku sa pripálila... ale len zospodu, tak čo! Môžem ja za to, že som štepená proti pečeniu sladkého? Pohrdlivo som fľochla na Jonáša, akože vidíš, naši synovia sú na mojej strane a obe hlavy pohladila. Keď som ich chcela pobozkať, bránili sa, akoby som bola anakonda. Vbehli do svojej izby aj s taniermi s mojím pokusom o marhuľovú bublaninu a statočne ju zjedli... domnievam sa.
„Synovia vždy držia s matkami, to si pamätaj, Jonáš. nesnaž sa ma pred nimi znemožniť,“ pohrozila som mužovi varechou, ale on sa len rozosmial.
„Ani nemusím. Ty si vystačíš sama,“ zabŕdol do mňa, a keď chcel vstať, prudkým pohybom ruky som ho usadila späť na stoličku. Zohla som sa k nemu a zasipela mu do tváre.
„Nie je nič jednoduchšie, ako kritizovať druhého! Skús ty niečo upiecť, keď si múdry ako rádio!“
„A čo si myslíš, že by som to nedokázal?“
„Tak to dokáž!“
„Máš pravdu, žena moja, múdry som, aj pekný,“ zasmial sa a ja som chcela poznamenať niečo o chybe, ktorú urobili jeho rodičia, keď sa narodil. Nemali ho pokrstiť Jonáš, ale Narcis. Ten však skončil veľmi zle, nuž som si dala visiacu zámku na ústa.
O hodinu neskôr som zašla do miestnosti, kam chodí aj kráľ pešo, a skoro ma rozdrapilo. Naši synovia Tomáš a Bohuš ma podlo zradili. V záchodovej mise plávali marhule, ktoré ani po spláchnutí nedokázali prekĺznuť do Dunaja. Dotklo sa ma to, ale tvárila som sa, že som nič nezistila. Ešte to tak, aby sa to Jonáš dozvedel.
Čakala som, či splní vyhrážky o pečení. A čuduj sa svete, slovo dodržal.
„Miláčik, tak som teda upiekol slimáky,“ zatelefonoval mi Jonáš do práce. Mal konečne voľný deň, nebol ani v televízii, ani na pľaci, nuž sa pustil do pečenia.
Vbehli do svojej izby aj s taniermi s mojím pokusom o marhuľovú bublaninu
a statočne ju zjedli... domnievam sa.
„Slimáky? a kde si ich nazbieral?“
„Nie živé. Myslel som slimáky z lístkového cesta. Budú sa ti robiť hrče za ušami. A chlapci, keď prídu z tréningu, sa možno aj sčemeria. Počkaj, niekto zvoní,“ aj cez mobil som začula ako Jonáš niekomu otvára dvere. Prvé, čo som začula, bol štekot psa. Hneď som vedela, že je to Jonášov kamarát z detstva, ktorý k nám chodí so železnou pravidelnosťou už celé roky. Je starý mládenec, nuž občas sa u nás aj naobeduje. Chlapci aj ja ho máme radi. Tomáš a Bobo ho nevolajú inak ako strýko Rudo. Nemal, chudák, šťastie na ženy, ale hádam sa to ešte zmení. Poradili sme mu, aby si kúpil psa, že na neho naláka nejakú psičkárku, ale ten trubiroh si kúpil vlkodava a ani sa s nami neporadil. Je fakt, že mal veľký výbeh v jeho rodinnom dome s veľkou záhradou, ale žiadnu paničku na obzore.
„Musím končiť, Agátka, ponáhľaj sa domov, aby si ešte stihla Ruda,“ radil mi Jonáš a ja som si pomyslela, že dúfam, že vlkodavovi umyjú laby, lebo vonku je už sychravo a ráno pršalo. Čo čert nechcel, mala som zákazníkov ešte aj po sedemnástej hodine. Predajňu som zatvorila o pol hodiny neskôr. Ponáhľala som sa domov, hladná ako vlkodav na tie Jonášove slimáky, a tešila som sa aj na Ruda. Ale keď som odomkla byt, bolo v ňom hrobové ticho. Aha, už odišiel, pomyslela som si. asi bolo treba vyvetrať psa. Ale kde sú chlapci? Otázku som ani nestihla položiť, keď som vošla do kuchyne a v nej našla sedieť zlomeného manžela. Niežeby bol zlomený v páse, ale psychicky. Vyzeral ako štvaná zver.
„Chalani išli do večierky. Kúpiť mrazenú pizzu,“ zahlásil mi Jonáš. „Prečo meškáš? keby si prišla skôr, možno by sa ti ušlo... „
„Čo? Po hlave?“ spýtala som sa, ale viac to nepitvala, „A kde sú tie slimáky?“
„Odplazili sa do lesa,“ povedal Jonáš a zvesil hlavu o desať centimetrov nižšie. Cítila som, ako sa mi obrvy vytiahli vyššie. „Ožili? Oži v koži?“ zasmiala som sa, stále nechápajúc, „No tak, Jonáš, som hladná ako bengálsky tiger. Kvôli tvojim slimákom som nič od obeda nejedla. Nechcela som ťa sklamať.“
„Ale ja ťa sklamem, Agátka,“ Jonáš si prederavil hrudník špičkou brady, „Slimákov niet. Zožral ich Rudov vlkodav. Nedávali sme pozor. Nechal som ich chladiť na stole v kuchyni a to nenažraté psisko, bodaj ho zdulo, schosnovalo celý plech, zatiaľ čo sme my dvaja sedeli v obývačke a riešili svetový mier. Pri bielom vínku.“
„Čože?! Ako ti ja mám teraz uveriť, že sa ti pečenie podarilo?!“ Jonáš len pokrčil plecami a previnilo precedil pomedzi zuby. „Spýtaj sa vlkodava,“ odvetil a uprel na mňa psí pohľad, aký dokáže na človeka hodiť len psia rasa, baset. No mohla som sa začať smiať, až sa lustre triasli? Apropo... mohla.
Diskusia k článku