Este jedna zabijacka

Takýchto príhod záhadných zabíjačkových zmiznutí je neúrekom.
Kto nezažil časy povinných kontingentov a hladné deti, nepochopí. Ja sa však hlboko skláňam pred smelými ľuďmi, ktorí sa odhodlali v tom čase klamať a často aj prísť do konfliktu s financami. A keď sa títo potom "prekecli" a prezradili, aké podfuky vedeli robiť s odvedenými naturáliami, ako ľahko si postavili domy, ako ...., tak by som najradšej ..... ešte aj teraz!
Z rozprávania starých ľudí viem, že často neskoro v noci v maštali zabili neprihláseného mladého býčka či prehanané prasa z chlieva do maštale, aby nebudili podozrenie susedov, lebo ani vtedy neboli 100%-ne istí, či ich niekto neudá, lebo aj vtedy bolo kopu zákerných "dobrodincov."
Už ako prváčka som musela každé ráno o 6 hodine zaniesť mlieko v konvičke do zberne mlieka. Naša dedina bola dlhá snáď tri kilometre a zberňa bola asi v polovici dediny. V lete to nebolo také hrozné, ale v zimných mesiacoch mi naháňala strach tá ukrutná tma a každý krík bolo potencionálne strašidlo, lebo stĺpy verejného osvetlenia boli navzájom ďaleko od seba a biedne lampy vrhali dlhé tiene. A fantázii som veru medze nekládla.
Raz nám prestala dojiť krava a stará mama mi dala do ruky tri cibule so slovami: "Keď sa budeš vracať domov a budeš pred domom starého Kaľvostra, hoď mu ich do záhrady za plot, lebo on vie čarovať a určite nám kravu uriekol. Ešte aj meno má bosorácke. A bosoráci sa boja cibule a cesnaku."
Keď som išla s mliekom popred domom Kaľvostra, od strachu som ani hlavu tým smerom neotočila, keď som sa vracala, už zďaleka som sa zhlboka nadýchla, pred domom som zavrela oči, cibuľu som zahodila smerom k záhrade a začala som utekať o dušu spasenú. Domov som dobehla celá roztrasená a červená od rýchleho behu.
Moja mama nič nevedela "o odbosorovávaní kliatby." Keď som jej všetko ešte stále s tlčúcim srdcom vyrozprávala, nahrnuli sa jej slzy do očí, chlácholila ma a pretože to bolo pred 50-timi rokmi, nemohla si dovoliť rebelovať svojej svokre. Iba mi poradila, aby som viac neverila na takéto veci.

Porzellanka, ten príbeh som už niekde počula alebo čítala, presne tak, ako ho opisuješ, len sa nepamätám, kde. A le pamätám sa, aj moji starí rodičia, keď zabili prasa, museli odovzdávať " kontingent" - kožu z prasaťa, asi to bola akási forma dane za zabitie.
Čo sa týka čarovania a povier, tých bolo na dedineneúrekom, vtedy sa tým žilo, mnoho predpovedí sa vyplnilo, ľudia verili na všetko, čo si nevedeli vysvetliť. Existovali rôzne zaklínadlá proti tomu, aby od seba odohnali zlo, verili na urieknutie a na zázraky.Ja sa na to pamätám prostredníctvom mojej mamy, ktorá verila snom a rôznym predpovediam, a bola živý snár.

nuž svinka sa stratila raz aj mojim svokrovcom - postrelili - prebrala sa - utiekla - hľadali - áááále našli tiež iba na jar - zakutala sa do stohu slamy niekde na susednom poli a nikoho nenapadlo pozrieť aj tam

Časť kože z prasaťa sa mala odovzdávať neporušená, aby sa mohla použiť pri výrobe topánok,vtedy po vojne sa u nás ešte nepoužívala umelá koža na výrobu topánok, tak súdruhovia vymysleli kontingent, aby sa koža nemusela importovať zo zahraničia.

tuším sa to volalo "krupon". Keď sme zabíjali svinku aj my, sedela som v spálni, na hlavu som si dala zimnú čiapku, zapchala som si poduškou uši,zatvorila oči , otvorila ústa a v jednom kuse mi z hrdla vychádzal jediný zvuk: Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa.... keď mi došla para, nadýchla som sa a znovu :Aaaaaaaaaaaaaaaaaaa... tak ma našla mamina a nebola by ma zo spálni dostala ani za všetky poklady sveta. A taká som veru gazdina celý život - nedokázala by som zabiť nič živé - krema komárov a múch :))))))))