Let z Viedne cez Londýn do Vancouvru bol útrapný. Takmer tucet hodín sme sa trápili v obrovskom airbuse. Leteli sme „proti času“ a stále za dňa, za svetla. Navečer sme odlietali a navečer dňa toho istého dátumu sme pristáli na severozápade amerického kontinentu. Tak funguje náš svet, tak sa krúti zemeguľa...
Svatka Etela nás čakala na letisku. Ubytovala nás na svojej rozľahlej haciende v Richmonde. Celý ten čas svietilo slnko a od Tichého oceánu vial vlhký a osviežujúci vzduch. Po troch dňoch aklimatizácie sme si už naplno užívali reálie vzdialeného sveta. Nuž a pustili sme sa i trochu do práce. Bolo potrebné skultúrniť svatkinu záhradu. Vykosiť trávniky, vyplieť burinu, obrezať kroviny. Najviac dali zabrať košaté kanadské čučoriedky a divoké kry v rohu parcely. Práve tam sme objavili ker obsypaný podlhovastými karmínovočervenými plodmi. Domáci ho nepoznali. Starému Modranovi však zaiskrili oči. „Drienka, naša folegruntská drienka, drienka našej starej mamy,“ preriekol som. Pár plodov som si dal do úst a domáci sa zhrozili. „Nebude treba volať pohotovosť?“ preriekla Etela. Nebude, uistil som ich...
Drienky sa pooberali a bolo ich takmer plné vedro. Najväčšia piplačka bola s ich odstopkovaním. Vo veľkom hrnci a na malom plameni sa drienky varili takmer dve hodiny. Potom sa prepasírovali, do ovocnej masy sa zapravil želírovací cukor, džem sa ešte krátko povaril a za horúca dávkoval do malých pohárikov. Tie sa na hodinku-dve prevrátili hore dnom a potom opláchli v horúcej vode. „Cornelian cherry jam“ bol na svete. Pre domácich to bolo nezvyklé čudo, ktoré by ste v regáloch tunajších supermarketov márne hľadali. Ráno sa všetci už nemohli dočkať chvíle, aby si drienkovým džemom potreli hrubé plátky „farárovho chlebíka“, tu nazývaného „pound cake“. Pochlipkával sa k tomu zelený zázvorový čaj a všetci si pochvaľovali pekné ráno...
Diskusia k článku