Foto: RTVS
Priam zázrakom sú tvoje cukrové kvety. Kde si sa ich učila pripravovať?
Techniku som sa učila v Londýne, bol to týždňový kurz, na ktorom sme pripravovali len cukrové kvety. Jedna z najkrajších častí kurzu bola tá, keď sme jeden kvet tvorili počas celého dňa. No a potom, keď poviete v slovenskej realite, že je potrebné túto umeleckú prácu zaplatiť, tak si väčšina ľudí takú ozdobu na tortu nakoniec dobre rozmyslí.
Keď sme mali ešte tú možnosť pracovať s tebou v cukrárni pri výrobe sladkostí, videli sme, že ti s kvetmi pomáhala maminka. Ešte stále je tvojou pomocníčkou?
Moja maminka mi pomáha stále. Síce z toho nie je vôbec nadšená, pretože ona nemá až tak rada pečenie, aj keď kysnuté cesto jej ide skvelo.
Zvyčajne to býva tak, že maminka privedie dcéru k pečeniu, ale u teba to bolo naopak?
Áno, my dve máme opačné garde. Veľa pekávala moja babka, u ktorej som prežila každé prázdniny. Ráno, keď som sa u nej prebudila, čakal ma na stole chlieb s maslom, kakao a vo vzduchu bola cítiť vlhkosť letného rána. Pamätám si, ako pekávala bábovku a varila chutné džatky, milovala som aj jej jablkový závin.
Lietala si po celom svete, čo ťa nakoniec primälo usadiť sa na Slovensku?
Keby som nebola žena, možno poviem niečo iné... bola to láska a rodina, teda to, čo nám ženám vie úplne zmeniť život. Láska ma usadila. Nevrátila som sa síce kvôli môjmu manželovi, lebo sme sa vtedy nepoznali, ale on ma presvedčil, aby som na Slovensku zostala.
Píšeš krásne posty o svojom manželovi. Je to skutočne pravda, že odkedy ste spolu, trávite jeden vedľa druhého každý večer?
Áno, je to tak, sme spolu každý deň a nemáme ponorkovú chorobu. Dokonca aj keď som rodila, objednali sme si v nemocnici izbu a bol so mnou. Je pravda, že odkedy máme Vikiho, naše večery sa zmenili. Prežívali sme obdobie, keď sa počas noci prebudil aj dvadsaťkrát, bola som vtedy nevyspatá a veľmi unavená. On bol ten, čo ma zachraňoval a vstával k malému.
A už si sa vyspala?
Áno, pretože sme si zobrali na pomoc spánkovú poradkyňu, ktorá mi zmenila život. Objednali sme si ju na mesiac a riadili sa presne podľa jej pokynov. Peťo mi síce hovoril, že to budú vyhodené peniaze, no ja som už mlela z posledného. Urobila by som čokoľvek pre to, aby sme sa konečne vyspali. Každý deň som musela spísať, čo sme jedli, aké aktivity sme robili, aj o koľkej Viky zaspal. Celý mesiac sme postupovali podľa rád spánkovej poradkyne a za tie štyri týždne sme z dvadsiatich piatich prebudení počas noci prešli na dve. Viky mal osem mesiacov, odvtedy spí dobre a ja si zrazu zo dňa pamätám omnoho viac. Neviem, či sa to hodí k téme Varecha...
Diskusia k článku