Foto: Pravda - Robert Hüttner
Fedor Malík
Ubytujeme sa u môjho priateľa Antona, len kúsok za Prešovom, smerom na Sabinov. Anton tam vybudoval veľký relaxačný park, ktorý môže denne prijať až dvetisíc hostí.
Všetko tam vonia drevom, mäsom, pirohmi, zabíjačkovými špecialitami. K nim sa však musíme napred dopracovať. Anton nám pomôže, Anton zavelí: „Do frasa, zabili sme prasa, zaslúžila si to sviňa jedna, žranica na stole nebude biedna...“ O pár hodín je hotovo.
Na stole rozvoniava jaternicová kaša s cigánskou gójou, bravčová pečeň, pečené rebrá, kolená, zabíjačkový tanier, šarišská huspenina. Časť slaniny je už vyškvarená a z oškvarkov sa pripravuje nátierka. Sú v nej sušené slivky a jablká. O dva dni budú vyúdené i klobásy a slanina.
O čosi neskôr sa z udiarne zvesí i šovdra, údené bravčové stehno. Nejedzte ho len tak, mali by byť k nej zemiakové knedle a dusená kvasená kapusta... Antonovi kamaráti prídu až o dva týždne. Údeniny budú už vyzreté a šovdra preschnutá: Na veľké drevené „denko“ sa naloží to najlepšie. Dominuje prerastená údená slanina.
Kamarát Feri má cez stosedemdesiat, nie centimetrov, samozrejme, a spolu s Jožkom zmastia za večer dobré tri kilogramy tejto dobroty. Žlčníky oboch sú v pohotovosti.
Slanina sa podáva s cviklou a chrenom. Je to však skôr chren s cviklou. Žiada si to i niečo kvapalné. Žiadne víno, žiadny etylmetyl. Pivo tečie potokom. Šarišské, aké iné to len v tomto kraji môže byť?
Diskusia k článku