Zomrela babka. Jej dcéra, keďže bola vdova, tú smrť niesla veľmi ťažko. Babka bola moderná babka, želala si mať pohreb v Krematóriu, tak samozrejme, bol pohreb v Krematóriu. Len ouvej, dcéra sa nemohla s mamou rozlúčiť, uloženie urny do zeme stále odkladala a keď ju vyzvali, aby si urnu vyzdvihla, popol milej babky skončil v obývačke na sekretári s tým, že veď ho určite v dohľadnom čase dáme slávnostne uložiť. Len ukladanie sa stále odďaľovalo, lebo mama ... slzy ... veď to určite chápete. Nakoniec si dvaja synovia vo vyššom pubertálnom veku na urnu v obývačke celkom zvykli. Lenže časom prišli do post pubertálneho veku (aj keď ja tvrdím, že chlap je 1. neliečiteľná diagnóza a 2. je v puberte furt od narodenia až do konca) a keď mama nebola doma, začali si vodiť do bytu kamošky za účelom ***** no ani to nenapíšem, ale všetci to máme za sebou. Vek nepustí a spomienky sú večne živé. A tak si jeden z nich, nazvime ho Peter, veď ako ináč by sme ho nazývali, keď je Peter, tak tento syn Peter si miesto návštevy školy pozval do bytu frajerku. Bol hrdina, mama bola v práci a keďže sedela u masára za kasou (viď. zážitok „A majstrom sveta v zabúdaní sa stáva ... „), neočakávaná prepadovka naozaj nehrozila. I sedmička vína sa odniekiaľ nenápadne vynorila, chlapec mal len jeden jediný cieľ ako s voľným doobedím naložiť, vlahé pohľady, nežné šuškanie do uška ... proste všetko ako má byť. A keď sa gauč akosi sám od seba rozložil, lebo veď pohodlie je dôležité, slečne padol zrak na sekretár a pýta sa: Peťko, čo je to tam v tej ozdobnej váze? A Peťko, ktorý už hučal ako piliňák, vraví: o to sa nestaraj, to je babka. A bolo po sexe. Babka išla z obývačky do kuchyne. Po čase sa vášne znova rozhoreli, gombičky sa rozopínali akosi samé od seba a ako Peťulko spomínal, teraz zasa jemu začala vadiť babkina neprítomnosť, lebo na urnu v obývačke bol už niekoľko rokov zvyknutý a teraz, keď nebola na svojom obvyklom mieste, stále na ňu myslel a mal pocit, že sa naňho babka z kuchyne pozerá a pohoršuje sa. Tak mu to nedalo a urnu aj s babkou vyniesol na chodbu na medziposchodie. Bývali s Starom meste v dvojposchodovom dome, kde sa všetci poznali, nehrozilo, že by sa babke niečo stalo. A keď už babka bola mimo bytu, rozpútali sa orgie a milovačka. Až do božieho poobedia, keď sa už blížil čas, že sa mama mala vrátiť z raňajšej smeny v kase. Mama síce zatelefonovala, že príde až večer, ale aj tak ... Slečna bola odparentovaná z bytu, gauč poriadne zastlaný a upravený, fľaša dopitá a odstránená, cigaretový dym vyvetraný a popolník vyumývaný. A keď už v byte nebolo ni spomienky, ni náznaku akejkoľvek návštevy a hriechu, zrazu sa Peťulkovi zazdalo, že niečo nie je v poriadku, že v byte niečo chýba. Jasné, babka chýbala. Tak vybehol na medziposchodie – a urny nikde!!! Adrenalín sršal z uší, srdce búchalo ako utrhnuté z reťaze, krvi by sa nedorezal. Hovoril Peter, že si celý život úplne jasne dokáže vybaviť, ako sedel na schodoch, hlavu u dlaniach a kolom dookola mrmlal: panebože, panebože, niekto nám ukradol babku. Keď sa časom s touto neuveriteľnou myšlienkou a rovnako aj s predstavou, ako zareaguje mama trochu vyrovnal, išiel domov a v zúfalstve a v snahe pripraviť mame poslednú radosť (lebo mu bolo jasné, že armageddon sa blíži, mama ho zabije, a potom v zúfalstve a smútku spácha samovraždu, nemysliac na mladšieho brata alebo možno najprv spácha sepuku a potom ho zabije, tretia možnosť bola, že synov dorazí obidvoch, pre istotu a ešte viaceré možnosti mu v chmúrnych myšlienkach napadali), začal pripravovať večeru aj so slávnostným prestieraním. Veď keď do pekla, tak na parádnom koni. Mama končila o 18,00 a domov zvykla prísť okolo 19,00. Večera v podobe slávnostného granadíru s kyslými uhorkami na babkinom (!!!) svadobnom porceláne bola prichystaná, obaja synovia, uvažujúci o krátkosti bytia sedeli v kuchyni a čakali na mamin príchod z práce. Zvonček. To nebola mama, mama má kľúče a nezvoní. Tak Peťo ako starší a pôvodca všetkého zla išiel opatrne otvoriť. Pred dvermi stála suseda z horného poschodia, držala milú babku v urne a tvárila sa strašne vážne a pohoršene. A vraj „Peter, všetko som počula, veď vám tú babku mohol niekto ukradnúť! Tak som ju radšej zobrala k sebe, veď to bola taká príjemná pani a bývali sme v tomto dome spolu skoro 40 rokov. A potom som išla do obchodu a zabudla som. Ja mame nič nepoviem ale neopováž sa to spraviť ešte raz!“ Potom sa začala strašne smiať a odišla domov. Petrovi sa podlomili kolená, tlak mu klesol až na podlahu, milú babku aj s urnou si pritiskol na prsia, potom ju uplacíroval na vyhradené miesto na sekretári a keď o chvíľu prišla mama, len sa čudovala, čo je tak naprestierané a nachystané. Nikdy sa nedozvedela, čo sa stalo. V kolotoči každodenných povinností v práci a doma s dvoma synmi ju žiaľ za mamou pomaly prešiel a babku konečne pochovali. Aj suseda bola na slávnostnom ukladaní urny a všetci si svorne poplakali a pospomínali. A Petrovi sa vraj strašne uľavilo, lebo od predmetného dňa vraj mal nesmierne výčitky svedomia a až do pohrebu si žiadnu frajerku za účelom sexi hrátok do bytu nedoviedol. Aspoň on to tak tvrdil ale ja som ochotná mu to veriť. :-)) jana
Zomrela babka. Jej dcéra, keďže bola vdova, tú smrť niesla veľmi ťažko. Babka bola moderná babka, želala si mať pohreb v Krematóriu, tak samozrejme, bol pohreb v Krematóriu. Len ouvej, dcéra sa nemohla s mamou rozlúčiť, uloženie urny do zeme stále odkladala a keď ju vyzvali, aby si urnu vyzdvihla, popol milej babky skončil v obývačke na sekretári s tým, že veď ho určite v dohľadnom čase dáme slávnostne uložiť. Len ukladanie sa stále odďaľovalo, lebo mama ... slzy ... veď to určite chápete. Nakoniec si dvaja synovia vo vyššom pubertálnom veku na urnu v obývačke celkom zvykli. Lenže časom prišli do post pubertálneho veku (aj keď ja tvrdím, že chlap je 1. neliečiteľná diagnóza a 2. je v puberte furt od narodenia až do konca) a keď mama nebola doma, začali si vodiť do bytu kamošky za účelom ***** no ani to nenapíšem, ale všetci to máme za sebou. Vek nepustí a spomienky sú večne živé. A tak si jeden z nich, nazvime ho Peter, veď ako ináč by sme ho nazývali, keď je Peter, tak tento syn Peter si miesto návštevy školy pozval do bytu frajerku. Bol hrdina, mama bola v práci a keďže sedela u masára za kasou (viď. zážitok „A majstrom sveta v zabúdaní sa stáva ... „), neočakávaná prepadovka naozaj nehrozila. I sedmička vína sa odniekiaľ nenápadne vynorila, chlapec mal len jeden jediný cieľ ako s voľným doobedím naložiť, vlahé pohľady, nežné šuškanie do uška ... proste všetko ako má byť. A keď sa gauč akosi sám od seba rozložil, lebo veď pohodlie je dôležité, slečne padol zrak na sekretár a pýta sa: Peťko, čo je to tam v tej ozdobnej váze? A Peťko, ktorý už hučal ako piliňák, vraví: o to sa nestaraj, to je babka. A bolo po sexe. Babka išla z obývačky do kuchyne. Po čase sa vášne znova rozhoreli, gombičky sa rozopínali akosi samé od seba a ako Peťulko spomínal, teraz zasa jemu začala vadiť babkina neprítomnosť, lebo na urnu v obývačke bol už niekoľko rokov zvyknutý a teraz, keď nebola na svojom obvyklom mieste, stále na ňu myslel a mal pocit, že sa naňho babka z kuchyne pozerá a pohoršuje sa. Tak mu to nedalo a urnu aj s babkou vyniesol na chodbu na medziposchodie. Bývali s Starom meste v dvojposchodovom dome, kde sa všetci poznali, nehrozilo, že by sa babke niečo stalo. A keď už babka bola mimo bytu, rozpútali sa orgie a milovačka. Až do božieho poobedia, keď sa už blížil čas, že sa mama mala vrátiť z raňajšej smeny v kase. Mama síce zatelefonovala, že príde až večer, ale aj tak ... Slečna bola odparentovaná z bytu, gauč poriadne zastlaný a upravený, fľaša dopitá a odstránená, cigaretový dym vyvetraný a popolník vyumývaný. A keď už v byte nebolo ni spomienky, ni náznaku akejkoľvek návštevy a hriechu, zrazu sa Peťulkovi zazdalo, že niečo nie je v poriadku, že v byte niečo chýba. Jasné, babka chýbala. Tak vybehol na medziposchodie – a urny nikde!!! Adrenalín sršal z uší, srdce búchalo ako utrhnuté z reťaze, krvi by sa nedorezal. Hovoril Peter, že si celý život úplne jasne dokáže vybaviť, ako sedel na schodoch, hlavu u dlaniach a kolom dookola mrmlal: panebože, panebože, niekto nám ukradol babku. Keď sa časom s touto neuveriteľnou myšlienkou a rovnako aj s predstavou, ako zareaguje mama trochu vyrovnal, išiel domov a v zúfalstve a v snahe pripraviť mame poslednú radosť (lebo mu bolo jasné, že armageddon sa blíži, mama ho zabije, a potom v zúfalstve a smútku spácha samovraždu, nemysliac na mladšieho brata alebo možno najprv spácha sepuku a potom ho zabije, tretia možnosť bola, že synov dorazí obidvoch, pre istotu a ešte viaceré možnosti mu v chmúrnych myšlienkach napadali), začal pripravovať večeru aj so slávnostným prestieraním. Veď keď do pekla, tak na parádnom koni. Mama končila o 18,00 a domov zvykla prísť okolo 19,00. Večera v podobe slávnostného granadíru s kyslými uhorkami na babkinom (!!!) svadobnom porceláne bola prichystaná, obaja synovia, uvažujúci o krátkosti bytia sedeli v kuchyni a čakali na mamin príchod z práce. Zvonček. To nebola mama, mama má kľúče a nezvoní. Tak Peťo ako starší a pôvodca všetkého zla išiel opatrne otvoriť. Pred dvermi stála suseda z horného poschodia, držala milú babku v urne a tvárila sa strašne vážne a pohoršene. A vraj „Peter, všetko som počula, veď vám tú babku mohol niekto ukradnúť! Tak som ju radšej zobrala k sebe, veď to bola taká príjemná pani a bývali sme v tomto dome spolu skoro 40 rokov. A potom som išla do obchodu a zabudla som. Ja mame nič nepoviem ale neopováž sa to spraviť ešte raz!“ Potom sa začala strašne smiať a odišla domov. Petrovi sa podlomili kolená, tlak mu klesol až na podlahu, milú babku aj s urnou si pritiskol na prsia, potom ju uplacíroval na vyhradené miesto na sekretári a keď o chvíľu prišla mama, len sa čudovala, čo je tak naprestierané a nachystané. Nikdy sa nedozvedela, čo sa stalo. V kolotoči každodenných povinností v práci a doma s dvoma synmi ju žiaľ za mamou pomaly prešiel a babku konečne pochovali. Aj suseda bola na slávnostnom ukladaní urny a všetci si svorne poplakali a pospomínali. A Petrovi sa vraj strašne uľavilo, lebo od predmetného dňa vraj mal nesmierne výčitky svedomia a až do pohrebu si žiadnu frajerku za účelom sexi hrátok do bytu nedoviedol. Aspoň on to tak tvrdil ale ja som ochotná mu to veriť. :-)) jana
Nasmiala som sa, ešte že som tu sama, aby si rodina nemyslela, že mi šiblo.