Foto: Pravda - Ivan Majerský
Pred pár dňami som stretol aj priateľa Ema Petríka. Narazili sme na seba pred sochou nášho Ľudevíta. Štúr na náš žmurkal a usmieval sa. Stretol som toho „pravého“. Emo je totiž jediný v Modre, ktorý dorába ročne ešte pár litrov modranského samorodáku odrody Ferdinand Leseps. Prinesie do súťaže aj pár fliaš tohto zázraku. Som presvedčený, že bude vypitý hneď na začiatku koštovky...
Prešľapujeme a debatujeme. Pýtam sa Emanuela. Ak si z neho naleješ, s čím ho kombinuješ na tanieri? Emo sa usmial a odpovedal. „Leseps nie je môj favorit, miloval ho však môj nebohý otec.“
Pamätám si na neho. Bol to múdry, tolerantný a liberálny človek. Evanjelický farár a neskôr aj dekan bohosloveckej fakulty v Bratislave, prof. Ján Petrík. Toleroval duše veriacich a nemal problém ani s cukrom v jedle. Jeho najobľúbenejšou dobrotou bol modranský šmorn.
Šmorn na sladko. Pôvodne rakúske cisárske jedlo. Alebo po slovensky trhanec. Jeho príprava je prostá. Štyri žĺtky, dve hrste krupice, päť dekov cukru, pol litra mlieka. Všetko dobre rozšľaháme s polovicou mlieka a do masy vmiešame ušľahaný bielkový sneh.
Trhancové cesto nenewtonovskej podoby potom zvoľna pečieme pol hodinu v rúre z oboch strán. Potom ho vidličkou potrháme, pokvapkáme maslom, posypeme práškovým cukrom a podávame s ovocným kompótom.
Rakúšania majú ku svojmu „šmarnu“ radi kompót slivkový, môj priateľ Miro Dudo ho pári s marhuľami... Nuž a náš veľactený profesor Petrík konzumoval šmorn s kompótom z hrušiek. Vraj z hrušiek tej vzácnej modransko-kraľovanskej fajty „šemendzia“...
Diskusia k článku