Keď k nám prišiel "za nevestu" môj manžel, bol celkom prekvapený. Oni vraj zvykli len zapáliť sviečku a pri nej sa pomodliť...
Nuž, v dome nový mladý pár, takže moji rodičia sa rozhodli, že ono prevádzkovanie tradičných Vianoc posunú na mladšiu generáciu, vraj aby nás stihli vychovať, aby sme Vianoce zachovávali v klasickom duchu. Ja som nebola proti. Maminu úlohu pri Vianočnom vinšovaní som mala naštudovanú, predsa len, dvadsaťtri rokov sa to u nás nemenilo - horšie bolo s mojím manželom.
Moja silnejšia polovička je totiž poriadny trémista. A vrámci tej trémy improvizuje. Nechápal, na čo je dobré vinšovať len tak medzi svojimi, ale zaťal zuby a naštudoval si, čo má hovoriť.
Štedrá večera u nás začínala tým, že mama zaklopala na dvere a zvolala: Otvorte! Otec sa spýtal: Čo nesiete? Mama: Zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnutie!
Toto sa zopakovalo tri krát, na tretí raz otec konečne vpustil mamu dnu veľkodušným: V mene Božom, poďte ďalej. Tým otcova úloha končila, ďalej viedla beh vinšovania a dej štedrej večere mama. Jej úloha tak pripadla mne, otcova môjmu manželovi.
Takže som vytešená s tácňou oplátok, medu, orechov, jabĺčok a všetkého potrebného stála za dverami a presne imitujúc mamin tón som zvolala:
- Otvorte!
Na to ten môj trémista zareagoval:
- Čo predávate?!
Civilizovane som počkala, kým sa rodičia spamätajú zo záchvatu smiechu a volám po druhý krát:
- Otvorte!
Nadobro spanikárený manžel vytresol:
- Čo chcete?!
Naši nevedeli, či sa majú chytať za hlavu, alebo sa smiať, videli, že to manžel nerobí naschvál, len je spanikárený, nuž nás nechali pokračovať. Takže do tretice:
- Otvorte!
- Choďte preč! - ozvalo sa zúfalo zvnútra.
To som už nevydržala a vošla som dnu síce bez pozvania, ale červená ako paprika, čo som zadržiavala chechot. Rozhodla som sa prejsť trému môjho drahého mlčaním a tak som pokračovala v normálnom vinšovaní.
Zaželala som domu hojne zdravia, šťastia... odverklíkovala som vinš a pristúpila som k hádzaniu orechov.
- Moje milé štyri kúty, nemám vás čím obdariť, len týmto malým orieškom.
A presne podľa tradície som do každého kúta hodila vlašský orech, ktorý tam zostal celý rok ( dosť zavadzal pri vysávaní, ale čo už? ) Tu môj preochotný - a nadobro dopletený - džentlmen vyskočil od štedrovečerného stola, zdvihol z najbližšieho kúta orech a podal mi ho zo slovami.
- Hen ti voľačo odletelo z tácne...
Ako mi ten orech podával, vrazil mi zospodu do tácne a oblátky už aj leteli vzduchom... Síce som musela ešte pred štedrou večerou pozametať obývačku, ale čert to ber, tie Vianoce boli vážne šťastné a VESELÉ!!!!
PS: Manžel sa z trémy nevyliečil. Jeho repliky ( t.j. tie dve vety ) prevzala minulý rok naša 6 ročná dcéra. Čo už? Vianoce podľa mojej rodiny sa mu síce páčia, ale onú trému zrejme nikdy neprekoná....šťastné a veselé všetkým!
Arooo, mňa dorazilo predávanie a hlavne potom to zamumlanie, ktoré znelo totálne zúfalo - choďte preč! Ešte že som sa nechytila a nepovedala - tu svedkovia Jehovovi, chceme sa porozprávať! :-D :-D To by bol fór!
Marianne, toho môjho stresuje kadečo, to by si mala vidieť, čo je u nás občas za komédiu! Vlasta Burian aj s Funesom sa môžu schovať! :-D
Abul, veľmi pekne ďakujem! Taká pochvala vždy poteší! :)
Prajem vsektym varechacom kludne predvianocne dny boz zhonu.
"Nechápal, na čo je dobré vinšovať len tak medzi svojimi, ale zaťal zuby a naštudoval si, čo má hovoriť. "
my to vzdy prezivame ako velky stres a sme stastni ked je konecne po sviatkoch.
u nás dom to bývalo oveľa jednoduchšie.
nanosila som s mamou do jedálne štedrovečernú večeru, všetci sme pri stole vstali, tíško sklonili hlavy, prežehnali sa, otec jasným hlasom predriekal modlitbu, my sme ju po ňom opakovali, podakoval sa za hojnosť darov, potom sme si zasadli k sviatočnej večeri.
po večeri sa prekrajovali jablká a zisťovali sme, či sú pekne zdravé - bolo to o našom budúcom zdraví, podávali sa vianočné oblátky s medom a v orechových škrupinkách s malými sviečkami sa púšťali lodičky v malej nádobe s vodou, čo hovorilo o dlžke života každého z nás.
potom mama tajne zazvonila zvončekom v predizbe, zvončekom, ktorý sa zdedil od starých rodičov, tí ho mali od svojich starých rodičov, bol to starobylý zvonček z mosadze, mal aj patinu, ale krásne jasné zvonenie - to bolo znamenie, že prišiel Ježiško. všetci sme prešli k rozžiarenému stromčeku v druhej izbe, kde už bolo pod ním bohate veľa darčekov pre každého položených.
otec znovu začal modlitbou, podakovali sme sa Ježiškovi a pridala sa ešte modlitba za všetkých, čo už nie sú medzi nami a my deti sme sa pustili šťastne do rozbaľovania a rozdávania darčekov.
naša mama si pre istotu položila pod stromček pre seba aj vlastný darček, čo keby nedostala? :-))))) ale dostala vždy :D
potom sme sa družne bavili, ochutnávali mamine pečené sladké a slané dobroty... slávili sme s láskou a sviatočným pokojom v kruhu rodiny a užívali sme si nezabudnuteľnú a neopakovateľnú láskyplnú šťastnú atmosféru Vianoc :-)
sú to nádherné spomienky na Vianoce šťastného detstva s drahými rodičmi.
má stále čarovnú moc aj dnes a nosí šťastie do rodiny.
@martinka , chcela som do tvojej diskusie prispieť slovkom o tom, ako sa vianoce slávia u nás, ale poznáš ma: slovko? dve? keď začnem, určite to bude viac, ako slovko-dve. a pridať polstranový príspevok mi nepripadalo vhodné. tak som prilepila rovno nový zážitok - ale tomu tvojmu to ani zďaleka neuberá na kvalite. bavila som sa už včera ako pako, len som si odpoveď chcela premyslieť. a nezabudni napísať, ako prebehla štedrovečerná večera, či neutiekol kapor, nezhorel stromček a iné radovánky. :-))
čím bolo tých škrupiniek viac na vode, tým lepšie sa hladina vody čerila a orechové škrupinky so sviečočkami na nej hojdali. na samom začiatku otec do nich opatrne fúkal, aby sa pohli plávať. :-)
nechýbali makové a orechové bajgle, bratislavské rožky, linzer,medvedie tlapky, mramorová bábovka, vanilkové rožky, rôzne lepené keksy s lekvárom a potiahnuté čokoládou, rôzne košíčky, kokosové guľky s rumom a višňami, vianočka, určite boli žerbo rezy, dobošové rezy, orechová torta a iné vianočné dobroty, slané tyčinky, pagáče - skrátka tradičná klasika.
pre nás deti to bolo žúžo, chodilo sa peši a otec nás deti vozil na sánkach - to sa dnes nevidí. joooj, ako sme sa vždy tešili, dostali sme aj tam darčeky, šantili sme s bratrancami a sesternicami, dospelí sa bavili po svojom.
neskôr mama už balila len nám, svojim deťom a už našim rodinám :-)
ja dnes pečiem len asi 7 druhov, tie, ktoré máme najradšej - začínam týždeň vopred už.
ver, že sa minie v úzkom kruhu.
Vianoce sú u nás nielen o jedení, sú o oddychu, pohode, láske, domácom pohodlí a budeš sa smiať, neuveríš - pozeráme všetky rozprávky rad radom a srdečne sa pri nich smejeme a spomíname na pekné a krásne :-)
ja som sa už sa bola pozrieť na Vianoce aj na bohoslužby aj viacerých iných vierovyznaní, osobne som sa ich zúčastnila a môžem povedať, ževšetky majú v sebe niečo dojímavé a zároveň veľké a slávnostné :-)
ten zvyk s obálkami so želaniami nepoznám, ale je to veľmi pekné.
u nás ešte mama dostávala symbolicky v obálke šupiny z kapra, aby mala dosť peňazí v budúcom roku :-) a aj ich mala celý rok :-)))))