je predsa pomaly každý, alebo aspoň každý druhý človek. A
pretože ja som vo svojich štrnástich rokoch musela byť
výnimočná, nezahŕňala som všeobjímajúcou láskou len nežné,
chlpaté a mäkkučké stvorenia typu mačka - pes - králik, ale úplne
všetky božie tvory... hlavne tie, z ktorých mala moja mama
hysáky.
Ako prvé to začalo tým, že mama prišla skontrolovať, či sa moja
izba nachádza v prijateľnom stave. Skromne priznávam, že v
takom stave sa nachádzala málokedy - vždy som bola bordelár
No. 1. Čo sa mi tá navyhrážala, že v tom brajgli sa mi "za chvíľu
vyliahnu potkani!!!! "
Takže keď vtedy prišla do izby, ani ju veľmi nemal prekvapiť
podozrivý šramot. Zbledla ako krieda a zvrieskla:
- Martina!!!! Čo som ti hovorila, už sa ti sem nanosila nejaká
zgerbač!!!! Voľačo ti tu šramoce a smrad je tu ako v opičárni!!!
Vyzbrojila sa metlou a valčekom na cesto ( plánovala použiť jedno
alebo druhé s ohľadom na veľkosť / nebezpečnosť
neidentifikovanej zgerbače) a s plnou vervou sa dala do hľadania.
Kto hľadá, nájde. Aj mama našla. V skrini, pod kopou šiat, objavila
škatuľu od topánok a v nej - ježa!
Tou metlou som vtedy dostala po chrbte ja. Jež putoval do
záhrady. Smrdel statočne, ale čo už, keď vonku bola v noci kosa,
vzala som ho teda prezimovať! Horšie bolo, že celý obsah skrine
sa musel vyprať, pretože jež bol zamorený blchami.
Krabice od topánok boli odvtedy mojej mame podozrivé až no.
Pravidelne sa prehrabávala zmieneným bordelom v mojej izbe a
keď nejakú objavila, šla po nej ako pes po kuse údeného.
Vytrvalosť sa jej oplatila. V priebehu dvoch nasledujúcich rokoch
objavila v mojej izbe v zmienených krabiciach 3 vrabcov, myš, 2
hadov, 6 pavúkov skutočne kurióznej veľkosti a 3 netopiere.
Vrabce bez milosti vyhodila, myš zahlušila, pavúky tiež, ale pri
netopieroch a hadoch sa zmohla len na bezduché zajačanie:
- Martinááááááááá!!!! Kde si, decko, ja ťa zabijem!!!!
Samozrejme, zmienené božie tvory som musela vyhadzovať ja.
Hady neprhltla nikdy. Jedného dokonca švacla lopatou a zahlušila
ho, a aby mala istotu, že sa nepreberie, hodila ho do ohňa... len
dúfam, že už bol skutočne mŕtvy. Plakala som ako malá.
Netopierov som sa však vzdať odmietla. Napokon mama usúdila,
že múdrejší ustúpi a dala si len podmienku, že jej "tá potvora"
nikdy nepríde na oči. Netopiere boli u mňa celkom spokojné, vždy
som ich po dvoch dňoch pustila a chytila si nového. :-D
A poviem vám, lepšiu barbinu ako ja nemal nikdy nik! Poučená
skúsenosťami s ježom, som milého okrídleného cicavca okúpala
vo vandli v teplej vode s prídavkom psieho šampónu proti
blchám.
Potom som mu starou zubnou kefkou vyčistila pusinku ( keďže to
bol malý tvor, občas som mu asi trafila aj do oka, kefka bola
priveľká ), vyfénovala ho, očesala srsť, natrela mu krídelká
indulonou, aby nevyschol, vatovou tyčinkou vyčistila ušká a
potom som mu na nožičku uviazala špagátik a zavesila ho na
záclonu, kde celý vystresovaný okamžite zaspal.
Večer som ho vzala vyvenčiť, pokúsila som sa ho nakŕmiť
nejakými chrústami a keď nič nezožral, na ďalší večer som ho na
rozlúčku postriekala voňavkou a pustila ho do sveta - chlapec bol
ako zo žurnálu. :-D Dnes by sa to asi klasifikovalo ako týranie
zvierat...
Aha! A nielen z netopierov a hadov mama besnela! Zo dva razy
som našla na mrkve prekrásnu farebnú húsenicu, tú som strčila do
pohára od zaváranín, pekne som ju kŕmila, až bola tlstá ako
prstenník a po oba razy som z nej vychovala nádherného
veľkého motýľa ( vidlochvosta feniklového ). Len škoda, že sa z
kukly vyhrabal vždy v januári - pustiť som ho nemohla, zamrzol
by, tak som ho kŕmila prekrojeným jablkom, či kiwi, alebo
namočeným cukrom, z toho oblizoval šťavu a ja som sa pár dní,
či týždňov bavila, kým nezdochol...
Moja dcéra je ešte malá, ale mama sa dušuje, že strašne dúfa, že
mi tie stresy raz malá za ňu vráti - vraj: len počkaj, Maťa, však ti
Viktorinka raz dovlečie domov nejakého dinosaura!!!!
No, kým to bude dinosaurus, zmierim sa s tým. Možno ho aj
okúpem v šampóne proti blchám a natriem indulonou...
www.doba.sk/2013/11/19/tento-maly-chlapec-a-steniat...