Tak som si povedala, dobre, mladý perie, vešia , vynáša donáša , jedlička už stojí v stojane. Starký bačuje na balkóne v zimnej skrini, klobásky, údené, zelenina, ovocie, všetko je už uskladnené, tak som si preorganizovala svoj program tak, že som si s maminou sadla do kresla v izbe a viažeme cukrovinky, medovníky a sušené krúžky pomarančov, jabĺk a grepov. A vedieme s mamou tichú debatu:
" Mami, nad čím dumáš?"
"Hm, rozmýšlam?"
"Veď vidím, a o čom?"
"Že kde bývam.... já si nevím spomenút adresu, any ulycu... any jak to u mna vypadá..."
Ach, bože, posledné tri dni sa s ňou dejú divné veci, ráno vstane vo svojom bytíku, nevie, kde sú hrnčeky, kde mlieko... všetko jej je cudzie, a má pocit , že je u cudzích ľudí.
Potom ma presviedča, že už vie kde býva...ale v očiach je len prázdnota.
Keď sa zvrtne reč na moje deti, či vnúčence, mama zase povie, viem kto je Vladko, ale neviem koho je to decko..."
Môj sobášený to chce obrátiť na srandu a pýta sa ma:" čuješ, babko, mama sa pýta, keho je tvoj syn..." Smejeme sa, aj ja, to je už po druhýkrát, keď nevedela zadeliť mojich potomkov ...
"Ty, já vím, že Erika je odtád a odtád, ale , budeš sa čudovat, já nevím keho je to dzecko...ona je tvoja, alebo keho ?"
Pozeráme sa jeden na druhého,myslíme si svoje. Toto tu už raz bolo, v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď moja babka, mamina mama mala také isté čudné otázky...
O pár dní tu budú Vianoce...
Prajem ti pekne a kludne Vianoce .
Keď sme začali tento rok piecť oplátky , tak mi zrazu povedala:" Ančika, víš jak sem sa celý rok modlila, aby sem sa ešče dožila Vánoc a mohla ešče péct?" . Dopiekli sme, sama odložila formu, umyla riad, upratala kuchyňu a o pár dní to bola úplne iná osoba, zadumaná do seba, potichúčky sa čudujúca, akoby ten záväzok o pečení bol spečatený dohodou , či sľubom :" Keď mi to dopraješ, potom už môžem odísť..." Akoby stále niekoho čakala... Je to zvláštne, prežívam to už druhýkrát, prvýkrát s babičkou, teraz , takmer po tridsiatych rokoch s mamou. A vieš, nad čím dumám?
Aká budem, keď ešte budem , ja - za tridsať rokov ? :)
viem..tiež...mama má 86..zatiaľ..
vysoký vek je veľmi pekné číslo v štatistike..ale len silní ľudia dokážu uniesť starnutie svojich milovaných..často sa duše chytá smútok..
práve preto musím denne hľadať radosť..všade..
hocaká malá radosť pomáha uniesť aj väčší smútok..
tak nech ju nachádzaš..@arasidka
U nás mamina /82/ nám po dvoch narkózach krátko za sebou, mala výpadky, len nie z nepoznania, ale podozrievania, že sa niekto pohybuje po dome, a pritom zakaždým nám oznámila , že ich nechala na poschodí. Malo to potom rýchli spád, čo niekedy si v myšlienkach preberám, či som nemohla spraviť niečo viac, ale je to už, len a len v spomienkach, ktoré keď som sama, často preberám, hlavne keď sa pozriem na stoličku pri okne kde sedávala, bola ako anjelik, dobrák od kosti.
Prajem Tebe a rodine, Vianoce si užite, pohodu a aj keď dušičku to bolí, mať veľa strpenia, čo sa ti myslím darí.
Čo by som za to dala , aby sme boli spolu ako voľakedy, nuž ten čas letí, nezastaví sa, a aj keď si na kolená kľaknem, čas nezastavím, nezadržateľne sa vzďaluje , len čísla nám pripomínajú ako to vlastne je :-) Vianočné pesničky nám hrajú :-)...........
slovensko.rtvs.sk/player/...
Uži si spoločné chvíle kým trvajú a teš sa, že ešte môžeš. Som presvedčená, že tvoja mamička pri všetkej zmätenosti vníma tvoju lásku, je ti za ňu vďačná a je šťastná.
bola som vtedy z opatrovania, starania sa o všetko a o všetkých veľmi vyčerpaná.
čo by som dnes dala za to, keby som ju tu ešte mala, ešte aspoň jediný krát mohla objať, aspoň jedenkrát pohladiť a pobozkať a podakovať sa jej za všetku lásku a obetavosť...
je to úžasný dar od Pána Boha, môcť byť chvíľočku s milovanou mamou, tak nech sa deje, čo sa deje - ber to ako dar od Pána Boha, že vám dal ešte spoločne strávený čas, aj ked je to niekedy ťažké...
prajem ti veľa síl, vytrvalosti a lásky, šťastné spoločné Vianoce a dalšie roky a dni spolu :-)
hudba lieci ...
vieš, koľkokrát zo služobných dôvodov som nemohla stráviť vianoce s mojou rodinou a milovanými?
a bolo aj, že som bola sama. dnes už majú vlastné rodiny, tak vianoce trávim po svojom, s mojim priateľom ...a všetci sme spokojní, vždy vieme o sebe, zavoláme si a porozprávame sa.
nezúfaj, nepoznáš ich skutočné dôvody a mnoho ľudí z rôznych príčin musia zostať sami, nie si sama tak.
je to len o vnútornej sile jedinca, ako zmysluplne vyplniť aj tento čas.
a aj tebe prajem, aby si tieto sviatky prežila v pokoji.
želám sily prijať realitu..prijať svoje chyby a omyly..chyby a omyly druhých..a stále veriť-že-všetko zlé sa zmení v dobré..
želám ti tú silu..vieru..nádej..aj pokoj do duše..a radosť z každého dňa..totiž-každým dňom nám ich ostáva menej..
hore hlavu..čas-pomôže liečiť..a-majster život-vám pomôže vyriešiť váš dnešný bôľ..tebe i deťom..
usmej sa.."svet nemá slzy rád.."..:-)
Mama bola vždy plná humoru, ešte i dnes vie zažartovať, dokonca mi nedávno povedala, že keď pôjde za tatinom, veru, už ju nebude chcieť, lebo on je taký mladý, fešák a keď uvidí takú starú babu, ani sa k nej nebude chcieť priznať : )
Dnes bol dobrý deň, poobede som zarobila na štedrák a úmyselne som nachystala viacej cesta , že zapojím aj mamu, keď sa trošku prespí po obede. Cesto sa tislo z misy von, tak som ho premiesila, narezala na kúsky a mame som dala do ruky pohár s vajíčkom - mami, ty budeš natierať vajkom vrch štedráka. Keď už bolo nachystané , tak sa mama spýtala, čo budem robiť s tým ostatným cestom. Reku, babka, ideme robiť lúpačky. "Lúpačky, viem čo to je, ale neviem ako to vypadá..." Reku, dočkaj, spomenieš si. A už som mala cesto rozvaľkané, narezané na štvorce a urobila som prvý rožtek. A mama bola vo švungu, - daj sem, ja ich spravím. Mrkli sme s Al Rašidom na seba, že "zabralo", a akoby sme boli dohodnutí obaja, začal ma dzedko štengruvat, že veru či viem zo štyroch zapliesť vianočku. A tak sme sa medzi sebou dočahovali, až mama zaúradovala: "daj sem to cesto..." A začala vaľkať dlhé pásiky a nakoniec ich začala zapletať . Reku, babko, nebyť teba, tak sa tu budem handrkuvat ešče dlho. Rožteky a zapletanky mama natrela vajíčkom, posypala celým makom a .............. zhasla. Už nebolo čo robiť, chrbát bolel... Než sa zase vyspala ale hodinku-dve v izbičke, bolo všetko upečené. Zajtra ideme zarábať na Calty - najmenej tri. A bude pekne miesiť cesto aj ona , koľko vydrží.
Tak nám pekne prešiel celý deň, navečer sme hrali žolíky. Šlo to, ale po druhej hre vstala a išla znovu do postele.
A tak sledujem deň po dni jej chod, zvyky , a zisťujem, že fakt takému človeku chýba práca, pocit, že je potrebný pre niekoho. "Len keby tie nohy vládali viac...", ospravedlňuje sa po každé, keď si unavene sadne a o minútu spí. Ale všetci vieme, a vie to aj ona, že na vine nie sú nohy :(
Dievčatá, na ukončenie tejto témy chcem povedať iba toľko: Prajem Vám všetkým pekné sviatky, prežite ich podľa vlastnej chuti, po niekoľkodňovom maratóne nohy na stôl, pohodlnú podušku za hlavu a užííííííííívajme si tie úžasné rozprávky, filmy, vianočné koledy, zabudnime na to , čo bude po sviatkoch, všetko zvládneme... určite zvládneme, pretože pri toľkom šťastí, láske, zdravia a pohody, koľko nám prajú všetci okolo, to ani inak nemôže byť :))
@mojac , ak sa nemýlim, iste vieš, ako to v Štôle vypadá, že? Ak sa nemýlim, chcem ti povedať, že cítim stále výčitku, ako to s tým našim plánovaním vyšlo nazmar. Ver mi, bol to ťažký a zlý rok.
preto nebuď smutná, neplač už viac, len ich neskonale ľúb z celého srdca...a modli sa za nich.
ver mi, že Pán Boh Ťa vyslyší a bude na Teba a na nich pamätať...
ešte raz pokojné sviatky Ti prajem úprimne z celého srdca!!!
Aj mi volali moje "dzifčence," že mám prísť, len.... nevyšlo mi to, kvaltujem ako o preteky, ale medzi sviatkami tam zájdem.
Vnúčence a pravnúčence prichádzali, mamu vystískali a nakoniec spľasla rukami a povedala:" Ale vás je.... a teraz mi povedzte,kerý je z vás kerý..." Zasmiali sme sa a tak sa každé pravnúča postavilo pred babku a povedalo svoje meno a kde býva. Posledná išla Kristínka, s ktorou sa mama stretáva najčastejšie, lebo býva oproti a keď treba zabehne k nej s nákupom, alebo len tak, zahrať si žoliky. A mama ju nepoznala !
Najväčším prekvapením bola pravnučka Erika, keď som ju videla medzi dverami s veľkou gitarou na chrbte, vedela som, že o zábavu bude postarané. A nemýlila som sa. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď sme si všetci posadali kde sa dalo a Erika začala brnkať na gitare a izbou sa ozvala starodávna pieseň, ktorú nám spievala ešte naša babička Terezka a nás ju učila naša mama, a ja zase moje vnúčence. Mamina sedela v kresle, počúvala a o chvíľku sa pridala: " Neďaleko mesta nemeckého stojí tam hrad na skale,a v tom hrade bíla ruže kvitne, tam prebýva Fridolín hrabě..."
A po nej znela druhá starodávna pesnička :" Žil raz štefan král uherský..." a po nej tretia, štvrtá... A postupne sme sa pridávali a spievali všetci spolu.
Staré, zabudnuté balady, ktoré sme počúvali ešte ako malé deti, keď prišiel čas drápania peria, alebo sme "moržovali v komore kukuricu", alebo sme sedeli u babičky Terezky na dvore, ona sedela za veľkým dreveným rámom a vyšívala na biele plátno a pritom nám spievala. Sedeli sme okolo nej ako také kurence, na šamrlíku, alebo "vodovej lavičke", alebo len tak na stoličke a každá zo sesterníc mala kúsok plátna a učili sme sa vyšívať .A spievali sme s ňou. Bolo to tak krásne, môžem povedať, že tohtoročné Vianoce boli akési iné, skutočne rodinné a zároveň boli spomienkou aj našu babinu Terezku, ktorej sa mama podobá dnes tak neskutočne, ako keby tam sedela ona.
Som rada, že to syn všetko zaznamenal kamerou a zachovajú sa tieto sviatky v krátkom filme pre všetkých. A som šťastná, že moja vnučka Erika dokázala vytvoriť takú fantastickú atmosféru , kde aj dzedkovi Al Rašidovi vypadla slza z oka.
Tak, končím túto tému, a ako inak, ako s prianím pre @tetusku " , aby čas všetko zahojil, zmenil, napravil, a aby táto doba, ktorú prežíva, zostala len spomienkou na zlý sen, z ktorého sa prebudila.