Nevzpieralo sa však iba víno, ale aj ľudia, ktorí s ním pracovali. Po roku 1948, keď na štyri desaťročia prevzala v Československu moc komunistická strana, nastalo obdobie veľkého experimentovania. Najmä v päťdesiatych rokoch sa razila vo víne politika "rozkážeme větru, dešti“. Postupne však prichádzalo vytriezvenie. Zhodnotiť oných 40 rokov je mimoriadne ťažké, každý nový režim má snahu potláčať predchádzajúci a bez škrupúľ si privlastňuje a využíva všetko, čo ten predchádzajúci vytvoril. Musí to tak robiť v záujme vlastného upevnenia, je to nepísaný zákon moci.
Fedor Malík mal v roku 1950, keď sa naplno začala kolektivizácia a s ňou "rúbanie pôvodnej roľníckej, teda aj vinohradníckej hory“, päť rokov. Narodil sa v Modre v rodine bankového úradníka, v dome ho obklopovali knihy a vonku viničom a vínom nasiaknuté prostredie. Malíka dnes pozná každý, kto sa len trochu zaujíma o slovenské víno, pretože práve on sprostredkoval najmä súčasnej generácii hlbšie poznanie vína.
Nielen tým, že ako kariérny vysokoškolský učiteľ vychoval na Slovenskej technickej univerzite dve, možno tri pokolenia vinárov a vinohradníkov, veď učil aj v Lednici na Morave. Malík prekročil hranice univerzity svojou bohatou knižnou tvorbou, organizáciou slovenských a medzinárodných vinárskych podujatí, rozsiahlou degustátorskou činnosťou a množstvom mediálnych vystúpení. Stal sa dramaturgom slovenskej a do istej miery aj českej vinárskej scény, je jasne človekom éry československej a človekom československým. Spolu s veľkým Moravanom Milošom Michlovským a denníkom Pravda založil Čs. vinársku ligu a niekoľko rokov viedol na stránkach Pravdy degustácie vín.
Malíkovi sme prisúdili titul profesor vína, získal ho, pravdaže, za vedeckú prácu – skúmanie roly kvasiniek vo víne. Ale v očiach verejnosti je profesorom vína najmä pre širokú spoločenskú interpretáciu úlohy vína v živote spoločnosti. V tom má jedinečné slovenské prvenstvo. A práve on, lúskajúc jednu knihu s vinohradníckou a vinárskou tematikou za druhou, upozorňuje na niektoré takmer zabudnuté etapy v rozvoji československého či slovenského vinárstva.
Kto tvoril dejiny československého vína
Už sme spomínali, že československý štát mal záujem o vinohradníctvo, preto budoval školstvo, výskumné a šľachtiteľské stanice, vydával odbornú literatúru. V roku 1928 vychádza prvá po slovensky napísaná kniha Vinohradníctvo. Jej autorom bol Bohumil Jermař, československý vínny inšpektor. Bol to činorodý muž, ktorý v Modre vysádzal vinice, čulo obchodoval s maďarskými šľachtiteľmi, aj preto sa v prvorepublikovej Modre vysádzali maďarské odrody. Po roku 1948 sa na jeho zásluhy rýchlo zabudlo, vinohrady a vinárstvo mu zaťažili kontingentmi a neskôr zobrali.
V súčasnosti sa veľa hovorí o role somelierov pri snúbení vína a jedla. Neobjavili sa však v treťom miléniu, keď sa víno stalo spoločenskou témou a imidžovou záležitosťou. Čech Rudolf Čebiš písal knihy so somelierskou tematikou už v tridsiatych rokoch minulého storočia. Najprv to bol Brevíř o víně a potom Umění koštéřské, ktoré, aj to si treba všimnúť, mu vydali v roku 1957. Ak hovoríme o krutosti päťdesiatych rokov poznačených násilnou kolektivizáciou, potom si treba všimnúť, že v dobe Chruščovovho odmäku sa odrazu zjavila literatúra o víne akoby z iného sveta, ktorá predstavila víno ako opojný vzrušujúci nápoj. Víno ako nositeľ krásy života dávalo sebe vedieť, že je tu preto, aby urobilo náš život krajším a v ťažkých časoch znesiteľnejším.
Rekapitulujúc pofebruárové obdobie všíma si profesor Malík vari najdôležitejšiu zmenu. Vznikom vinohradníckych JRD – jednotných roľníckych družstiev a štátnych vinárskych závodov – dochádza k definitívnemu oddeleniu vinárstva od vinohradníctva. Vinár a vinohradník v jednej osobe sa profesijne rozčleňujú. Pestovanie a spracovanie vína sa síce profesionalizuje, ale na druhej strane sa stráca jednota medzi vinohradníkom a vinárom, človekom, ktorý víno jednými rukami, tou istou hlavou a srdcom formuje vo vinohrade aj v pivnici. K prirodzenému zjednocovaniu dochádza vlastne až po rozpade Československa na dva nástupnícke štáty, keď postupne v oboch krajinách dochádza k obnove rodinných firiem alebo obchodných spoločností – eseročiek či akcioviek s vlastnými vinohradmi i spracovaním vína.
Československo definitívne zaniklo v roku 1992, ale oplatí sa všimnúť si aj vojnové obdobie, keď po Viedenskej arbitráži maďarskou anexiou južných území prišlo Slovensko o 5-tisíc hektárov vinohradov a tzv. Slovenskému štátu zostali vinice len na ploche necelých 9-tisíc hektárov. Je to vlastne taká rozloha vinohradov, z akej sa zberá úroda v ostatných troch-štyroch rokoch. Vzostupy a pády sprevádzajú vinohradníctvo a vinárstvo po celé storočie od vzniku Československa.
Diskusia k článku