Takže – ako ste postrehli – vybrali nedeľu. Zrazu zistili, že nemá kto variť obed a tak to pripadlo na mňa - 11 ročnú dievčinu, ktorá sa dovtedy starala iba o mladšiu sestru, ktorá začala v tú jeseň navštevovať prvý ročník základnej školy. Cítila som sa teda dôležitá a potrebná, ale aj trochu zaskočená. Ja a uvariť nedeľný obed? V sobotu večer mama zabila a odrala zajaca. Zajačie mäsko bolo u nás obľúbené. Väčšinou sme ich papali vypražených, lebo nemali ani pol roka, keď „prišli o život“. Ale bolo rozhodnuté. Popis ako mám postupovať som narýchlo dostala. Rodičia zmizli vzadu vo dvore a začali rozrábať betón. Vpredu v kuchyni sa kúrilo aj varilo na klasickom sporáku. Bolo treba udržiavať oheň, ale aby nevypadol uhlík a nevzbĺkli sme. Vybrala som polievkový hrniec a načistila zeleninu. Snažila som sa všetko veľmi dobre vyumývať. Čo keby tam rodičia niečo objavili – hneď by bol „oheň na streche“. V hrnci sa o chvíľu nachádzal skrútený odratý zajko, kopa mrkvy a petržlenu a kytička zelenej vňate. Pridala som guličky čierneho korenia a šup s hrncom plným vody na sporák. O chvíľu to vrelo, ale z hrnca kypela taká biela pena. Čo teraz? Bolo treba hrniec odtiahnuť nabok – ale pritom sa neobariť. Toto som vzdala, nebola som taká vysoká, a ani silná, aby som to dokázala. Išla som zavolať otca. V pohode – hrniec mi odtiahol a skontroloval oheň.
Druhá etapa bolo očistiť zemiaky, dať ich variť. Trvalo to dosť dlho. Už som sa bála, že do obeda ani nebudú uvarené. Koonečne začali vrieť aj tie, ale neboli zakryté a tak sa stihli odparovať a nekypeli, ako tá nešťastná polievka. Medzitým som vyskúšala, či je už mäsko uvarené a išla po pomoc. Mama ho vybrala a hneď šupla na pekáči do trúby zapiecť. Každý naháňal čas a tak opäť rýchlo zmizla do letnej kuchyne. Sľúbila, že ešte asi dva fúriky a bude hotovo. Vydýchla som si, lebo nebolo ťažké ani tak to varenie, ako tá horúčava a ja som nedočiahla na hrnce tak, ako by bolo potrebné. O hodinku teda bolo naozaj hotovo a všetci sme boli unavení a hladní. Vonku bolo dosť sychravo – no ako v novembri okolo dušičiek. A tak bola radosť po ťažko vykonanej práci sadnúť v teplej vyhriatej kuchyni k nedeľnému obedu.
Mama ešte do polievky zavarila rezance, ja som hrdo prestrela taniere. Všetci sme si ponaberali. Prvý ochutnal otec, lebo ten mal rád na tanieri ešte „vriacu“ polievku. A začal počudovane krútiť hlavou. Nechápala som – to je taká fajnová tá polievočka? Omyl – nebola – lebo som ju totiž zabudla osoliť, a osolený nebol ani zajko, ale ani zemiaky. Otec vedel takéto veci pochopiť – každý sa učíme – a najlepšie vraj na svojich chybách. Ale mama? Tá ako vždy a za všetko chytila hysák.......nevedela pochopiť, ako som nemohla mať toľko logiky a neposolila jedlá. Otec sa snažil situáciu zachrániť, že soľ sa dodať dá, keby som ale presolila, tak by to bolo horšie. Tiež si myslím! Odvtedy vždy, keď staviam na polievku chytám do ruky ako prvé soľ. Aby to neskončilo tak, ako môj prvý obed.
Ale keď už vyše šesťdesiatročná piekla na Vianoce makovník a orechovník a miesto cukru dala soľ, tak mi s plačom nešťastná volala. Večer sme mali prísť, tak som na Štedrý deň ešte o pol tretej zarábala kysnuté cesto na záviny a v krabici od papúč som jej ho zabalila pod stromček.
Minule sme boli v obchode a ona, že má uvariť obed. A ja, že sprav vyprážaný syr, tam nemáš čo pokaziť, či ? Ale trúfla si aj na pečené kura. No pravda je, že od mojej mamy som sa variť neučila. Recepty mi posielala jej sestra - chúďatko nebohé.
Vitaj Svetlanka.