Pri poslednom dome v dedine som odstavila auto , zakývala na pozdrav domácim a šla som na prechádzku do lesa .
Asi o dve hodiny som sa vrátila , naložila psa do auta a pomaličky otáčala auto.Cesta je tam úzka , po okrajoch bol ešte neroztopený odhrnutý sneh a na ceste ľad.Auto zapadlo zadným kolesom do priekopy , na ľade sa šmýkalo a ani moje 30 -ročné vodičské skúsenosti mi nepomohli . Bolo mi jasné, že bez ďalšej pomoci to nepôjde. Iba zavolať manželovi aby ma prišiel vytiahnuť .
No..môj mobil ostal doma . Tak som šla do domu pri ktorom som stála po pomoc . V dome bývali postarší manželia . Hmm, skôr starý dedko s babkou :-) Deduškovi som musela 3x vysvetľovať čo sa mi stalo , lebo bol nahluchlý .Ale nakoniec pochopil a doniesol mi svoj mobil .Nebola to žiadna moderná vychytávka , mobil mal určite za sebou roky aktívnej "služby" a ...deduško ho nevedel ovládať.Teda vedel - keď ho zapol a stlačil jednotku , tak sa dovolal synovi :-) To bolo všetko . Ja som si samozrejme do lesa okuliare na čítanie nebrala a tak som /skôr intuitívne ako cielene / postláčala čo som vedela a z hlavy ako-tak vydolovala manželovo číslo. Veď kto by si už v dnešnej dobe pamätal čísla :-) Manžel nezdvíhal ani po piatom zavolaní a tak som to vzdala . Ako som predpokladala - bol na záhrade a telefón ostal v kuchyni ...
Neostávalo mi nič iné iba hľadať pomoc .Dedinka je malá, väčšina obyvateľov je v dôchodkovom veku .A bola nedeľa dopoludnia , teda kto vládal chodiť tak by mal byt v kostole . Ako som míňala zväčša opustené domy , tak som ani neverila že nejakú pomoc nájdem .Asi v polovici dediny som stretla dvoch mužov ktorí šli z kostola . Nuž...neboli najmladší. Jeden sa opieral o paličku a druhý mal na očiach veľmi silné okuliare a tiež už nevyzeral najmladšie . Dedkovia .Vek skôr "stredne seniorský" ako "čerstvo dôchodcovský" :-) Keď si vypočuli čo sa mi stalo , šli sa "iba pozrieť a možno poradiť" . Nijaký pojazdný traktor ani väčšie auto v dedine nebolo .Moje nádeje hlboko klesali s každým metrom . Už som sa videla ako po ich obhliadke idem domov peši aj so psom skratkou cez strmý les :-)
Ale deduškovia sa činili . Jeden si zobral moju lopatku na sneh a začal sekať ľad pod autom , druhý nosil kamene z potoka a podkladal pod kolesa .Do toho im zúrivo štekal a skákal v aute môj zdatný 50kg vlčiak. No, hotové divadlo . Dedkovia boli oblečení slušne , veď šli z kostola .Ale nič na to nedbali , robili čo sa dalo .Ja som skúšala podľa ich navigácie vyjsť. Nedalo sa . Tak sme nosili ďalšie kamene a štrk z potoka , kopali a sekali . To už pomáhal aj tretí dedko . Babka všetkým uvarila aspoň čaj s medom .Asi po hodine to už vyzeralo lepšie ale ...nevyšla som .Aj pes to už vzdal a stíchol.
Jeden z nich odišiel domov a prišiel aj so svojou Škodovkou .Tá mala už svoje dobré roky dávnejšie za sebou .Neverila som , ze ma vytiahne . Ale vraj už ťahal viacero aut a určite vytiahne aj moje . On v svojom aute vpredu , ja v svojom aute v závese a deduško s paličkou nás navigoval .Vyšlo to na prvýkrát . Bola som štastnááá a všetci prítomní so mnou :-) Úsmev sa mi stratil keď som videla , že sme všetci špinaví a oprskaní od blata a špinavého snehu .Ja som mala oblečenie vhodné do lesa ale deduškovia boli v kostolných oblekoch , bielych košeliach s kravatou a teraz vyzerali ako bezdomovci .Tak sme sa vystískali , všetci sme si navzájom gratulovali .Na moju otázku co im dlhujem , mi jeden odpovedal :"miluj svojho blížneho ako seba samého" ...a bolo vybavené:-)
Na druhý deň som sa vrátila aj s pomocou a upravili sme rozkopaný okraj cesty aj cestu . Deduškom som doniesla aspoň pár plechoviek piva a ich babkám čokoládu. Dodnes som im veľmi vďačná. Vždy keď idem okolo a vidím ich , tak ich pozdravím a zastavím sa na kus reči . Veľmi ma teší pomyslenie ze napriek všeobecnej mienke - nie všetci ľudia sú sebeckí a chamtiví .
Nezabúdajte na staré pravdy "V núdzi poznáš človeka " alebo " Dobré skutky sa ti vrátia" ....:-)
Tieto prázdniny sme boli v Košiciach, vlakom a po meste pešo a MHD. Nebola som tam už dve desaťročia a je to dosť rozkopane, takže keď sme došli tam, kde by mala byť socha maratónca, bola som v koncoch. Napriek tomu sme krásne došli až do botanickej a odtiaľ na zastávku MHD do zoo - vďaka domácim, ktorí boli veľmi ochotní, za čo im veľmi pekne ďakujem. Krásnyppríklad aj pre moju dievku :-)
ho používať a hneď takéto pohľadenie na duši- ešte dobrý človek žije-
ale platí to aj v prípade tých nie seniorov?
Ja môžem povedať, že ano, po dhlšom čase som cestovala a našli sa mladí fešáci, ktorí my ochotne pomohli s kufrom nielen na hlavnej stanici, ale aj nástupe do trolejbusu resp. električky.