Vraví sa, že pes je najlepší priateľ človeka. A veru, jeho neoceniteľnúslužbu v jedno letné ráno som si nesmierne pochvaľovala.
Deň predtým sa vybral môj muž ako vždy v pracovný deň do práce, a čo čert nechcel, stalo sa mu, že sa nečakane kdesi zabudol, vraj pracovná schôdzka na neutrálnej pôde. A že bol v ten večer dosť zábudlivý, vrátil sa domov čosi po polnoci. Ešte skôr, než sa uložil spať, veľmi mi zdôrazňoval, že nesmiem dopustiť, aby ráno zaspal, lebo by bol "prúser jak Brno", pretože mal jeho šéf prísť osobne preňho autom, lebo mali cestovať kdesi až ku Košiciam, a to je veru pre "západniara" riadna štreka.
"Mami, zaprisahávam ťa, musíš ma zobudiť, aj keby ako bolo..."
Noc bola krátka, ale horúca, priam tropická a môj sobášený spal iba v slipoch.Prišlo ráno a môjho milovaného nie a nie zobudiť. Síce mi odpovedal, že je už hore, že už vstáva, ale vždy po pár sekundách upadol do hlbokého spánku. Hodiny hlásili šesť hodín aj nejaké minúty a o pol siedmej mal šéf zvoniť pred dverami. Bezradne som stála na prahu spálne, a úmorne som si namáhal svoj ženský rozum, čo urobiť. Skrsla vo mne myšlienka, že ho pokropím teplou vodou, lebo veď chudák, ako by to zniesol, keby to hneď bola studená! Tak som si vzala pohár s vodou a z bezpečnej diaľky som ho kropila po holom pupku jak suchú plachtu, ale nič. Ani nezafučal, ani sa nepohol. Tak som to pritvrdila:" A ja tvojho argaláša, ty nevstaneš?" A fuk ho naňho trochu studených kvapiek. Len čosi zamrnčal , a nič.
Pegino stál vedľa mňa, malými krásnymi očkami sa pozrel raz na mňa, potom na gazdu. Zjavne cítil, že situácia je viac ako vážna, ale čo mal chudák psisko bezradné urobiť, keď aj človečí um na to nestačil.Len stál s vyplazeným jazykom a nasával horúci vzduch letného sparného rána.
A predsa, ako sa tak na mňa díval, dostala som nápad:"Pegi, poď, poď, no neboj sa, pomôžeš mi..." Prilákala som psa do kúpeľni, vzala sprchu a trochu som ho pokropila studenou vodou. A potom to prišlo ! To bol pohľad pre bohov! Pegina som opatrne postavila gazdovi na holý pupok a rýchlosťou namydleného blesku som vybehla až ku dverám - zicher je zicher!
Čo sa dialo, to žiadna kronika nezaznamenáva!
To moje psíča ľúbezné sa na jeho pupku postavilo a riadne sa striaslo z vody. Kvapky vody doleteli až ku mne na okuliare.
Mali ste vidieť tú rýchlu reakciu, gazda bol v mihu na nohách , prebudený, osviežený... No , nebudem pokračovať, než direktor zazvonil , môj sobášený mal už gate aj košeľu na sebe a stihol mi medzi dverami povedať:"Si to večer dopovieme..."
Nuž ale ja som mu stihla ešte zavolať:"Účel svätí prostriedky, tato!"
Diskusia k článku