Opäť je to iba pastnutý mail, takže to tak aj vyzerá. Ale - veď vám to nevadí, priznajte.
Tvarohová torta tety Mariši:
4 žĺtky
14 dg cukru
vanilkový cukor
Vymiešame a pridáme 14 dg mletych orechov
15 - 20 dg tvarohu
7 dg masla
1 PL krupice (radsej hrubu, nie detsku)
sneh zo 4 bielkov
Všetko jemne zmiešame a dáme piecť.
podavam vysvetlenia a vylepsenia:
najlepsi tvaroh do tohoto cesta je doma urobeny z litra mlieka a citrona. ked sa ti nechce, dalsou variantou je ten socialisticky (este take dostat) - kocka vo vecne rozmocenom striebricku. lenze tvaroh MUSI byt co najsuchsi, inac sa svina prilepi a potrha, tak som to vzdy riesila tak, ze som dotycnu kocku nechala v chladnicke tak tyzden, 10 dni v obale na tanieriku, aby bola na vzduchu. nesplesnivie ani nechyti divne chute, akurat vhodne vyschne. vhodnym vylepsenim su hrozienka namocene v rumiku alebo kandizovane ceresne alebo pomarancova kora. ale nie vsetko spolu, prerazilo by to chut cesta. ja to lejem do malej babovkovej formy vysypanej iba prezlami z piskot ale da sa dobre liat aj na plech a krajat na kocky. ked na tanieriku kusok prelejes visnovym "varenjem" cize takym hooodne riedkym lekvarom s kuskami ovocia (a genialne je, ked nieco zo toho je teple, alebo kolac alebo dzem) ... nasa slava sa hviezd bude dotykat. :-)) toto mnozstvo je tak pre dvoch po nedelnom obede, ale ved pocitat vieme.
ked som vytiahla zosit, do ktoreho som si tieto svoje starodavne recepisy pisala, pocas pecenia ........ prave som sa rozhodla, ze ti napisem pribeh o tom, ako som sa ucila piect zakusky. moje pribehy vznikaju prave takto. nieco zacnem hovorit, spomienka sa vynori, chyti ma slina a neviem skoncit. a pribeh sa kosati, rozrasta, zapusta dalsie a dalsie korene, rasia nove a nove haluze - a nakoniec su vsetci ako delo len ja som triezva ako fialka, lebo ked rozpravam, neviem pit. :-))) tak mozem? ked nie, necitaj, vymaz.
ked som sa prvykrat rozhodla, ze sa vydam, uzniesla som sa, ze sa treba aj piect naucit. varit som vedela dobre, piect kolace vselijake tiez ale u nas sa nepiekli zakusky. bajgle, zaviny, rozky, strudle, to ano, ale torta iba vynimocne a sviatkova klasika. macacie oci (teda - linecke kolieska), medvedie tlapky, kokosove pusinky a vanilkove rozky. tot vsjo. babka z maminej strany bola madarka a jej rodina zila dole na juznom slovensku. jej najmladsia sestra bola vychyrena pekarka a cukrarka, hoci nevyucena, ani jedna oslava, svadba, krstiny ci kar v sirom okoli sa nezaobisli bez jej zakuskov a tort. co som vymyslela? ked sa ucit, tak od najlepsich. a kedze najlepsia je teta marisa, naucim sa u nej. september, skola este nebola a keby aj, prednaskove obdobie mi nikdy zily netrhalo, ja som ti presvedcila babku, ze pojdeme k marisi. najprv sice pozerala divne, potom sa jej to zapacilo, ja som zbalila nieco malo odevu a sminiek (!), bez malovatiek ani na krok a isli sme. jedine, v com som sa nikdy nevyznala a dnes sa uz odmietam zacat ucit, su cestovne poriadky. a tak systemom otazok a viac i menej ochotnych odpovedi sme sa vlakom dostali do nju kastlov, cize do novych zamkov, tam sme dokonca zvladli prestupovanie a hor´sa v ustrety rodine a kolacom. v prislusnej dedine sme vystupili nie na stanici ale na xy-zastavka, z vagona sme vyskakovali rovno na nasyp, lebo to bola naozaj "zastavka" a nie stanica, nevidel nas ani pes s krivou nohou a cestou sme nestretli totally full nikoho. prisli sme k tetke do dvora s vysokym drevenym plotom, brana sa zavrela a behom pol hodiny cela dedina vedela, ze "k marisi dosla anca s vnuckou, pect sa bude ucit". aky slak to kde rozchyril, bohvie. dedinska klasika, dvor, sliepky, zajace, kadibudka, vchod do kuchyne, male okienko, dva cervene muskaty a biela zaclonka. ako z kalendara "zivot na dedine". ked sme sa zvitali a spamatali z cesty (babka mala uz ku 80-tke), vypukli orgie. cela dedina sa tyzden cpala zakuskami, lebo ved co s nimi? a neupecies tri kusky. sporak na drevo. sedavala som na schode do kuchyne, pozerala na sliepky, sliepky na mna, vajdling na kolenach a miesala cesta. "musis miesat iba jednym smerom, inac sa cesto nepodari"! tak som potajomky, ked ma nikto nevidel, pomiesala aj v protismere, ved treba vyskusat, ci sa naozaj nepodari. vzdy sa podarilo. ale odvtedy vlastne aj ja hovorim: musis miesat jednym smerom, inac sa ti cesto nepodari. :-)) v jednej ruke varecha, v druhej pero, na kolenach vajdling a stary skolsky zosit, jedno oko v zosite, druhe v kuchyni, rozdvojenie osobnosti v spojeni s rozbiehavou skulavostou by boli velmi prisli vhod. a tie miery! moje nervy! hodis tam za hrst ... teta marisa nie, hodte to najprv sem, podstrkovala som jej vahu z blahoslavenej ndr, ktora vazila po 1 grame do 10 dg a ktoru som si prezieravo vzala spolu s mejkapom. vaha sa zisla. na rozdiel od mejkapu. a naco to budes vazit, sak jednu hrst! nakoniec zafungoval argument "ale ja mam inu hrst ako vy". uznala, ze asi ano, tak sme hrste najprv hadzali na vahu. system "od oka" mi nevadil, oko som mala rovnake. :-)) aj nazvy som si pisala take, ako mi ich teta hovorila, prip. ako som si ich opisala z jej zosita. jezisikriste, to bol poklad. si predstav madarku zo statku, privydatu na slovensko niekedy po I. WW a recepty, ktore si pisala. slovensko-madarsko-horkotazko, kudrlinkate pismenka, tintova ceruzka. teda - ingustova. no proste, atramentova. ako by som si mohla napisat "medove rezy"? ved by ma bol panboh bleskom zrazil. tak mam recept na "madove po plechu". alebo - vies, co je to "nadovsecko"? pis si: 30 dg muky, 10 dg cukru, 20 dg masla, 2 zltka. vypracovat cesto. 2 bielky na sneh a 15 dg cukru uslahat a nasurovo natriet na 1/2 cesta. vykrajovat rovnake male kusky, dat piect a zlepovat lekvarom. :-)))))) opite cukrove, masinkove venceky a ine exotiky tam mam popisane. aj tuto "tvarohovu tortu". a to som si na nu musela najprv spravit tvaroh, vychladit a poriadne vycedit! ja, mestska osoba. vecer som padala do postele v spalni, v ktorej roky nikto nespal, nocnik pod postelou a spravna dedinska duchna na posteli. lahla som ako do koryta a ta duchna bola tak napchata perim, ze na mne ani nezmenila tvar. ked som sa chcela obratit na bok, vzdy som sa najprv zobudila, nadvihla perinu, mala snad 300 kil, obratila som sa a zas som sa tou perinou priklincovala k posteli. ale chodit na hajzlik bola v noci absolutna romantika. ziadne svetlo siroko-daleko, nebo ako cierny papier s povystrihovanymi dierkami. a mesiac svietil ako zjednany, blazen jeden, ako keby mu za to platili. obcas sice clovek stupil do kuracinca, ale komu by to vadilo. a tak som si sedela v kadibudke, dvere dokoran, patami som si bubnovala o tron, pocuvala nocne zvuky, cvrlikajucu haved v zahrade a bolo mi blaze. koniec - skratena verzia: cas sa naplnil, my sme sa vratili do bratislavy a tetu marisu som videla uz len na pohrebe. lenze to uz nemala na hlave rucnik zosuchnuty nakrivo nad uchom a lica rozpalene od salajuceho sporaka, ani sa nechichotala mojej malej vahe a nalakovanym nechtom ale bola ucesana, bleda, z tvare jej trcal prisny spicaty nos a nebola to ona. kolace na kare som nejedla, aj tak nemohli byt dobre, ved bohvie, kto ich piekol. a potom, ovela neskor, zomrela aj babka a mne ostali spomienky, zosit plny bajecnych receptov s cudnymi nazvami a viem dobre piect. takze asi tak.
koncim a idem domov. a pretoze je zajtra volno a pretoze ma chytilo spominanie a nostalgia, mozno upeciem to nadovsecko.
papapa, jana
S pečením to bolo o teórii, pieklo sa cez víkend a to som ostala v pozícii toho cigáňa. Sebavedomia som mala dosť, čo taký kysnutý koláč, tisíc razy som to videla. No, videla. Na môj veľký úžas sa tie výtvory líšili od maminých a to tak, že riadne, niekedy na hranici požívateľnosti. Ťahanú štrúdľu som nezvládla dodnes, hoci mama vyzerala, že by ju spravila aj ľavou zadnou.
Nebola som taká múdra ako ty, že by som sa dala odborne zaškoliť, postupovala som metódou pokus-omyl, až som natrafila na jednu zlatú paniu, kamarátkinu svokru a tá pre mňa spravila to, čo pre teba tetka Mariša.
Veľká vďaka týmto šikovným ženám, ktoré nám mnohým pomohli, poradili, mali s nami trpezlivosť, dali nám všetko vyskúšať "na vlastnú ruku", určite nás je viac, čo takú tetku máme v pamäti a úcte.
A viete čo je úplne najlepšie? Že dnes existuje fenomén Varecha a naše skúsenosti môžme porozdávať takému množstvu ľudí, že naživo by sme to nezvládli ani za desiatky rokov.
Tiež sme chodili na hody k babke a tam aj 10 druhov zákuskov v špajzi, niečo ešte napiekla krstná ........a tak sme boli zagebrení až po biele podkolienky. Na cestu domov autobusom nás mama poumývala v lavóri, čo mohla dala čisté a už sme aj naskákali do autobusu s vlečkou. Dostali sme v krabici aj výslužku: aj z husaciny, zákusky, aj fľašku.
@hubata , @sovka , ja vam tie hody tak strasne zavidim. ja som mestske dieta a uplne najblizsia rodina zijuca na dedine bola tato prateta marisa. hody sice byvali aj u nas, v meste, take tie vinobrania a podobne ale to bolo pod uroven mojej mamy. nikdy v zivote som nebola na takychto domacich dedinskych hodoch s kolotocmi a cukrovou vatou, lebo to boli len cirkusanti a ich navstevnici nenazranci a opilci. :-( doteraz ma boli srdce, ked si spomeniem, ako velmi som aj ja chcela na nieco take ist. no, co uz. a na kolotoce som uz stara.
nedalo mi neodpísať k tomuto komentáru. Aj ja mám doma taku
tetku Marišku, je to moja maminka, mala 82 rokov a pečie najlepšie
kysnuté . Ja čo ako som sa snažila, nikdy som nemala také dobré kysnuté cesto ako ona, hoci veľa krát som to robila pod jej dozorom, ale musím sa pochváliť, posledne sa mi darí, až tak dobre, že ma minule môj brat vychválil, že už pečiem ako mama, alebo že sa mi to
len výnimočne podarilo, ale bude to asi tým, že si múku pred pečením ohrievam na 1 min v mikrovlne a potom preosejem .
Ináč som rada, že existuje také niečo ako Varecha, som na nej priam závislá a dozvedela som sa vela nových vecí, hoci už budem ma 60 rokov, len ešte som sa neodvážila pridať nejaký môj recept, ale snáď aj k tomu príde, tak vás všetkých zdravím.
pospomínala som si aj ja na svoju babičku, ktorá bola jednoducho úžasná. :o)
To by nebola nedeľa bez jej osúchu :o)
Ach jáj :o)
Niečo podobné však vidím napríklad teraz v Pezinku na vinobraní, vtedy prídu vysťahovalci až z Anglicka a Ameriky. A mne ako abstinentovi príde milé že sa spolu ožerú spolužiaci zo základky.
Pravdu máš, že sme mali možnosť cestovať: Československo som poznala z pionierskych táborov, z rekreácií ROH celé a za lacné peniaze. Zájazdy k moru do Bulharska, Rumunska, na Balaton do Maďarska, a potom raz za 5 rokov Juhoslávia. Dnes je tam takisto chudoba ako u nás a stanovať by som sa bála že ma niekto okradne alebo prizabije kvôli pár €. Už nie je tá voľnosť, bezpečnosť a dobré medziľudské vzťahy ako voľakedy.
Ani nevíte, jak moc vám rozumím..... V 89 všichni kolem mě jásali a cinkali klíči a mě přepadl strach. Nevím, asi předtucha. (Dost na předtuchy dám, nikdy mě nezklamaly a když jsem je neposlechla, vždycky jsem na to doplatila.) S postupem doby jsem koukala, jak všem ve tváři ten smích tuhne.... Rozumějte, já vím, že spousta věcí byla špatně a bylo třeba je změnit, ale způsob, jakým se to u nás dělo, byl špatný a nikomu lepší život nepřinesl. Tedy, kromě těch, kteří byli dost rychlí a "prefíkaní".(Ale to je jiný problém.) Dneska vás opravdu každý mlaďoch vykládá, jak "to doopravdy bylo" a ví to samozřejmě líp, než ten, který to zažil. Víte, co mi na tom nejvíc vadí? Moji rodiče celý život tvrdě pracovali a žádný velký majetek z toho nebyl, jen jsme žili bez existenčních problémů. A pak na konce 80-átých let se objeví někdo, kdo jim tvrdí, že oni vlastně na co sáhli, to udělali špatně, že celý jejich život byl vlastně k ničemu. A začne bořit všechno to, co udělali, bez ohledu na to, zda to bylo dobré nebo ne. Jediným kritériem, které rozhodne, že je něco potřeba zrušit, je fakt, že to vybudovala a vydřela generace našich rodičů. Je to nespravedlivé a kruté! Začnou jim tvrdit, že celý jejich život byl na nic. Chyby se dělaly, některé velmi vážné, ale ty dělá kterákoliv generace a režim. Ale byla spousta věcí, které byly skvělé a perfektně fungovaly. Vezměte si například naše bývalé zdravotnictví a školství, sociální oblast. Rezorty kdysi jedny z nejlepších ve světě. Všechno to bylo zbouráno.
"Šlak mě může trefit", když vidím, jak rodina se 7 dětmi, kdy ani jeden rodič nepracuje, si žije ze sociálních dávek, tedy z peněz, které vydělávám i já, má daleko vyžší životní standard, než já. Všechny děti mají noťasy a všechno, na co si jen vzpomenou. Dokončila jsem 3 vysoké školy (to neříkám, abych se chlubila) a obracím každou korunu, peru se s dluhy a mám problém se uživit, natož si něco koupit, co opravdu nutně nepotřebuju. I ten noťas, na kterém teď píšu, patří škole, ne mě...... A to je a má ještě být každým rokem hůř. Už vím, že příští školní rok budu mít nižší plat......
Rozdělení Československa je další problém. Mám na důvod svůj názor, ale to už opravdu nepatří na Vařečku....
varechu mam rada. je to slezina viac-menej bajecnych ludi, s ktorymi sa da pohovorit o hocicom a prebrat mnoho veci. okrem toho, samozrejme, ze sa tu vyborne vari. lebo sme co? no uzasne baby predsa. :-)))
ak by si mi chcela napisat, tak na rea1@post.sk
www.zbierka.sk/sk/predpisy/125-1996-z-z.p-3552.pdf...
@rea1 "vedela by som to riadne prefackat" áno presne preto milujeme a s nostalgiou v srdci spomíname na komančov hehe ......, a vieš kde som bol ja v čase keď títo potrimiskári mleli z posledného, na západnej hranici som strážil tie vaše "socialne istoty" rožky za 20hal, bezplatné zdravotníctvo, školstvo, samozrejme Pacem in terris a ostatné chiméry. Nevieš si predstaviť (jedine že by si bola jedna z NICH) ako veľmi si Vás režim "strážil" a čo všetko na čiare bolo.
Mojim starým rodičom a rodičom išlo srdce puknúť keď keď im komančovia brali kravky do kontingentu a keď im rozorali medze.
Pre niekoho a pre mňa tiež, bude sloboda vždy viac ako nejaká pochybná materiálna výhoda
Ak ti nestojí za to aby si sa k nemu vôbec nejako vyjadrila (k môjmu názoru) a napriek tomu tam napíšeš @eraserhead tak komu potom adresuješ toto vyjadrenie, Stasi ?
@mata3636 K+