Foto: Pravda - Ivan Majerský
Vo viniciach sa však vtedy pestovali len pri rúnach, na kraji viníc, na plešinách a v blízkosti potoka či studničky. Bez vody totiž nemali šťavu, nemali šmak. Naša vinica bola vo Firígľoch a tá bola z domu dobré tri kilometre.
A navyše vinič tam rástol na čistej skale... Museli sme sa uskromniť s malou záhradou za budovou „roľníckej vzájomnej pokladnice“ v centre Modry, kde som prežil vyše tridsať rokov. Tam sa aj paradajkám darilo. Planty boli od záhradníka Kubíka a voda zo studničky v Horných Greftoch. Prvé plody dozreli už v polovici júla.
Také malé červené rajské jabĺčka, plné vône a chutí. Nakrájali sa na štvrtiny, posolili a pojedali s čerstvým Kollárovským maslovým chlebom, aký som od tých čias nemal v ústach. Čarovné vinohradnícke paradajky... Dnes nám ponúkajú toto dedičstvo peruánskych Inkov v obchodnej sieti po celý rok.
Stovky druhov, desiatky farieb, nepreberné množstvo chutí. Mnohé nám nechutia a tak sa vraciame k tým našim osvedčeným sortám. Tie vinohradnícke k nim patria. Už mi dozreli aj v mojej záhrade. Sú úžasné. V čerstvom aj v tepelne upravenom stave. Na tanieri je konečne už aj vlastné lečo.
Čo už na tom, že ho vymysleli naši južní susedia. Júlové lečo je čosi ako prvý augustový burčiak. Zatiaľ si na naň však ešte musíme počkať. Lečo však máme na tanieri už dnes. Jeho príprava je prostá. Urobte si ho na masle a na mladej cibuľke. Aj tú už máme k dispozícii. Opražte ju a až potom pridajte na kolieska nakrájanú klobásu.
Odporúčam sliezsku šunkovú. Po dvoch-troch minútach príde na rad aj čerstvá, najlepšie vlastná paprika+rajčiny a vlastné vajcia. A je takmer hotovo. Ak sa vám to zdá málo výdatné, skúste to s chlebom alebo mladými malými zemiakmi. Nuž a aby vám v ústach nevysychalo, do hrnka z modranskej keramiky si nalejte akurátne vychladené kefírové mlieko...
Diskusia k článku