To by neboli Vianoce, aby u nás nevoňali oplátky, chrumkavé trubičky. Ale poznáte to! Rok je dlhý, forma na pečenie leží kdesi v kúte komory a čaká na svoj čas. A just keď prídu tie chvíle, keď ju treba vytiahnuť, zahapruje, a už sú Vianoce ohrozené - čo s ňou je? Veď minulý rok ešte piekla a jak dobre! A začne sa kolotoč , telefonáty, pokusy znovu a znovu formu ohriať , ale čo keď tá potvora akosi nehreje a nehreje, len syčí, ale to syčanie je akési iné, slabé, alebo sa oplátky prilepujú, trhajú.... no slovom, na porazenie.
Tieto posledné dni som sa mohla ja i moja mama zblázniť. Telefóny častejšie vyzváňali, ľudia sa pýtali, či pečieme i tento rok... jasné, že by sme piekli, ale nemáme na čom. Nebudete veriť, ale jedna po druhej zahaprovali obe formy. No veď, tá mamina je už skutočne zrelá k tomu, aby s ňou boli problémy, ale čo tá moja? Veď sme si na seba iba zvykali.
Ale keď je zúfalstvo na hrani noža, a človek sa chytá aj slamky, dostala som dobrý nápad:"Tak ja teda zavolám rovno výrobcovi, hádam mi hlavu neodtrhne, možno mi predajú novú, alebo možno opravia starú".
Ani som sa nenazdala, že naše rozhovory budú trvať aj tri dni.Po prvej rade nasledovala druhá, potom tretia a akosi sa to vždy trochu napravilo. Ale na tretí deň - konec - ani "ň", bolo treba konať.
Čo to budem naťahovať - pani Ondrisková z firmy Magropom zavelila:"Zbaľte formu a pošlite mi ju, alebo sa dohodneme na termíne a príďte, pozrieme sa na to".
Výsledok? Dnes sme s mamou napiekli okolo 4OO kusov, tá naša kovová "mariška" ide ako nová.
Jednoducho, sadli sme do voza, a už aj sme turovali do Lipovej - hen až z Pezinka. A bola nedeľa! A vzali sme aj nášho psa... ani na formu sme nezabudli.
Dnes končí pondelok - ej, ale sa mi uľavilo! Zase to u nás voní vanilkou!
Som vďačná obom manželom Ondriskovým, že mi pomohli a veľa vecí mi vysvetlili. Jo jo jo, ženy zlaté, ono to nie je len tak - o formu sa treba starať, a hlavne - návod na obsluhu neodhadzovať.
A to som si myslela, jaká ja som fachmanka, že viem oplátky dobré upiecť... ale to nestačí, keď máš vodičák , na čo ti je, keď sa o auto riadne nestaráš? Skape ti a môžeš chodiť pešo, alebo stopom.
A ešte čosi - nestačí len podľa receptu, ktorý sme niekde získali , zarobiť cesto...ono je to väčší kumšt. Moja stará mama mi vravievala:"Dievča, ešte veľa mechov múky pokazíš, než sa naučíš dobré oplátky napiecť!" A mala pravdu, ono už mi to ide, nemusím sa hanbiť a vyzváňanie mobilu o tom tiež svedčí, ale pravdu povediac, pokým nerozumieš aj svojej kovovej "Mariške", nemôžeš si povedať, že si "dobrá pečiarka".
Dobrá rada pre Vás, ktoré chcete piecť oplátky:1. na múke nešetrite, musí byť výberová špeciál OO, a nie tie coopácke akciovky.
2. Ak pečieš rovné oplátky, nenaondi tam kopec cukru, uškodíš tým cestu a takisto aj forme, lebo zatne zuby a neotvoríš ju len tak ľahko,
3. formu treba čistiť nielen keď končí sezóna, ale častejšie
4. a opatrne s prenášaním formy, to nie je poleno
5. ak máš dobré cesto, veľa vosku neminieš,
6. ak máš okraje jak vamberská čipka, uber z masnoty a hlavne , zatváraj formu jemne s citom a nepúšťaj ju razantne dolu jak keď šnicle pečieš,
7. ja zásadne používam kryštál cukor, mne ten práškový chutí ako keby v ňom bolo viacej škrobu ako sladkosti
8.dobré rodinné recepty sa nezverujú nikomu, /aspoň nie v našej rodine/, to je ako s tajomstvom kuchára - a môžete si o tom myslieť čo chcete :)))
Nech sa vám darí napiecť dobré oplátky, nech si uctíme aj tento rok Vianoce,
Vaša Arašidka
toto je tak vďačná téma, že by sa o nej dalo "kecať" veľmi dlho.To nie je len o tom ako sa kde oplátky pečú, to je ako mech, ktorý otvoríš a vypadne ti odtiaľ spomienok toľko, že nevieš s ktorou začať. S oplátkami mám spojenú spomienku na rok 1956, tesne pred Vianocami, keď ma moja mama vzala i so starými rodičmi na výlet - prvýkrát do Bratislavy. Bola ráno ešte tma, ulica bola ako vymretá, iba s vysokých kandelábrov svietili matne žiarovky a čosi drobné a studené padalo k zemi a čosi i na môj nosík. Vlaková stanica bola mĺkva, v strede čakárni sálalo z piecky teplo a pár ľudí sa tmolilo okolo nej. Keď sme vyšli na náš perón, div som sa nezbláznila, keď som v tme v diaľke videla akési dve oči, ako sa približujú, ozruta sa blížlla, fučala a parilo sa jej z hlavy. Oboma rukami som obopínala dedkovi nohu ako kliešť. Nebol to zvlášť dobrý zážitok, ale až vo vagóne , keď ma mama usadila na tvrdé drevené lavice, som sa trošku ukľudnila a zvedavosť mi nedala, pobehovala som pomedzi lavice a zvedavo som sa prilepila čelom o sklo okna a ani som nedýchala - tam, za tým sklom sa čosi mihalo, a najviac bolo červených svetielok ako roj svätojánskych mušiek . Lokomotíva chrlila dym a iskry a cez to okno to vyzeralo veľmi krásne. To sa mi už páčilo ísť na mašinke, ale iba dovtedy, kým v Grinave vlak nezabrzdil. I to si pamätám, ako som si sadla na zadok a nasledoval plač. Ale to všetko razom zmizlo, keď sme v Bratislave nasadli na električku , panenkoskákavá, toľko novôt, toľko mašiniek a tých straaaaaaašne velikánskych domov!
Neviem koľko trval predaj oplátok, našim sa koše vyprázdňovali úspešne , ale pre mňa to neznamenalo nič, pamätám si iba toľko, že som tam sedela v kútiku pri stole a bolo mi zima a mamin šípkový čaj z termosky bol úžasný.
Zaznamenala som si do pamäti, že v onen rok 1956 som po prvýkrát okúsila čosi, čo úžasne voňalo, a tam v Starej tržnici toho bolo toooľko na stole, uložené vedľa seba, a mne to pripomínalo krásne oranžové loptičky. Mama jednu vzala do ruky a celú ju "pokazila". Potom s kúskom šupky prišla ku mne a povedala mi, aby som zatvorila oči . Zrazu som zacítila studenú sprchu do nosa, ale tá spŕška chladného krásne voňala . Potom mi dala do dlani malý studený mesiačik a povedala mi:" Anička a teraz toto spapaj..."
Je veľa vecí, na ktoré si spomenieme . Niektoré spomienky bolia, iné tešia. A táto spomienka na moje štvrté Vianoce ma vždy poteší. / Ale v srdci i tak pocítim bolesť a slza sa mi tisne do očí...Poznáte to, však?/
Sakriš, nie je to dobrý pocit? Moje oplátky a trubičky poputujú , he he a skončia až v cudzine!
A ako som sa k ním dostala, to som už písala, pamätám si ešte moju prababičku Rózku , potom moju babku Terku , a teraz, už niekoľko rokov sa učím od mojej maminy tie isté grífy, hókusy-pokusy , aby "šeecko bolo tak, jak sa patrí!"
A mám z toho radosť a nielen z toho, že už to viem, ale sa teším hlavne na to, ako budem moje štyri vnučky učiť hókusy-pókusy, aby šecko bolo v richtiku ešte dlhé roky.
, to je moja "štácija", kde si dovolím občas zaspomínať, ná šak oné, už je aj na čo v mojom veku :starááá, zedranááá a skoro malááá...
Teším sa na naše diskusie a spomienky. Vaša Arašídka
A do Starej tržnici som často nechodila, preto mi zostala tá vtedajšia atmosféra vrytá v pamäti. Vedľa bola vináreň Veľký Františkáni a kúsok ďalej Malý Františkáni. Prvýkrát som ich navštívila l3. novembra roku 1969 / v piatok!!!/, keď sme spolu s Al Rašidom boli kupovať obrúčky k našej svadbe. Tam sme sa zasnúbili a domov som si priniesla krásnu kytičku fialiek, ktoré tam ponúkala ženička. Vybrala ich z prúteného košíčka so slovami:"Nekúpite ,mladý pánko, pre vašu slečnu?" Čo mal robiť, kúpil :))))
A mám preto radosť, že si to pripomínam v mojom blogu Návraty. Obzvlášť je zaujímavé, keď je mama u mňa, spáva v mojej izbe a ja si večer ťukám na klávesnicu a ona je taká zvedavá, že jej to musím všetko prečítať, táto dnešná technika ju tak ohuruje, že ju zaujíma všetko, čo sa na monitore deje. A pritom písaní sa jej pýtam na mnoho vecí, ktoré mi ozrejmuje, vzhľadom na to, že si spomínam zatiaľ iba na útle detstvo do nevinného veku cca desať rokov, keď sa ti zdá, že všetci sú dobrí a tvojou najväčšou živontou tragédiou bolo, keď si zistila, že darčeky nenosí Ježíško... chi chi....Ono i zdánlivo bezpredmetné, nevýznamné zážitky rozprávaním ožívajú natoľko, že pri písaní mám dojem, že doslova cítim vôňu koláča, oplátok, či zvuk moržovania kukurice a cítim i nepríjemné šteklenie lietajúceho peria, keď sme ho v zimných podvečeroch párali u nás v kuchynke. No vidíš, toto všetko, čo píšem, vyvolávajú vo mne tieto dni prichádzajúcich Vianoc. Zase budem šklébit jak dzeravá rína nad oknem.....
www.nahuby.sk/obrazok_detail.php?obrazok_id=139250&am...