Foto: Pravda - Ivan Majerský
V budove Hodžovej Roľníckej vzájomnej pokladnice som potom v rodine bankového úradníka prežil prvých tridsať rokov života. Čaro domova bolo nezabudnuteľné. Záhrada s čiernou ornicou bola plná ovocných stromov, zelenina od výmyslu záhradníka tu rástla ako divá.
Najviac sa darilo tekviciam. Obyčajným modranským maslovým tekviciam. Boli šťavnaté, krehké, voňavé a chutné. Matka ich pripravovala strúhané, dusené, akurátne osolené a prikorenené s varenými vajcami či volskými očami. Vajcia boli domáce a smotanu nám nosila pani Vranková z Ompitála. Podnes je to nezabudnuteľná tekvicová rozprávka...
Tekvicu v Európe poznáme od 16. storočia. Na zemeguli jestvujú tisíce druhov tekvice čeľade Cucurbitaceae. Ľudia z nej robia prívarky, čaje, čatní, džemy, zmrzliny, likéry, džúsy, dipy... Tekvica je už tisíce rokov gastronomicky „in“. Aj ja som tekvicomilec.
Pripravujem z nej prívarky, kuchtím tekvicové ratatouille. Dnes však varím pre moje vnúčatá, takže to bude čosi iné. Budú to tekvicové hrantíky s mletým teľacím mäsom.
Prvú jarnú tekvicu som včera kúpil na pezinskom trhu. Boli to menšie kúsky, ktoré som ošúpal, vydlabal. Plnil som ich teľacou masou, v ktorej bol posekaný i jeden mladý cesnak. Hrantíky som potom uložil na panvicu a zapiekol pri nie vysokom ohni. Netrvalo to ani pol hodinky a tekvicová dobrota sa podávala s novými varenými zemiakmi.
Upečené poltekvičky som nakrájal na hrubšie plátky a posypal ešte strúhaným syrom. Eidamom, goudou či oranžovým írskym čedarom. Víno v čaši som neponúkal, veď som varil vnúčatám. Tým som ponúkol akurátne vychladený kefír...
Diskusia k článku