Takže minulý štvrtok. Deň to mohol byť ako ostatné, ale ... všetci, predpokladám, máme pri vstávaní svoje obrady, ktoré sa opakujú denno-denne a my ich vykonávame bez toho, aby sme nad nimi premýšľali. Ja zacapím budík, chvíľu sa ešte vytešujem pod dekou, ako mi je tam dobre a keď usúdim, že naozaj nemám dosť peňazí na to, aby som sa na zamestnanie vykašľala, vstanem. Vykonám svoje umývaco – maľovacie a iné obrady, oblečiem sa a pred odchodom z bytu pozriem na mobil, koľko som sa šuchtala. I pozerám v to posledné štvrtkové ráno na hodiny a uvedomujem si, že čas ...:49 je dosť pokročilý, takže som sa šuchtala. Ale čosi sa mi nepozdalo, pozrela som na ten mobil ešte raz a zistila som, že je síce ...:49 ale o hodinu skôr! Takže zvoniaci budík sa mi iba prisnil a ja som vstala o hodinu skôr. No fasa začiatok dňa. Ale čo už, veď si už nepôjdem ľahnúť, tak som šla do práce. Policajt na vrátnici sa ma pýta: pani Janka, čo tak skoro? Ja sa naozaj svojimi trapasmi netajím, tak som mu pravdivo povedala, že som omylom akýmsi nevhodným vstala o hoďku skôr. Chvíľu sme sa na seba vážne pozerali, a potom sme sa obaja začali nesmierne baviť. Až tak, že ja som sa niekoľkokrát pokúsila otvoriť si výťah kľúčom od kancelárie, ktorý som prikladala na privolávací gombík, čo po zistení, o čo sa snažím, v dotyčnom vyvolalo celkom úhľadný záchvat smiechu. A veď vo mne tiež, už mi bolo jasné, že sa črtá pekný deň. Ale aký bude skvostný, to som fakt netušila. Nosí nám jeden pán do práce med. Veľmi kvalitný, poctivý, má slušné ceny (meno a mail na požiadanie zašlem) a nosí nám ho už roky. Mailom si objednáme, on dá vedieť kedy príde a chodí stále na jedno miesto pri budove a v rovnaký čas. Mala som v kalendári napísané veľkými písmenami MED od – do. Tak som sa vybrala v rámci obeda pre med, veď keď príde od 11 – 11,30, elegantne ho stihnem, ani ponáhľať sa nemusím. Prišla som presne o 11,15 a deda medonosného nikde. No, možno mešká. Ale prečo tu potom nečakajú iní meduchtiví kolegovia, veď si ten med objednáva vždy dosť ľudí. Počkám chvíľu. 5-6-7 minút a nykde nyšt. Žeby zmena termínu? To by bolo v internej pošte. Ale tú som si od rána nepozrela. Tak počkám ešte chvíľu. O 11,30 milý dedo medo dorazil, usmiaty od ucha k uchu. Jasné, mal prísť tak, ako vždy, aj prišiel, len ja som ako dement prišla skôr. Hlavne, že som v kalendári mala veľkými písmenami napísané MED 11,30 – 12. Takže med som zvládla (?). Po práci som sa mala stretnúť s jednou Vareškou, ktorá mi čosi sľúbila priniesť a mali sme stretko „na Kollárku pri Bille“. Kollárko je pomerne dlhé námestie a ja som si vedela spomenúť iba na jednu billu – hore v Tatracentre. Tak som tam dorazila, čakám, čakám, už aj nadávam, myslela som si, že sa na mňa vybodla. Danielitka, prepáč. I napadlo ma, po nejakom čase, zastavila som takú solídne vyzerajúcu mladicu ovešanú nákupmi a pýtam sa s výrazom totálneho debila: prepáčte, prosím vás, je tu niekde na okolí ešte nejaká billa? Opísala mi niečo niekde za rohom ale vravím: to už nie je na kollárovom. A ona, že potom už jedine v bývalej Alžbetke, tam je billa. Sakra! Pre mňa je to stále Alžbetka krčma, hoci viem, že je tam billa. Tak som to vzala cvalom a tá úžasná deva tam na mňa ešte čakala. Pochválila som sa, prečo meškám, jasné, ale hlavne, že ma počkala. Idem si ja domov, spokojná, pomaly sa stmievalo a počujem zvoniť mobil. Môj signál ale ten má kde-kto. Tak sa obzerám, veď okolo mňa je ľudoprázdno, nikde nikoho, to musí mať dotyčný sakra nahlas pustené to zvonenie. Že to môže byť môj mobil, akože aj bol, ma napadlo, až keď prestal vyzváňať. Nuž, zabavila som sa a veselo som sa šuchtala domov, veď som bola už na konci ulice. Bývam na sídlisku, ktoré sa v podstate skladá z dvoch ulíc a naše domy sú postavené tak úhľadne jeden za druhým, dohromady 6 kusov, ja bývam v predposlednom, od začiatku ulice v piatom. Idem si, idem, neviem, nad čím som rozmýšľala, ak vôbec, zahnem pekne po chodníčku k nášmu vchodu, rozmýšľam, aký blbec sa postavil susedovi na jeho parkovacie miesto pod vŕbu a kde vôbec je vŕba a prečo je lampa tam, kde inokedy nie je a prečo som odbočila k cudziemu domu? Nuž, pekne som cudzí dom obišla, došla som domov, zavrela dvere a tešila som sa, že už nič, do čoho by som zaťahovala obecenstvo, nevyvediem. Lenže nám v kúpeľni netiekla teplá voda. V kuchyni áno ale v kúpeľni tiekla z teplého kohútika studená. Mala som po tom psychicky mierne náročnom dni chuť na teplú sprchu, tak ma takéto poleno, hodené pod nohy, značne rozčúlilo, lebo na bráne žiadny oznam nevisel. To som si bola istá. I naštartovala som k „zástupkyni vlastníkov“ dožadujúc sa vysvetlenia, prečo netečie teplá voda a prečo o tom nie je nikde žiadny oznam. Pozerala na mňa s údivom, že veď voda teplá tečie, tak som jej trochu (ale hlavne slušne!!) vynadala, nech si nerobí zo mňa riť, lebo mne v kúpeľni teplá voda netečie a ak do rána nebude na bráne oznam, zavolám správcovi, nech mi to láskavo vysvetlia. A pošla som domov. Následne som spravila v kúpeľni kontrolný prieskum a zistila som nasledovné: mám pákové batérie, veď ako väčšina národa. A z mne neznámych príčin som páku otočila na úplne studenú stranu a čudovala som sa, prečo tá prekliata teplá voda netečie. Tak som páku odpákovala pekne na stred a ajhľa! Zázrak sa stal a voda sa tým zázrakom ohriala a opäť som mala v kúpeľni teplú vodu a dala som si tú kýženú ukľudňovaciu sprchu. Deň predtým, v stredu, boli tu, na Vareche, uverejnené dva, podľa recepisov vynikajúce, koláče. Jogurtovo-citrónový so škoricou a Jednoduchý citrónový. Tak som sa rozhodla ten škoricový spraviť. Recepty si tlačím, mne je to tak pohodlnejšie. Vybrala som recept, spravila koláč, v polovici formy som cesto dobre posypala škoricou, upiekla, spravila citrónovú polevu (že som dala priveľa citrónovej šťavy a poleva sa vcucla do koláča ani nenapíšem, aj tak bol famózny) a už som sa ničoho ani nechytila, len som tichučko sedela pred telkou s knihou v ruke až kým som nešla spať. Že som skombinovala obidva recepty a škoricu som nasypala v bohatej vrstve do koláča, v ktorom nemala čo hľadať, to ma napadlo vlastne až včera večer.
Ako vravím – bol to naozaj super deň. :-))
@marikafil , ja som bola vždy akčná, niekedy až príliš. som taký strážca schodišťa, ktorý tým našim okolobývajúcim penzistom vybavuje, vytelefonováva a vybeháva, čo treba. a ešte im hocikedy aj nákupy podovláčam. keď ich decká a vnúčatá majú väčšinou čas prísť len občas na nedeľný obed ... no a čo, mne ruky neodpadnú, auto unesie a babka sa netrepe po poľadovici do obchodu pre tri rožky. som pako, ja viem, ale je mi ich niekedy ľúto. to, čo chudera stará suseda kedysi vybavovala na družstve tri mesiace a stále ju posielali od petra k pavlovi, len aby sa jej zbavili, som jej vybavila dvoma telefonátmi. viem byť nielen energická ale aj veľmi nepríjemne jedovitá, hlavne, keď si dám záležať. čo už. :-))
lenže-časom vyprchá energia-to som i ja-a niet toho-na koho sa o pomoc obrátiť...:-(
ale i tak sa musí žiť...
je ťažké dennodenne s radosťou žiť...
niekedy pomôže i plač..a..modlitba:"Pane-radosťou so žitia ma navštíviť ráč!" ...:-)