Málokto zobral život a povolanie, ktoré si vyvolil, s takou vervou do svojich rúk, ako tento muž. Jeho ľudský aj profesionálny príbeh sa odohráva vo dvoch protirečiacich si dobách, premostil ich dielom, ktoré Slovensku posilnilo vinárske sebavedomie a ctižiadosť.
Korpás sa narodil do roľníckej rodiny v niekdajšom Lóte, dnes Veľkých Lovciach. Lovce ležia v mierne zvlnenej Pohronskej pahorkatine, kde sa polia miešajú so zvyškami dubín. Kraj vo vnútrozemí zabudnutého južného Slovenska má čaro, ktoré si uvedomujú len ľudia, čo sa tu narodili. Turisti ho ešte neobjavili, v chotároch vládne velebné ticho. Jeho cena rastie, lebo vo vinohradoch sa dorábajú jedny z najkvalitnejších vín Slovenska, o zrod ktorých sa zaslúžil Ondrej Korpás.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa v Lovciach pokúšali založiť družstvo. Korpásovci doň odmietli vstúpiť podobne ako ostatní gazdovia. Role im zobrali do štátneho majetku a otec odišiel za prácou až do Prahy. Puto rodiny s pôdou sa však nepretrhlo. Syn vyštudoval Strednú poľnohospodársku technickú školu v Komárne, odkiaľ sa pobral na Mendelovu univerzitu v Brne, kde sa zapísal na fakultu záhradníctva.
O jeho budúcnosti rozhodla možno malá epizódka z raných školských čias. Exceloval na hodinách botaniky a za odmenu mu v škole podarovali muškát. Kvet so vzrušujúcou vôňou, ktorú objavujeme aj vo víne, zmenil Ondrejovi život. Ak uvidel niečo krásne, túžil to urobiť ešte krajším. Túžba po kráse ho sprevádza celý život. Po múroch jeho vinohradníckeho domu na Starom vrchu sa plazí v jeseni ohnivočervený divý vinič, okolie usadlosti so slnečnou verandou zdobia kvety, oleandre, vinohrad na horizonte končí v objatí dubového lesíka. Tak by mal vyzerať kus Zeme, ktorú sme zdedili po predkoch a bolo nám dopriate byť jej správcami.
Doma v typickej družstevnej bytovke pestuje Korpás stovky kaktusov a k tomu chová holuby. Akoby sa na ich krídlach chcel vzniesť vysoko k oblohe a skontrolovať odtiaľ, či všetko, čo robí, robí dobre. Kde na to berie čas, keď sotva sa rozvidní, je už spolu so synom vo vinohrade? Ten muž so zmyslom pre krásu nielen vo víne, v živote tuším nepremárnil ani minútu.
Pánovi učiteľovi z lásky
Na univerzite mal šťastie na učiteľa – spolu s ďalšími piatimi spolužiakmi sa ocitol v krúžku legendárneho profesora Viléma Krausa, ktorého považujú za zakladateľa modernej česko-slovenskej vinohradníckej školy. Vychoval množstvo slovenských vinohradníkov a vinárov od Miroslava Petrecha cez Milana Pavelku, Vladimíra Mrvu až po Korpásovho syna Ondreja. Zdá sa však, že Ondrej Korpás starší bol Krausovi z bohatej slovenskej liahne najmilší.
Bystrý dlhovlasý chlapec z južného Slovenska padol prívetivému, ale náročnému českému učiteľovi hneď do oka. Učil sa ľahko, zručne narábal s vinohradníckymi nožnicami, čo Kraus, autor srdcového rezu, slávnej českej alternatívy Moserovho vedenia viniča, obzvlášť oceňoval. Nestačila mu teoretická erudovanosť, vedomosti musel potvrdiť vinohrad. Nie náhodou Kraus po čase Korpásovi ponúkol miesto pomocnej vedeckej sily.
Vzťah medzi učiteľom a žiakom prerástol do celoživotného priateľstva a plodnej spolupráce. Bodaj by sa takéto úprimne ľudské a profesionálne partnerstvá rodili na školách aj dnes. Po promóciách podaroval Kraus svojmu najlepšiemu študentovi niekoľko novošľachtencov. Jeden z nich sa volal Svojsen, už podľa mena odroda, ktorá mala doniesť víno s ideálnou kompozíciou farby, vône a chuti. Dva roky po smrti profesora Krausa odroda dostala absolutórium v štátnych odrodových pokusoch.
Vypiplal ju Ondrej Korpás, tak ako neskôr mnoho novošľachtencov z dielne slovenskej šľachtiteľky Doroty Pospíšilovej. Medzi nimi aj dobre známy Devín a Dunaj. Nepredbiehajme však čas a vráťme sa o polstoročie späť.
Po skončení školy mladý inžinier narukoval na základnú vojenskú službu. Jeho zamestnávateľ, družstvo v Rúbani, sa chystal rozširovať vinohrady. V apríli prišiel Korpás z kasární na dovolenku a hneď sa zapojil do riadenia výsadby. Ani desať dní nestačilo na jej dokončenie. A tak sa predseda družstva František Slezáček vybral na okres za najvyššími funkcionármi, aby armáda ešte na pár dní oželela vojaka vinohradníka.
Bolo to obdobie, keď padlo rozhodnutie posilniť sebestačnosť štátu v potravinách. Táto politika mala prekryť rozčarovanie spoločnosti zo sovietskej okupácie. Stalo sa niečo nevídané. Korpása rozkazom z divízie uvoľnili na desať dní z vojenčiny, aby dokončil výsadbu nových vinohradov. Týmto počinom sa začala neobvyklá vinohradnícko-vinárska kariéra muža, ktorý, ak nerátame Miroslava Petrecha, vari najviac spomedzi všetkých jeho rovesníkov upriamil pozornosť na kvalitné južnoslovenské víno.
Rešpektovaný vinohradnícky manažér
Sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia priniesli zlučovanie družstiev, koncentráciu a špecializáciu poľnohospodárskej výroby. V Novozámockom okrese spojili družstvá v Rúbani a v Strekove. Korpása otestovaného úspešnou vinicou hodili do veľkej vody praxe okamžite – dostal na starosť ovocinárstvo, zeleninárstvo, pestovanie tabaku a vinohradníctvo. Nemal ešte ani tridsať rokov, keď riadil v družstve najväčšiu a najproduktívnejšiu časť poľnohospodárskej výroby.
Keď sa dnes otvorí fabrika, ktorá poskytne 300 pracovných miest, oslavuje sa to ako veľké víťazstvo. Korpás ako šéf špeciálnej rastlinnej výroby, o ktorej už niekoľko rokov počúvame, že by mala priniesť oživenie upadajúcej poľnohospodárskej výroby, zakrátko ukázal jej potenciál.
Manažoval tristočlenný prevažne ženský kolektív. Viac ako polovica príjmov vyše tritisíchektárového družstva pochádzala v tom čase z predaja ovocia, zeleniny, hrozna, tabaku a viničných štepov. Vyrobili ich tu ročne jeden milión dvestotisíc, čo stačilo na vysadenie tristohektárového vinohradu.
Strekovsko rúbanské družstvo sa spolu so Štátnym majetkom v Hlohovci stalo motorom rozširovania viníc na Slovensku. Mobilizácia zdrojov krajiny postavená na rozume a ambíciách mladej poľnohospodárskej inteligencie nebola márna. Po dvadsiatich rokoch intenzívnej práce boli na Slovensku obnovené a vysadené vinohrady na ploche 36-tisíc hektárov! Nie na stovkách, ale na tisícoch hektárov rástli štepy s rukopisom Ondreja Korpása.
Nebol obyčajným manažérom, čo podchytil a rozvinul škôlkarskú zručnosť Strekovčanov spod Mátry, ktorí prišli žiť na južné Slovensko po povojnovej výmene obyvateľstva v roku 1947. Korpás mal vyššie ambície, ako len vybudovať stratifikačnú halu a zvyšovať príjmy družstva produkciou štepov. Ako magnet ho priťahovalo šľachtenie.
Vždy, keď na družstve rozšírili vinohrad o novú výsadbu, Korpás rezervoval časť plochy na odskúšanie muštových aj stolových odrôd z celej Európy. Získaval ich od kolegov z Komplexného výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho v Bratislave, šľachtiteľských staníc celého Československa aj z krajín bývalého východného bloku – Maďarska, Bulharska a Sovietskeho zväzu.
„Keď sú skutočne dobré výsledky, nájdete partnerov aj kamarátov na celý život,“ zhodnotil ono obdobie s polstoročným odstupom Ondrej Korpás a dodal, že Vladimír Sodoma, ktorý mal na ÚKSUP-e pod palcom odrodové pokusy, raz povedal, že „všetko, čo prejde Korpásovými testmi, je zárukou veľkej životaschopnosti“.
Naozaj všetko, čo bolo vyšľachtené v Československu, sa dostalo do Korpásom spravovaných družstevných vinohradov. Časom vybudoval unikátnu ampelografickú zbierku obsahujúcu 1 200 odrôd viniča. Rozsahom a kvalitou konkurovala len štátom podporovanej ampelografickej zbierke výskumného ústavu v Šenkviciach. Tá v Strekove a Rúbani bola dielom „obyčajného“ družstevného agronóma, ktorého vzorne obrobené vinice si získali rešpekt a uznanie celej československej vinohradníckej komunity.
Keď sa Korpásom založené vinohrady dostali do rodivosti, navštívili ich dve veľké autority slovenského vína Gašpar Vanek a Dorota Pospíšilová. Šľachtiteľka uchvátená precízne obrobenými vinicami sa obrátila na kolegu s otázkou: „Gašpar, a prečo tu náš výskumný ústav nerobí pokusy?“ Korpás kul železo zahorúca. „Pani inžinierka, tak nám pošlite čím skôr nejaké novinky. Radi ich tu vyskúšame.“
V roku 1978 vysadili v Strekove a Rúbani povedané Korpásovymi slovami „prvé výskumácke veci“. Dovedna ich prišlo 280, aby zhruba po dvadsiatich rokoch prvé z nich získali registráciu a mohli sa pestovať ako originálne slovenské odrody. Zo súboru takmer tristo novošľachtencov muštových aj stolových odrôd prešlo Korpásovým mnohonásobným výberom len okolo desať percent. Právo na život v podobe uznanej odrody dostalo 26 nošľachtencov.
Laboratórium na Starom vrchu
Tak sa začala Korpásova šľachtiteľská kariéra. Dlho bola nerozlučne spojená s družstvom, no keď sa po roku 1989 rozdelilo na dva pôvodné celky, prinieslo to do vinohradov s rozlohou 300 hektárov sériu zemetrasení. V družstvách sa rozpútal ako inde na Slovensku zápas o ich majetkové ovládnutie. Reštitúcie a s nimi spojené vydávanie vinohradníckych pozemkov viedlo v konečnom dôsledku aj k úpadku rokmi budovanej ampelografickej zbierky.
Korpásovi sa pred očami rozpadávalo celoživotné dielo a pokúšal sa zachrániť, čo sa dalo. A nielen v mierke družstva. Výsledkom chaotickej transformácie poľnohospodárstva bol aj rozklad vinohradníckeho a vinárskeho výskumu v réžii štátu. Za tejto situácie sústredil najcennejší biologický materiál do vinohradu na Starom vrchu, ktorý patrí medzi 10 najlepších vinohradníckych polôh na Slovensku. Spolu so synom tam rozbehli šľachtiteľský program Lavina, cieľom ktorého bolo zlepšiť vlastnosti najpopulárnejšej slovenskej modrej odrody Dunaj. Súčasne sa venovali aj vyšľachteniu nových stolových odrôd.
Mali na čom stavať. Už predtým Korpás vyšľachtil niekoľko bielych muštových odrôd – spomeňme Rizling Rituál či odrodu Hossa, pomenovanú na počesť hokejistu Mariána Hossu, víťaza Stanleyho pohára. Teraz paralelne pracovali na dvoch odvekých výzvach slovenského vinohradníctva – jednou bolo červené víno a druhou stolové odrody.
Zdá sa, že to nebola márna práca. Pri hľadaní ideálneho slovenského červeného vína stavili otec so synom na Lavinu (kríženec Dunaj x Merlot), Darius (Merlot x Dunaj), Cabernet Cortonu (Cabernet franc x Dunaj) a Danubius (Castets x [Cabernet Sauvignon x Saperavi] x Dunaj).Všimnime si najmä posledné kríženie, v ktorom sa usilovali šľachtitelia vytiahnuť to najlepšie z pozadia šiestich odrôd. „Je to veľmi dobré pitné červené víno. Trošku orientálne, čo má na svedomí Saperavi. Vo vôni cítiť kávu, tabak, je to bizarný, vo víne skoncentrovaný orientálny bazár,“ charakterizoval víno Ondrej Korpás starší. Narodilo sa skutočne atraktívne víno, ktoré spolu s ďalšími odrodami odštartuje nové obdobie vinohradníctva na Slovensku.
Na Starom vrchu však nachádzame aj množstvo nových stolových odrôd viniča. Sú viac než atraktívne vzhľadom bobúľ, farebnosťou, aromatikou a chuťou. Mnohé z noviniek sú bezsemenné. Bobule hrozna rozohrávajú v ústach ojedinelý koncert pôžitku. Strapce nových odrôd zodpovedajú najvyšším spotrebiteľským štandardom. Kvalitou vysoko prekonávajú dovážané stolové hrozno, ktoré predávajú obchodné reťazce. Mohli by byť ideálnou príležitosťou nielen pre záhradkárov, ale aj pre producentov stolového hrozna.
Nebol by to výborný program pre mladých farmárov v rámci oživenia špeciálnej rastlinnej výroby? Nepochybne bol.
Morálna satisfakcia nestačí
Korpásovci majú v talóne množstvo nádejných odrôd. Do pokusov, ktoré by viedli k zaregistrovaniu odrôd, by mohli zo stovky novošľachtencov okamžite prihlásiť 20 až 25, lenže prihlásenie jednej odrody stojí okolo 2 000 eur. Kde ich má vziať malá rodinná firma?
Položme si otázku inak. V čase, keď sa na Slovensku rozpadol vinohradnícky výskum, jeho reputáciu zachraňujú zo skromného rodinného rozpočtu dvaja nadšenci šľachtenia. Pred troma rokmi sa od štátu dostalo Ondrejovi Korpásovi pocty v podobe vysokého štátneho vyznamenania – prezidentka mu udelila Pribinov kríž. Akiste je morálnou satisfakciou za ojedinelé dielo, ktoré šľachtiteľ vytvoril. Ale tou skutočnou by bolo, keby sa odrody, ktoré Korpás v ostatných rokoch spolu so synom vypiplali, dostali do vinohradov.
Život medzitým ide ďalej svojím tempom. Pestovanie hrozna sa v dôsledku pokračujúceho oteplenia zrejme posunie do severnejších oblastí. Keď začínal Korpás vinohradnícku kariéru, bola priemerná ročná teplota v Rúbani 9,8 stupňa Celzia, teraz je 11 stupňov. O tom, čo bude ďalej, rozhodne vývoj počasia. Pôjde otepľovanie ďalej, alebo sa zastaví? Bol rok 2025 iba malou prestávkou, či príde obdobie ešte väčších výkyvov?
Na túto otázku odpovedá Ondrej Korpás opatrne. „Možno prídu a možno je už po nich. To vidíme aj na prírode. Niečo odumiera, ale niečo nové prichádza z juhu a práve to môže byť nebezpečné. Máme tu odrazu habadej chorôb, ktoré môžu poprevracať všetko naruby.“
Najväčším otáznikom je, ako si južné Slovensko poradí s chorobou zlaté žltnutie, ktoré ju zovrelo do karantény. Fytoplazmu zlatého žltnutia mnohí prirovnávajú k fyloxére, ktorá v 19. a na začiatku 20. storočia takmer vyhubila európske vinohrady. „Francúzi a Taliani bojujú s touto chorobou už viac ako 40 rokov, striekajú, ale nedá sa úplne zničiť. Preto vravím, že treba zaviesť do vinohradov štandardnú ochranu. V tejto chvíli nemáme toho príliš na výber,“ myslí si Ondrej Korpás.
Hovorí to človek, ktorý vinohradu venoval celý svoj život.
Diskusia k článku