ked som robila na pzo, sedela som jednu dobu v kancelarii s panou, ktora vtedy mohla byt v mojom terajsom veku (cize mlada a krasna. a mudra, samozrejme. ani na skromnost nezabudajme). muz jej robil vo filmovych atelieroch na nejakom vysokom poste a zuzka chodila tomu odpovedajuc oblecena, upravena, vycesana, a tak. vzdy kazdy vlas na svojom mieste, oblecenie zladene, elegantne, stale nieco nove a draho vyzerajuce. decentne nalicena, slusne sa spravajuca, nas, hruborznnejsich (teda vsetkych ostatnych), karhala pohladom a zdvihnutym, dokonale namalovanym obocim. a zo samej noblesy obcas este aj šušľala. bola fajn, prijemna, neodhadzovala sa od ostatnych, nevyvysovala sa (ak by ano, velmi rychlo by bola v tom divnom kolektive neprezila), spolocenska, ale stale si mal z nej dojem, ze ked pred nou nahlas povies hovno, tak by asi omdlela.
stoly sme mali fejs-tu-fejs (nech to znamena cokolvek, aby som citovala Boba kamarata, ale teda sedeli sme tete-a-tete, teda nie ako tety ale zoci-voci). a tato pochodujuca noblesa jedneho dna zdvihla zvoniaci telefon. ona vlastne nezdvihla telefon, aj ked zvonil, ten telefon, ona zdvihla tomu zvoniacemu telefonu sluchatko. a prisluchla si ho k uchu. ved kam inam, aby pocula. a zasuslavo sa predstavila. pozerala som sa na nu. skamenela, chvilu bez slova pocuvala, od hrdla az po korienky vlasov naberala purpur, a potom do toho sluchadla vychrlila taky kybel hnoja, ze mi to, vážení, normalne vzalo dych. (mnohe nove vyrazy som sa vtedy naucila, zaradila do slovnika a operativne som ich co najskor zacala pouzivat!). opity kocis, dlazdic, ten najposlednejsi bludar z poslednych v krcme 6-tej cenovej skupiny by k nej mohli chodit na lekcie. ten telefonat mohli prednasat na univerzitach a skoleniach na temu „slova, ktore zasadne nepouzivame ani ked sa pomylime“. sedela som takmer s otvorenymi ustami a sledovala som ju premenena na jedno stelesnene satelitne ucho, neschopna odtrhnut zrak. no proste - cumela som ako to prislovecne tela na nove vrata. a ona pokracovala jednym dychom, neustavala, jej prud nadavok kosatel, bujnel, metafory ake este nikto nevymyslel lietali okolo nas ako blyskavice. normalnemu cloveku, ked je v rauši, mozes skocit do reci aspon ked sa potrebuje nadychnut, ale ona vtedy urcite dychala usami, lebo sa nezastavila ani na sekundu. potom tresla sluchadlo na vidlicu takym sposobom, ze nadskocil cely stol, nielen jej, ale aj moj, zdvihla nebesky modre podmalovane oci pod blond a nacesanou frizurou a ked videla, ze na nu cumim v nemom uzase a len otvorena pusa mi chyba aby som vyzerala ako prekvapeny mikymaus, zaklincovala to nadherne: vies, ked ten k...t ma tak strasne nasral !!! ona to povedala, naozaj a vobec pri tom neomdlela. ani trosku! ale ja skoro ano. a kompletne. :-))) tak som sa potom uz neosivala a rozpravala som pred nou normalne, co znamena, ze ked mi malo vyvalit bok, tak som zahresila. ale uz som s nou potom sedela iba kratko, dostala som iny kanclik a v nom som bola sama. iba hodiny na baterku na stene nad dverami mi robili spolocnost. A o tych som vam uz hovorila. Pisala. To je jedno.
A som presvedčená, že tiež ani jeden z vás, varešiek a vareškov, žiadne také slovo, ktoré si teraz myslíte, že si myslím, nikdy z pusy odnikadial inakadial nevypustil, ba že ich ani nepoznáte. Tak. jana
keď je niekto veľmi dôležitý: Dôležitý jak konská pi.ši.na...
To je moja zástup.ička /na kolegyňu, ktorá sa veľmi chcela dostať na jej flek/
Móžem si ju aj madom natret a do okna vystrčit a nigdo ju nebude scet... /asi vieme, o čo sa jednalo dámy/
V kuse som sa červenala, ale doteraz na ňu spomínam. Ktovie, čo je s ňou.
No, aj keď sme na varení, tak vám poviem o jednej "prúpovídke", ktorá sa u nás povie vždy, keď si spomenieme na jedného člena našej rodiny: " Je to k...t, ale nááááš !" Tým potvrdzujeme, že ho berieme takého aký je, lebo veď sme rodina :)))
Noa na margo kvetnatej slovenčine v tomto smere si spomínam na moju dlhoročnú vedúcu. Jej slovník je bohato "tetovaný" takýmito výrazmi, ako keby tým chcela povedať, že aha - si všimnite čo hovorím, to padáte na zadok, že? Tá odvaha, tá úprimnosť, tá priamočiarosť... a t ď. No a či sa to niekomu páči alebo nie, ak máme o niekom mienku , že je úplne" bznbzn", teda na hlavu, tak po toľkých rokoch práce na jednom pracovisku sa to chtiac-nechtiac do človeka tiež silne "vtetuje", no a tou výstižnou nehynúcou vetou je : "Ako keď k...t!" Tým je povedané všetko a neznesie to iné doplnenie názoru na nemenovaného jedinca :)))
mala som kolegyňu na škole, ktorá ked prišla k nám, spokojne nadávala a používala veru nevyberané vybrané slová.
ale čo vám poviem, ona to dokázala s takým šarmom, že každého rozosmiala a nikoho neurazila svojim slovníkom. volala sa Soňa a Sonička to mala u nás dovolené alebo tolerované, to presne neviem. dokonca mojej mame tykala a mama si to iba od nej nechala ľúbiť. mali sme ju všetci veľmi radi. ked si zmyslela, mohla aj variť u nás. a to mama nikomu nedovolila vojsť do kuchyne, to bola výsostne jej svätyňa.
na Soničku sme sa všetci tešili, dobre varila, bola múdra, vtipná, veľmi priateľská, vedela zariadiť neskutočné veci, bola svojrázna, zároveň veľmi citlivá a veľkorysá.
skrátka sú ľudia, ktorým to jednoducho svedčí. :-)
. Vydrzali sme tam nieco cez rok a do dnes sa mi zastavuje rozum ako :-) asi sme boli este mlade plne energie pracovat 13 hodin v kuse s pol hodinovou prestavkou a ked bol cas tak aspon na cigy prestavku :-). Ked bolo slnecne pocasie tak ked sme otvorili o 12 tak o 12:10 uz bol kazdy stol vonku obsadeny a mi cele v ciernom behali hore dole. Kedze sme boli taky mix narodnosti od slovakov,talianov,poliakov,rusov a spanielov tak kazdi sa od kazdeho ucil nejake vybrane slova (tie si kazdy zapamata hned). Dnu zakaznici v lete nesedeli takze stale ked niekto isiel dnu po jedlo,pitie,dezert atd. tak sme sa stretli,vynadavali a potom isli dalej .... kedze niektory ludia nechapu ,ze nie su jediny v restauracii a objednavky idu postupne ale to bol ten mansi problem.Ten vacsi bol majitel ktory tam bol kazdy den v roku (okrem 25th decembra kedze sme boli zavrety) od 9 rana az do zaverecnej co niekedy bolo aj o pol 3 rano (sice nedele stihol zdrhnut okolo 6). No a v jeden krasny slnecny den kedy sme sa s kamoskou nevedeli dockat kedy skoncime zacal do nej riadne rypat,tak ona len prikivovala a odisla prec. Potom ked sme spolu isli na terasu tak spustila K....t jeden ....vy...j.....ny... taliansky ... bodaj by ho .... asi si viete predstavit (vsetky nadavky po slovensky) .... a v tom na nu zakaznik z vedlajsieho stola: Slecna viete o tom,ze sa nepatri takto nadavat pred zakaznikmi? (po slovensky) ona uplne zcervenala pohlad na mna... no ja som sa neudrzala a spustila smiech kedze ona je velmi milucky cloviecik s velkym srdcom a zacala sa im tam ospravdlnovat :-) no co uz nakoniec sme sa tak ci tak na tom vsetkom smiali :-).
ešte väčšie a smiešnejšie trapasy vznikajú, ak sa naučíš nadávky v cudzom jazyku a nerozumieš im a použiješ ich nesprávne , na nevhodnom mieste a v nevhodnej spoločnosti. to sa stáva najmä vtedy,k sú šťavnaté :D myslím, že vieš, ktoré mám práve na mysli. :-)
načo orávnické reči, ked pani Dotyčná pochopila takto jednoducho zrozumiteľne a rukolapne
zriedka aj mne také vyletí z pusy, ale koncovka je určite "e" podľa vzoru Ulica, do ulice... :D
- "babka, vôbec som neplakala, všetci mi pomáhali, všetko som zjedla a ešte ti poviem, čo Danko povedal, že ti nesmiem povedať: ty p**a!
- "poznáš také slovo babka?"
Príjemný deň.