ahoj, nadhero, :-)))))))
ON: Este mam nadej, ze vystrojis nejaky trapas, na ktorom sa budes zabavat dalsich 5 dni az do nastupu do zamestnania, kde budes posadku zabavat trapasmi, vyrobenymi pocas pokojnych nenavidenych Vianoc. :-)
JA: tak toto je zakernost teba nehodna!! ja predsa nechcem sviatkovat pod horiacim stromcekom, ani si pri vrazdeni kapra odseknut prst. hovorila som ti, ze tie trapasy sa na mna lepia samy od seba a odjakziva, je to snad vesmirny fenomen.
asi takto: ty stojis pred vykladom a kychnes. tak kychnes a hotovo. ja stojim pred vykladom a ked kychnem, urcite tresnem hlavou do skla len tak zahuci. aj sklo, aj hlava. nie je to moja vina. padam na rovnej ceste a vytkynam si kotniky aby som potom, ked sa okoloiduci zabavia, mohla odkrivat hrdinsky smerom prec. padam v praci na ludoprazdnej chodbe a ked sa pozmetam a strasne zaklajem, urcite sa niekto vynori aj odtial, kde dovtedy nikto nebol. a tak sa rozsiruju povesti o mojich pruseroch. chvalim sa iba takymi mimoriadne vydarenymi, ako bol ten s tou zdvihnutou suknou. :-)) idem po chodbe, zatoci sa mi hlava a prasti ma o stenu tak, ze na nej naskacu pukliny. isla som na rande a ked ma dotycny chcel objat, jednoducho som sa mu zlozila k noham. smykla som sa. ked bude na chodniku na celom svete jedna-jedina bananova supka, budem ju tak dokladne obchadzat, ze na druhej strane cesty stupim do kaluze az dopoly lytka. mam proste talent. a pritom som striedavo normalna, celkom zdravo uvazujuca len trochu blaznivejsia ako je bežný priemer. ale proste - kto umi, ten umi. a prusery a trapasy, to ja umim. a este som aj sikovna! napr.: ako clovek sportom tazko potrafeny hravala som teda hadzanu. je to sport hravy, kolektivny, na pohlad v televizore zaujimavy a dynamicky. na pohlad a dotyk zblizka surovy ako svina. co myslis, preco su hadzanarky take kozate? to nie je vtip, ale trojcentimetrova vrstva molitanu v podprde urobi svoje. ked ty alebo ktokolvek ide so znamym po chodniku a ten znamy sa odpoji, dotycny sa otoci, zakyva znamemu, pomysli si slak ta traf, otoci sa naspat a ide si pokojne dalej. ked som ja isla so znamym po chodniku, ten znamy sa odpojil, ja som sa otocila, zakyvala som mu, otocila som sa a zlomila som si nos o stlp elektrickeho osvetlenia, ktory za ten moment mojho otocenia sa stihol vyrast uprostred (no, trosku nakraji) chodnika, rozkvitnut a mohutne sa rozkosatit. ak nechces facku, tak sa okamzite prestan smiat! to totizto nie je koniec!! na nos som dostala uhladny flaster, ktory pod okuliarmi pekne drzal a hojil mi nosik. okuliare, mrchy, na flastri nedrzali, takze kym sa nos zahojil, dvoje som operativne rozbila. ved vies, ked sa zohnem a spadnu mi škule tak na ne urcite este aj stupim, co keby sa nahodou nerozbili. nos sa takmer zahojil, mnou uz sili vsetci certi a mali sme hrat celkom dolezity zapas. neviem uz, co na nom bolo tak dolezite, ale to je v podstate jedno. tak som hrala. tzv. slapaky na kotniky, lakte nastrcene "nahodou" na podprsenku, kopance do holennych kosti su normalnou zalezitostou a aj sa tak beru. aj brali. ja, ako skulavec okuliarí potrebný, som pre istotu nosila stare okuliare za usami opatrene silnou gumou (takou s dierkami, kedysi sa pouzivala na opravu podprsenkovych ramienok, tvoja zena oblubena si ju isto pamata, ty nie, ked chlap rozopina podprdu, rozum - ak nejaky ma - je vypnuty). takze kvoli okuliarom mi do tvare nikto velmi neliezol. nos drzal. potom vypuklo peklo. sukromne. teda moje. isla som hodit loptu v takom fajn priskoku nizko letiaceho strelca, ked ti mi nejaka bestia nastavila nohu. a pocitaj: noha kopnuta rychlostou r oproti nosu letiacemu rychlostou rr sa s nim zrazi v rychlosti akej? ani sa nepytaj! si muz nielen krasny, udatny a muzny (fujtajxl, to sa mi podarilo! Ani spat nebudem.) ale urcite aj nesmierne inteligentny, scitany a stelevizorovany. tak si predstav sopku, ktora prave vybuchuje. aj so vsetkym tym sajrajtom, kamene, plamene, lava atd. a teraz tu sopku nechaj vybuchnut v mojej hlave. ty brdo, to bol odpal! zerave kamene, horiace plamene, ohen, lava, to vsetko mi lietalo hlavou, plne usta krvi (zuby drzia) a nos, ta svina zradna, no co myslis, co asi? no zlomeny. polezala som si tyzden v spitali (to bolo este za starych cias, vtedy sme neplatili, tudiz sme sa mohli v nemocniciach povalovat), hlava permanentne oblozena ladom. bolo to tak lepsie, keby ma boli nechali doma, mala by som ju asi stale strcenu v chladnicke a podla mlaskania sudiac by mamicka asi neverila, ze sa iba liecim chladom. neviem, kto mi to spravil, nikto nikdy nezradil. a mozno tu babu zakernu pre vystrahu rovno za halou v tichosti zastrelili. a teraz mi povedz uprimne: som ja za taketo trapasy zodpovedna? ved to musi byt riadenie osudu! a okrem toho, ktory normalny clovek ma behom mesiaca dvakrat zlomeny nos? ale chvalabohu, nevidno to, len sa mi obcas zle dycha. najhorsie vtedy, ked pocujem ako si nejaky prtko dal robil plastiku nosa len tak, z dlhej chvile.
Tvoje príbehy sú naozaj zo života, a nos musel veľmi bolieť. No treba Ťa pochváliť, hádzaná je naozaj výbušný a rýchly šport.
Raz som prisla do roboty s monoklom a najlepsie bolo,ze ked som vosla do kanclu pozriem na sefa,sef na mna a... rehoty,aj on ho mal....kolegovia si mysleli,ze sme sa pobili...ale on sice v krcme,ze vraj schytal,ale ja som isla zaniest cajovy servis z obyvacky do kuchyne a dvere boli tak sprosto podchylene,ze mi dali po tvari a urobili mi monoko pod oko,nedivala som sa pred seba...neverili mi to,co uz.....a este som isla s koleginou do mesta a ona mi cosi vehementne vysvetlovala a zrazu taka rana...vrazila do stlpa,bola chuda taka zosokovana,ze sa mu ospravedlnila,normalne mi slzy tiekli,nemohla som za to..:-DDDDDD
ja sa za svoje trapasy nehanbim, celkom rada nimi ludi bavim, ved skodoradost je vraj najvacsia radost jednotlivca. :-)
Ale ja vyrobím trapas aj pre druhého, nielen pre seba.
Bola som mladá sekretárka, u riaditeľa bola porada a jednému pánovi z ministerstva spadol z vešiaka kabát. Ja šikulka som mu zašila putko a zavesila naspäť. Pre mňa normálka, ani som mu nič nehovorila. Ale neskôr som zistila, že mal doma veľké problémy, jeho manželka vedela, že mu má putko zašiť, a on ako chlap jednoducho zavesil kabát za golier viac sa nezamýšľal. Až doma sa musel, ale na nič neprišiel, tak sa nevedel ani vyviniť.
Zvoní zvonček, otvorím a vo dverách sused Tibor:
- "Je Jožo doma?"
- "Je ..... ale spí!
- ........áále čoby som spal, nespím!"
Trééésk, plééésk, pičiakovanie a to si Jožo rozbil obočie na pootvorených dverách, keď prudko vstal.
No a keďže mali nejaké to pivo obidvaja už v sebe, museli ísť zašiť obočie na pohotovosť bratislavskou MHD. Cestou naspäť sa zastavili v "Regente" a od bolesti a ľútosti sa zrúbali ako divé svine. Na druhý deň si museli vziať obidvaja dovolenku a tak mali celý deň čas prikrmovať opicu.