Foto: Pravda - Ivan Majerský
Dlhé roky sme boli presvedčení, že aj najlepší chlieb sa pečie na Hané a že najlepším syrom na planéte je slovenská bryndza. Liptovská, oravská, kysucká…
Roky leteli a my sme nestačili ani oči otvárať. Dočerta, už aj tá bryndza nie je celkom naša. Veď ju vyrábajú aj súdruhovia v Rumunsku aj v Poľsku. Už nám akosi nechutila. Navyše tá lahôdková ovčia bryndza nebola lacná a tá zimná zasa nebola nič moc.
Poniektorí vynaliezavci si začali robiť domácu bryndzu. Mlieko bolo treba nechať na teplom mieste “vykysnúť“, srvátku zliať a tvaroh denne prevracať. Do tvarohu sa pridala soľ, potom sa syrová masa nakrájala na kocky a pomlela na mäsovom mlynčeku.
Surová bryndza sa natlačila do hrnčiarskeho téglika a na pár dní sa prikryla mokrou slanou utierkou… Ako však domáca bryndza chutila, to sa už nikto nedozvie. Pamätníkov už niet…
Kto bryndzu miluje, môže sa dnes vyšantiť v hociktorom markete. Nemusí kupovať drahú, postačí mu aj výrobok vynachádzavých bryndziarov. Nedávno som si kúpil inovovaný syrový výrobok. Bola to „Bačova pochúťka“.
Obsahovala len dvadsať percent ovčej suroviny. Pripravil som si z nej „falošný demikát“. Potreboval som za hrsť malých kociek chleba, vymiešanú bryndzu so smotanou, trochu pažítky a kôpru.
Kvapalnú časť demikátu som rozmixoval a zalial som ňou opražené kocky chleba. Nebola to delikatesa, nemožno však ani tvrdiť, že to bolo nechutné...
Diskusia k článku