@45678 ty si vesela kopa :-))) Velmi mi pripominas zazitky nasej rodiny s nasimi dvomi detmi. Mali sme tiez MB 1000, jazdili k babickam - k jednej 140 km, k druhej 400 km, ale tiez na dovolenky do zahranicia - no samozrejme iba do soc. statov. Vzdy sme za jazdy spievali, aby sa vraj vodicovi nechcelo spat. Zazili sme tiez vela svandy a dobrodrustiev.
Kde teraz zijem, tam sa nesmuti na pohrebe. Pozostali hovoria, ze posledna rozlucka ma byt vesela, aby sa ich draha osoba co je opusta radovala do "noveho domova" a radostou oslavuju jeho zivot na tejto zemi.

tak takýto príbeh nevymyslíš, to sa musí jednoducho stať :-)
aj keď smrť je najhoršia pre tých ktorí zostanú, spôsob rozlúčky o ako píše @kuchticka je mi oveľa bližší... spomínať na toho koho sme milovali cez všetky pekné spomienky a verejne sa podeliť o prežité, mnohokrát vtipné príbehy... to by sa mi páčilo...tak ako sa mi páčilo ako vtipne vyriešil situáciu tvoj svokor .-)

si mi pripomenula príbeh spred nejakých pár rokov, keď v našej širokorozchodnej rodine zomrela môjho otca švagrina.
V ich dedine je zvykom, že najskôr omša v kostole a potom cesta k hrobu. Najprv sa rodina zíde v domčeku, kde nebohý býva, trošku sa pohostia chlebíkmi a ide sa do kostola. No ale my sme docestovali z domu rovno do kostola. A omša trvala nekonečne dlho.
A v kostole ľudí - pol dediny, nechýbala ani jedna klebetnica, slovom kostolíkl bol plný.Ako tak so sestrou sedíme v lavici, pán farárko si odspieval, odvyprával čo mal, striedavo spieval chór miestnych spevúľ pesničky, keď ti zrazu pán farárko oplátku drží v ruke. Vtedy sa moja sestra ku mne naklonila a pošepkala mi: Ja som takáááá hladnáááá.... a priložila si vreckovku na pery, aby zakryla úsmev. A v tom vidím, zlatý kalich pán farár pred sebou dvíha do výšky a potom si z neho chlipne. A ja sestre zase šuškám: A jáááá smadnááá...
Nasledovalo sypenie, vreckovky na ústa, na oči - poznáte ten moment - "nesmieš , ale zastaviť sa to nedá". Nech nám tá naša tetka odpustí, ale keď som sa pozrela na sestru, ako sa dusí vreckovkou a oči má plné sĺz, nemohla som inak, iba sa dusiť tiež.
No ale mali sme úspech, u miestnych klebetníc sme zabodovali, lebo sa potom po dedine hovorilo, že : tý dzifčence z teho Pezinka moseli mat tetku strašne moc ráda, vidzeli ste jako plakali?

@45678 Takto sme cestovali aj my, len Žigulákom. Tiež sme spievali, alebo počítali autá podľa farieb. V dnešnej dobe sa nad tým iba smejeme, pretože pri súčasnej premávke by sme sa asi nedopočítali. @arasidka mne si pripomenula príhodu spred pár rokov, keď neterka bola ešte malá. Na starý rok sme sa svorne s mamkou, sestrou a neterkou vybrali do kostola. Kostol bol plný, pani farárka kázala na kancli, keď tu neterka zadriemala a kvicla jej hlava o lavicu. Nám so sestrou nebolo viac treba a začali sme sa rehotať ako kozy. Tiež sme sa pučili do vreckoviek, ale najhoršie na tom bolo, že sme sedeli v prvej lavici priamo pod kancľom a na rozdiel od Teba so sestrou nikto nemohol povedať že plačeme, lebo aj keď kázeň pani farárky bola dojímavá, určite nie natoľko, aby sme nahlas nariekali do vreckoviek. Tak sme tam len nadkakovali, pučili sa a nemohli sme sa na seba ani pozrieť...

oprava: nadskakovali, pučili sa a nemohli sme sa na seba ani pozrieť...

45678, Tebe vďaka za pekný a výstižný opis, nielen pobavil, ale mnohýn´m aj pripomenul ich "trapasy".
Odkaz pre Tvojho svokra: nuž klobúk dolu nad ozaj šikovným vynájdením sa z trapnej situácie

Bolo to od neho mile....:-)))))Urcite sa aj jeho nebohy brat usmieval nad takouto situaciou a kedze "uz" mrtvi vraj poznaju nase myslienky /:-))))/ tak sa musel rehunat aj z toho ako svokor "vykorculoval" z trapasu :-))))))
Moja mlada kolegyna zomrela nestastnou nahodou a kedze ostali po nej tri male deti , tak bol pohreb velmi smutny ....Bol januar , vsade kopy snehu a cintorin bol na vysokanskom kopci pri kostole/cerkvi . Chlapi niesli truhlu na pleciach , strasne mrzlo a smykalo sa. Po chvili jej najlepsia kamaratka ktora od zialu neustale plakala zastala a my ostatni z prace sme zaostali s nou . Odrazu ona vravi " dufam , ze sa nezosmyknu a truhla nezleti dole kopcom !Pamatate ako to bolo v "Tisicrocnej vcele" ? " Vtedy nas pochytil ohromny smeich smiech - doslova rehot - ked sme si predstavili tu scenu z filmu a tak sme sa rozosmiali az nam slzy tiekli a nemohli sme prestat ....nastastie bola na polceste kaplicka a tam sme sa zastavili a dusili sme smiech cez slzy snad 10 minut . Nakoniec sme si umyli tvare snehom aby sme sa ukludnili a mohli pokracovat so smutocnym sprievodom . Tiez si kolkokrat myslim , ze kedze neboha bola za zivota velmi vesela , tak jej to ani tak nevadilo.....

...ja som bola na pohrebe,kde pocas omse spadla ministrantovi sukna na zem,no to bolo na mna moc a dostala som zachvat smiechu,mrzelo ma to,ale nic som s tym nemohla robit...ale ked som pozrela na farara,tak aj tomu riadne skubalo kutikmi a mal sa problem ovladnut,zato ostatni minisranti sa rehlili na cele kolo...

Keď sme pri tých mŕtvych,aj ja mám príbeh,pred tridsiatimi rokmi mi zomrel ocko,,nech mu je zem ľahká",vtedy v našaj dedine nebol dom smútku ,tak rakva bola v kostole,pred omšou som chcela ísť na spoveď,mamka mi hovorí,,Pán farar je už v spovedelnici,tak som vstala aj so sestrou a kráčala k spovedelniciam,nebola som zvyknutá na ,,skrine v ktorých sa spovedá"keď som, ako dievča chodila na spoveď,tak pán farár spovedal v zákrestii a tak cestou cez celý kostol som rozmýšlala,kde ísť,kde je tma alebo kde je svetlo,totiš nevedela som kde je pán farár v ktorej,,skrini" pán farár mal tak o 10 rokov viac jak ja...po tichu sa pýtam sestry,však ty na to prídeš,kde je,odpovedala,,Ja som si vybrala tmu,ale dvere sa mi nedali otvoriť a ja postavy riadnej,tak dobre silno som ich potiahla,že som z tadial vytiahla aj pána farára s výbuchom smiechu som sa ospravedlnila a vysmiala som sa až v spovedelnici,tam ma už nik nevidel,ale sestra zostala vonku a mala s tým veľký problém,keď som vychádzala ani som sa nemohla na ňu pozrieť,,viete si to predstaviť???

@zvoncek ,som rada, že som pobavila a dala impulz k novým príhodám, na ktorých som sa pobavila zasa ja :-)

danculka viem si to živo predstaviť :DDDD....ja by som už nemohla vliesť do spovedelnici......:DDDD .....45678 ......najlepšie :DDDD....... odpočívaj v pokoji a veselo :DDD

hihi, smutno-smiešne........... najhoršie je to dusenie sa smiechom. Človek má pocit že pukne .

Neskutečně nádherný, lidský příběh! I já se tady směju, až si oči utírám, nicméně si myslím, že i pohřeb nemusí být vždy smutný.