Škaredkovci boli família drobných, chudobných, no usilovných vinohradníkov. Vlastnili menšiu vinicu v Dolných Greftoch a v záhrade tiahnucej sa k Šúrskemu potoku si dopestovali všetko potrebné pre život. Bolo sa treba ohýbať. Päť hladných detských krkov a všetko to boli dievčatá. Aj tie od mladosti vedeli, čo je tvrdá práca. Keď bolo doma porobené, išlo sa na tovarichy.
Prišla vojna, prišiel Víťazný február. Zmenili sa spoločenské pomery. A roboty v družstve bolo čoraz viac. Tri dcéry sa vydali, len Oľga a Mara dreli ďalej. Na „spoločnom“, na družstevnom... Obe som ich spoznal ako študent brigádnik počas JRD oberačiek. Mara bola roba, kus baby, živá motorová píla.
Napred sa oberali v celom chotári skoré odrody viniča. Čabianska perla, Malaga, Bouvierovo hrozno. Oberalo sa do vedier, ich obsah sa vysýpal do drevených putní. Taká plná putňa mala dobrých päťdesiat, šesťdesiat kíl. Mara putňu chytila za oba traky, podvihla a šupla si ju na jedno plece! A potom ju niesla dolu rúnou pár sto metrov do kade. Všetci očili a Mara bola víťazkou. Na obed bola prestávka. Mara bola gurmánka. Jedla sýte a chutné pokrmy. Často len slaninu, klobásu, fašírku, cibuľu, pol pecňa kolárovského chleba.
Dva razy do týždňa si však obed nosila v konvičke. Bola v nej záhadná, chutná a voňajúca cibuľačka. Pripravovala ju z cibule, cesnaku, bravčovej masti, hladkej múky, zo strúhaného eidamu, soli a z korenia. Kvapalným gruntom bol hovädzí vývar a biele víno. Najlepšie modranský zelený muškátel. Cibuľačka sa varila na slabom ohni a podávala sa s plátkami bielych rožkov opečených v rúre na rozšľahaných vajciach. Chrumkalo to a bolo to tip–top. Jednoducho, bola to cibuľačka modranskej Mary Škaredkovej. Na tú sa nezabúda. Občas, najmä v zime, keď na mňa lezie chrípka, si ju s láskou pripravím aj ja.
Diskusia k článku