Bolo to asi pred rokom, keď som išla s dcérami na cintorín. Stretla som tam dobrú známu, niesla urnu a hovorí mi: "Vidíš, až teraz nesiem mamkinu urnu sem na toto miesto. Pôvodne som si ju chcela nechať doma natrvalo, ale rozmyslela som si to, nech leží tu, vedľa otca. Keď sme sa rozlúčili, jedna dcéra hovorí: "Jéj, to je dobrý nápad, aj ja si Ťa nechám doma". Druhá dcéra na to, že ale aj ona chce!
Vtom sa zarazili a strašne sa mi ospravedlňovali, že to tak spontánne z nich vyhrklo, že to tak nemysleli...Ale ja som sa hrozne smiala, už som si predstavovala, ako si ma delia, teda presýpajú. A tak som im povedala, že teda aby si ma, až príde čas, rozdelili, ale spravodlivo, lebo ich budem strašiť. No spomíname na to vždy so smiechom a oni, chúdence, vždy na nich vidím pocit akejsi viny. Ale pre mňa to znamenalo strašne veľa v dobrom slova zmysle . A tak si hovorím, takéto zážitky môže priniesť len sám život, to človek nevymyslí.
Zaťko môj, keď umriem, nechcem, aby ste ma pochovali na cintoríne, ale môj popol rozsypali vzadu za domom v mojej záhradke..
No to tak - mamo, fúkne veter a zas vás bude plná chalupa!
Tiho mama........ súústreď....
Moja kolegyna si bola po popol otecka, doniesla ho do prace a nechala medzi uctovnymi dokladmi. Az po case si ho vzala domov a dlho ho aj tam uskladnovala - vraj je tu ako keby bol s nami :)
A veľa som sa tu naučila. Myslím nové recepty, drobné rady a v neposlednom rade - spolupárca s redakciou je báječná, to teda klobúk dolu, vidieť, že to tu sledujú a sú po ruke hneď, keď je ich treba. Toto nie je všade také skvelé.
No , a prečo o tom píšem tak obšírne?
Predstavte si veľkú reštiku s priestrannou kuchyňou, a všade sú kuchári, kuchárikovia, pomocní personál a sem - tam nakukne a možno i pár slov prehodí majiteľ reštiky...
neustále sa čosi varí, porcuje, nosí von z kuchyni a spätne sa personál občas dozvie, že tomu tak na tom konci veľmi chutilo a chváli kuchára. A jasné, že aj takých tam poznajú, ktorí nie sú zrovna spokojní, lebo... a nemusí tomu byť príčina ani kuchyňa, ktorá mu objednané jedlo priniesla, jednoducho - má zlý deň...
Ale čo už s ním, ľudia sú rôzni .............. a nervózni!
Mňa zaujíma ten personál - všetci, ktorí sa podieľajú na varení. Aj keď krája mrkvu, či tlčie tĺčkom do mäsa, alebo mieša zásmažky, omáčky,polievky..... myslíte si, že po cellý deň nehovoria o ničom inom, len o tom, ako to uvariť a podobne?
Myslíte si, že medzi tou parou, puchmi,arómami medzi sebou neprehovoria len tak obyčajne - tak ako ostatní? Alebo len pracujú, mlčia až do fajrontu?
A prečo v časopisoch o varení, o kvetoch, o móde, a iné sú aj iné témy ako tie, ktoré sú základom ?
Myslím si, že na oživenie toho všetkého. A preto mám rada také kuchárske knižky, kde sú aj iné veci ako recepty - napríklad - mám kuchársku knižku od Majdičky, a veruže mi "reže".
A preto mám rada aj túto Varechu, lebo nie je deň bez toho, aby som si nepozrela recepty, ktoré má zaujmú, tie si prezriem dopodrobna, aj vyskúšam, alebo si sľúbim, že "raz". Nevyjadrujem sa ku všetkým, lebo sa to ani prakticky nedá. a medzitým vtancujem do témy Zážitky a Diskusia - super, trošku ma to naladí na inú strunu - spestrí to celý obsah Varechy , a preto je celá Varecha pre mňa číslom jedna - "mojej sledovanosti".
Tak, a teraz idem preč, zatváram Varechu a idem sa venovať zase niečomu inému, teraz je čas pre moju mamu.
P.S. A mimochodom, povedala mi, že keď odíde z tohoto sveta, nechce byť pochovaná, túži po tom, aby sme jej popol rozptýlili na všetky strany z našej hory nad mestom. Hm.....