To bolo tak ...
Ujo býva v krásnom rodinnom dome s veľkou záhradou. A keďže u nich rodina vždy fungovala na prísnom patriarchálnom základe, to jest on zarábal a staral sa o príjmy – a bol to naozaj šikovný a múdry mužský, veď preto veľký dom v Piešťanoch – mal na svoju manželku určité požiadavky. Ona napríklad v živote nepracovala. Teda pardón, nebola zamestnaná, ináč pracovala ako včelka pilná. Vravela mi kedysi, že keď už mali takmer pred svadbou, zavolala ju jej budúca svokra, teda ujova mama na kávu a hovorí jej: „a ty, moja, si naozaj chceš toho nášho chlapca zobrať? Dobre si to rozmysli! Lebo uvedom si, že náš Rúdy potrebuje dve slúžky okolo seba!“ Ale vzali sa a šťastne prežili nejakých viac ako 60 rokov. Veď aj prežívajú, no. Šťastne, lebo teta nekecala, „poslúchala“, obskakovala svojho zákonitého a vedela tou Rúdyho hlavou krútiť nenápadne ako veľmi múdry krk. Ale napríklad on naozaj doma v živote nejedol v polievke iné ako domáce rezance, nedoniesol v nákupnej taške ani ináč ani jediného rožka či čohokoľvek a dom sa ligotal až oči prechádzali, jedno, či v bielym mramorom obkladanej hale, či v pivnici alebo na dvore pred garážou, nikde ni smietky nikdy nebolo. A on bol ujo dosť panovačný, bol si vedomý svojho postavenia hlavy a živiteľa rodiny. Záhrada. To bola tiež jeho pýcha, hoci to bola záhrada úžitková, len v rohu bola veľká, čiastočne exotická skalka. Čo je pre náš príbeh nedôležité. Z kuchyne do záhrady bolo veľké okno. A v úžitkovej záhrade na krásne úžitkové čerešne (výborná čerešňovica) robili nálety veľmi neúžitkoví vagabundi škorci. Na to mal ujo nervy ako pes. Koľkokrát striehol v kuchyni pri okne, zašitý za záclonou s mušketou v ruke, zákerný lovec a keď boli milé škorce v najlepšom, prááásk! Tam si hybajte od ľaku prikladať studené obklady na hlavy, nenažranci, ničitelia úrody! I raz tiež tak. Prišiel z práce, hoci to už bol dosť dlho na penzii, čo je tiež nepodstatné, len to snáď vysvetľuje slabší zrak, najedol sa a zrazu zbadal nad čerešňou kŕdeľ vrieskajúceho a kŕmiaceho sa vtáctva. Záclona bola odhrnutá (už to mu malo byť podozrivé, ale jed mu úsudok zahmlil, zrak zakalil), on sa potichu prikradol ku vzduchovke, ktorú mal operatívne opretú v kuchyni v kúte, namieril a prááásk!!! A okno dŕŕŕb!!! Sa vysypalo. Lebo teta doobeda ako tá včielka pilná v rámci upratovania rozhodla, že záclony treba oprať a okno umyť, tak ho vypulírovala do neviditeľna. No, pán domu/nepán domu, hlava rodiny/nehlava rodiny, veľmi som bola prekvapená, aké slová teta používala ešte keď mi to po nejakom týždni rozprávala. Ani som netušila, že taká dáma ako ona také výrazivo nielenže pozná ale ho dokonca aj použije! A milý patriarcha ani nepípol, najprv vraj úplne onemel, čomu sa ani nedivím, skôr sa divím, že pri tom prekvapení neskolaboval, potom si vraj nalial zo dva ukľudňujúce doma pálené, okno bez slova vysadil, naložil na káru, odniesol ku sklenárovi a z vlastného vrecka zaplatil, hoci ináč sa všetko platilo z peňazí, ktoré on určoval a dával „na domácnosť“.
Takže, milá @alenka45 , s tou vzduchovkou opatrneee! Alebo opatrne s letným umývaním okien. :-)) jana
reaaaa, ty si expert :-))))))))))))
je jedno, co sa stalo, ty to podas tak, ze hned mame krajsi den :-)
Pekný článok.
Inak mne sa tiež raz takto zadarilo: nad stolom som mala vtedy veľmi módnu červenú sťahovaciu lampu, drahú ako čert, takže keď som išla umývať okno, musela som ho držať v ruke, lebo tá parádna lampa zavadzala..... No ale kým som doumývala okno aké býva len v bytoch na Miletičovej ulici - jedna tabla vcelku neskutočných hovadských rozmerov - tak som na milú lampu zabudla a okno pustila z ruky, lebo ma už bolela. A tá drahá, kvalitná lampa vlastnoručne dovezená z Valaského Meziříči sa rozbila na milión kúsikov, to sa dalo len povysávať, ale nie pozametať......táák som pičiakovala ako tie škorce.