Môžeme povedať po trinástich ročníkoch, že kvalita slovenských vín stúpa?
Určite. Trinásty ročník Salónu hovorí o viacerých veciach. Predovšetkým Salón bol a je úspešný projekt. Vynikajúca idea, ktorá sa za 13 rokov osvedčila. Na Slovensku je veľmi veľa malých výrobcov a vyrobí sa veľa vína v malých množstvách. Máme veľa regionálnych degustácií, súťaží, kde zlaté a strieborné medaily dostávajú niekedy aj vína, ktoré si ich nezaslúžia. To občas vytvára hodnotový chaos. Aj preto treba mať vrcholovú degustáciu, akou je Salón, ktorá urobí poriadok a povie, ktoré sú naozaj najlepšie slovenské vína.
V čom je najväčší prínos Salónu?
Ak mám porovnávať minulé ročníky, v podstate sa každý rok objavujú nové vína, ktoré sú o čosi lepšie alebo inakšie. Nie je fígeľ v tom, že víno musí byť za každú cenu z roka na rok lepšie. Ide o to, aby vína boli vždy nové, originálne. Aby starí i noví výrobcovia dokázali z hrozna vyťažiť nové tóny, nové arómy a chute. A to sa na Slovensku deje. Ak hovoríme, že kvalita vín na Slovensku stúpa, potom dodajme, že rastie v širokom diapazóne všetkých parametrov. A to je dôležité.
Porota vlani degustovala vína na zámku v Topoľčiankach, tohto roku na hrade Červený Kameň? Je dôležité, aby sa víno degustovalo v reprezentačných sieňach?
Úroveň degustácií stúpa úmerne k tomu, v akom prostredí sa odohráva. Víno je ušľachtilý nápoj, ktorý nemožno podávať ani piť v nevhodných priestoroch. Víno nie je na pitie postojačky v nejakom bufete. Dobré víno potrebuje dobré prostredie, dobrú atmosféru. Čím je krajší priestor, tým lepší je zážitok z vína. A samozrejme zámky, pokiaľ sú v dobrom stave, zreštaurované, sú výbornými miestami pre degustáciu.
Voľakedy bolo víno nápojom vyšších vrstiev. Dnes ho pijú všetky vrstvy, ale prístup k vínu ešte neznamená, že sa víno pije tak, ako sa má.
Zaiste, väčší zážitok z pitia dobrého vína je v priestoroch, ktoré sú elegantné, kultúrne. V Európe bola výroba vína spojená s rozvojom kláštorov. Mnísi sadili vinohrady, pestovali vinič, vymýšľali a zdokonaľovali metódy, ktoré zvyšovali kvalitu vína. Veď si spomeňme na Francúzsko, šampanské vymyslel mních Dom Perignon. Povestné boli kláštorné pivnice. Aj v Bratislave sme mali vináreň u Veľkých aj Malých františkánov, a v minulosti sa v tých pivniciach vyrábalo a skladovalo víno. Popri kláštoroch rozvíjala výrobu vína aj šľachta. Pálfiovský Červený Kameň je toho dôkazom.
Víno je nápoj vyjadrujúci vyspelosť spoločnosti – ekonomickú i kultúrnu. Obe strany vína , ekonomická i kultúrna, úzko súvisia a všeličo prezrádzajú o ľuďoch. Chápeme už víno akú súčasť životného štýlu a kultúrneho rozvoja seba i krajiny?
Áno a pokladám to za veľmi pozitívny jav. Spôsob konzumácie vína je tiež súčasťou životného štýlu, respektíve svedectvom o jeho premenách. Veď si spomeňme, ako vyzerala situácia vo víne pred nežnou revolúciou. Vyrábali sa uniformované vína, ktoré nemali charakter, neodlišovali sa od seba. Konzumenti boli odsúdení piť to, čo bolo na trhu. A to ich ani nenútilo sa vzdelávať.
Po zmene spoločenského zriadenia na Slovensku vzniklo veľa nových výrobcov, ktorí mali ambíciu tvoriť vína s charakterom, ktoré sa odlišujú od iných, sú neopakovateľné. Plus, otvoril sa trh s vínom, máme tu veľa dovozových vín a navyše naši ľudia začali cestovať po svete. To otvorilo ľuďom oči. Sú ochotní zaplatiť za dobré víno a mnohí si robia vlastnú vinotéku. Ale čo je najdôležitejšie – tí ľudia sa vzdelávajú, študujú víno, učia sa spoznávať jeho kvality a nuansie , stávajú sa osvietenými konzumentami. A víno pijú tak, ako si ten ušľachtilý nápoj zasluhuje.
Dobré víno čosi stojí. Vyrábame už takéto vína na Slovensku?
Určite áno. I keď neplatí, že dobré víno musí byť vždy aj drahé. Poznám veľa dobrých a aj vynikajúcich vín, ktoré sú cenovo prístupné. Nie vždy totiž cena vyjadruje kvalitu vína. Slovensko sa aj v tejto oblasti dostalo na úroveň vyspelých vinárskych krajín. Dnes každá z nich vyrába veľmi široký diapazón vín. Od veľmi lacných stolových konzumných vín, kde fľaša stojí jedno či dve eurá, až po šampiónov v cene niekoľko desiatok či dokonca niekoľko sto eur. Ale v každej krajine tvoria skutočne špičkové vína vín malé percento.
Čo si treba na víne všímať?
Samozrejme predovšetkým kvalitu vína v tých parametroch, v akých sa hodnotí na degustáciach. Ale z hľadiska konzumenta je dôležitý aj pomer medzi kvalitou a cenou – na to veľmi pozerajú napríklad Francúzi. Či za svoje peniaze dostanú naozaj to, čo chcú, respektíve, či je víno hodné svojej ceny. Možno sa mýlim, ale mám pocit, že na Slovensku ľudia menej pozerajú na pomer kvalita – cena. Ja sa na to vždy pozerám, či už kupujem víno na Slovensku alebo v zahraničí.
Lenže, aby som odhadol ten pomer, musím víno poznať.
To je samozrejmé, musíte sa vo víne vyznať. To je podmienka.
Ponúkajú slovenskí vinári dobrý pomer kvality a ceny?
Myslím, že áno. Dokonca mám v niektorých prípadoch dojem, že kvalita je vyššia ako cena vína.
Slovensko je síce malá krajina, ale má pozoruhodné pôdne a klimatické podmienky. Z tohto hľadiska musí byť zaujímavé ochutnávať slovenské vína.
Aj iné krajiny majú pestré zloženie pôd, mikroklímu, v tomto nie sme ojedinelí. Ale v každom prípade je to naša veľká výhoda. Práve rozdielne podmienky dávajú vinohradníkom a vinárom možnosť vyrábať charakterové vína späté s terroir. Zvyšuje sa rozmanitosť, typickosť vín , to je veľmi dôležité pre Slovensko. To je jedna z našich kvalít. Premieta sa do nej aj majstrovstvo našich vinárov, ktorí dokážu vyrobiť vína vyjadrujúce terroir.
Víno výnimočnej kvality pripomína ľuďom bohatstvo krajiny, v ktorej žijú. Uvedomujeme si to dostatočne?
Keď už hovoríme o našom vinohradníckom území, a zhodneme sa, že je vynikajúce, treba povedať aj niečo iné. Som smutný z toho, že mnohé vynikajúce oblasti sú pre vinohradníctvo mŕtve. Nám odumrelo viac ako 50 percent vinohradov. Ešte pred nežnou revolúciou sme mali vinice na 32 tisíc hektároch. Keď sme rokovali s EÚ o vstupe Slovenska do Únie, jedna z najťažších otázok boli kvóty – koľko, čoho môžeme vyrobiť. U hrozna išlo o to, aké veľké plochy rodiacich vinohradov môžeme mať. S obrovskou námahou sme vyjednali plochu 22 500 ha vinohradov. Teraz sa dozvedám od vinohradníkov, že plocha rodiacich vinohradov klesla pod 10 tisíc hektárov. To je, po prvé, hanba, po druhé, katastrofa. Iné krajiny Únie bojujú o to, aby mohli rozširovať plochy vinohradov, a my sme nedokázali využiť ani vyjednaný potenciál.
Kde sa stala chyba?
Máme laxný prístup k nášmu národnému a kultúrnemu bohatstvu. Tragédia je v tom, že ani jedna vláda sa s týmto problémom seriózne nezaoberala. Majme toľko vinohradov, koľko sme si vyjednali s Úniou, to je zásadný spôsob riešenia. Chválime sa, že máme výborné vína, výrobcov, to je všetko pravda, ale všetci mlčíme o tom, že máme jeden veľký problém. A to, že sme nevedeli udržať svojich 22 500 hektárov vinohradov. Tým ohrozujeme naše vinárstvo do budúcnosti. Lebo ak tento trend bude pokračovať, tak kam spejeme?
Kam?
Ak to bude takto pokračovať, tak jedného dňa nebudeme mať slovenské hrozno na výrobu slovenských vín. Pozrime sa na Malokarpatskú vinohradnícku oblasť, ktorá poskytuje najlepšie podmienky na tvorbu charakterových vín, ale najlepšie vinohrady sa tam menia na stavebné pozemky. Začína sa to ľahkovážnym predajom vinohradov. Prerušila sa tradícia vinohradníckych rodín, mladí dediči stratili vzťah k vinohradom. Mnohé veci sú viazané na mentalitu.
Aká je slovenská mentalita?
Zdá sa, že sme dosť dobre nepochopili, že si treba vážiť a ochraňovať národné dedičstvo a tradície a všetko, čo sme zdedili po predkoch. A to sa vzťahuje nielen na vinohradníctvo, ale aj na ochranu krajiny, lesov, pôd a vôbec celú krajinotvorbu.
Neodkazuje nám kolekcia vín trinásteho ročníka Národného salóna: Zastavme sa bratia a urobme čosi pre to, aby sme dobrého vína mali viacej?
Bol by som rád, keby Salón mohol pomôcť tomu, čo hovoríte. Na Balkáne je také porekadlo: Z tvojich úst do Božích uší.
Diskusia k článku