Foto: Pravda - Ivan Majerský
Stačilo mať na sebe jarnú vetrovku. Konala sa rozlúčka so šantivým fašiangom. A pred modranským kultúrnym domom, bývalou sokolovňou, ktorá sa stavala tri desaťročia, takmer tisícka ľudí. Napred fašiangový sprievod maškár, varenie súťažných kapustníc a vyše dvadsať stánkov s malokarpatskými dobrotami.
Modra rozvoniavala, veselila sa a návštevníci prehĺtali svoje nedočkavé sliny. Kapustnice, plné údeného mäsa, paprikových klobás a sušených dubákov boli hotové už pred obedom. Jedna chutnejšia ako druhá.
Po hodine boli kotliny vylízané. Už tradične zvíťazili fešáci z nemeckého Knottu. „Striebornú“ kapustnicu podávali Komanči. Bola rovnako chutná, len červenej papriky tam bolo o čosi viac. Bol to však stánok, pri ktorom som objavil čosi, čo som dosiaľ v mojej rodnej Modre nezmerkoval.
Boli to „čemeráky“. Slané pečivo, vraj starý modranský recept. Zaujalo ma to a začal som pátrať. Drvivá väčšina našich gastroznalcov o čemerákoch nevedela nič. Ani Babilon, ani Rázusová či Speváková sa o nich v minulosti nezmieňovali. Išiel som potom na to etymologicky.
Pôvodne maďarské slovo „čemer“ ma priviedlo na stopu. Je to stav, keď sa niečoho prechutného presýtite a potom sa „sčemeríte“. Je vám zle, nedobre. Tých čemerákov som zhltol hádam pol košíka… nuž a cítil som sa na jedničku! Ako si ich pripravíte?
Urobíte si slanú štrúdľu z kysnutého cesta plnenú zmesou modrého syra a trochou tvarohu (možný aj cottage). A ešte štipku soli a bieleho korenia.
Štrúdľu zrolujete, poťapkáte a za „surova“ nakrájate krížom do tvaru trojuholníkov. Rozložíte ich na plech, potriete vajíčkom, posypete sezamom a pečiete do zlatova. Skvelá slaná dobrota, aj na pôst. Nie však stará a tradičná. Jej recept sa viaže na dostupnosť nivy – modrého syra. A ten na našom trhu existuje len pár desaťročí...
Slnko pomaly zapadalo za Srnčí vrch. Prešiel som sa pomedzi ľudí, v mobilnom stánku „Kadze-tadze som si dal predĺžené lungo a k tomu zajedal sádelníky Marty Žákovej z Jablonca. Boli skvelé, tuším lepšie ako tie čo pečie moja svatka. A to je už čo povedať...
Diskusia k článku