Tiez o sebe...alebo o nas vsetkych

rozumiem ti..súhlasím..
nuž-človek je asi vyššou mocou nastavený tak-že sa stále musí pre niečo trápiť..ked má podstatné veci v poriadku..ide do detailov..prkotín..a preto aj tu býva dusno..často..
je nám veľmi dobre..teda tým-okolo ktorých-a pre ktorých-tu býva "horúco"..
alebo sa mýli..??
želám ti pokojný deň..vlastne "všem"..:-)

..mýlim..??

Myslím, že hospic aspoň v našom ponímaní je posledná zastávka, odkiaľ už niet návratu, tam ľudia pod dozorom skúseného personálu dožívajú svoje dni a tie sa im snažia uľahčiť. Nebola som tam, našťastie, iste je to veľmi smutný pohľad, a každý kto je citlivejší by ho ťažko niesol. A to ešte nehovorím o detskom hospici......väčšinou máme v predstavách starých ľudí, ktorí si na tomto svete svoje odrobili, ale pohľad na deti, to už treba tvrdšiu náturu. Lenže - porovnávať zle vykysnuté cesto alebo zmeškanú cestu do práce, a podobne, to už je viac ako neporovnateľné. Ale viem si predstaviť, aký dojem to zanechá na duši aj psychike, aj viem, čo si tým chcela povedať, že sa to nedá zabudnúť a v tej chvíli je všetko ostatné len márnosť.

Žiaľ dnes to už nie je možné, ale páčilo sa mi ako v minulosti žili aj 3 generácie na jednom dvore: babka, rodičia a mladí s detičkami. Tam sa vždy našiel niekto kto opatril či to bolo dieťa alebo babka, vždy bol niekto doma .... A potom aj ten odchod nebol taký bolestivý pre obe strany, lebo prišiel nebadane, menej psychicky bolestne, s posledným pohľadom na milé veci a tváre a nie opustený v bolesti, v cudzom prostredí. Mladí sa boja zostať doma s chorým diaťaťom nie to ešte s babkou alebo dedkom, lebo by stratili zamestnanie. Máme necitlivé zákony k chorým a starým a preto musíme aj my byť takými. Už len ten názov "hospic" ak niekto nájde v dokladoch alebo si ho prečíta na priečelí budovy - vie......