Doma nás bolo päť detí. Otec učiteľ. Mama domáca. Taká obyčajná chudobná rodina. Bola som najmladšia. Nosila som šaty po dvoch starších sestrách a občas aj po bratoch. Občas sa mi ušli buchnáty a vyhrážky od mojich starších súrodencov a reči typu: "Zas ťa máme na krku" to vtedy keď im mama prísne nakazovala aby sa so mnou pekne hrali a dávali na mňa pozor. Ale aj napriek drobným nezhodám a detským krivdám som prežila to najkrajšie detstvo na svete. Nič nám nebránilo v tom, aby sme celé leto nestrávili vonku na potoku, jeseň na strnisku a zimu na kopci zo sánkami a jedinými lyžami o ktoré sme sa svorne a každoročne bíjavali. No a samozrejme zimu sme trávievali v kuchyni. Čestné miesto v nej mala veľká pec na ktorej mama varila a piekla a na ktorej sme my deti sedávali a počúvali s nastraženými ušami o čom sa dospelí rozprávajú, hlavne keď prišla návšteva, až pokiaľ nás mamka nezahnala spať. A hneď vedľa pece kanapa na ktorej si náš otecko zvykol pospať vždy v nedeľu po obede. A to sme veru museli byť ticho aby sme ho nezobudili. V strede veľký stôl, pri stene biely kredenc, v kúte malý stolík, na ňom veľké rádio a vedľa staré ošúchané kreslo v ktorom sedávala mama a počúvala Nedeľnú chvíľku poézie.
Vidím nás tam všetkých. Mama sa zvŕta pri hrncoch, otec sedí za stolom a číta noviny. Najstarší brat má, ako vždy strčenú hlavu v knihách. Moje sestry sa čosi dohadujú a ja s mojim starším bračekom sa hráme v našom obľúbenom kúte na zemi. Vonku za oknami padá sneh a tma a u nás v kuchyni je teplúčko a útulne. Zvlášť pred Vianocami, keď sme sedávali za stolom a chystali vianočné ozdoby. Oriešky obalené v staniole, papierové reťaze, maľované medovníčky... A raz večer, naša usmievavá mama, s rukami za chrbtom, nám oznámila: "Niečo pre vás mám" a na stôl položila neveľkú tenkú škatuľu na ktorej bolo napísané Vianočná kolekcia. Ani sme nedýchali keď mama odstraňovala celofán v ktorom bola škatuľa zabalená a keď ju otvorila, sklonili sme hlávky nad tú nádheru a mlčky sme obdivovali tú krásu nevídanú. Po krajoch boli salónky zabalené v zlatom staniole, v strede Dedo Mráz, zvončeky, rybičky, autíčko, panenka... Žiadne fúkané figúrky, len tenké formičkové čokoládky zabalené v pestrých pozlátkach. Keď mama škatuľu zavrela a so slovami: "Ešte pár dní vydržte" odkráčala aby ju skryla do spálne, svorne sme vydýchli, ale ešte chvíľu sme sa nezmohli ani na slovo. Veď to bola naša prvá vianočná kolekcia. Dovtedy sme mali len vlastnoručne doma vyrobené ozdoby. Odrazu sme si pripadali tak dôležito, tak bohato, veď mi budeme mať na stromčeku čokoládovú kolekciu kupovanú v obchode!
Dni ubiehali rýchlo a my sme ich trávili tak ako po iné roky. Cez deň v škole, poobede na kopci a večer v kuchyni. Len ja, najmladšia som bola celý deň sama doma s mamou. Bolo mi dlho a aj napätie z Vianoc sa stupňovalo a tak som v nestráženej chvíli prekĺzla do spálne, otvorila som maminu skriňu a tam na samom vrchu, na krásne uloženom a voňavom posteľnom prádle bola položená naša prvá vianočná kolekcia. Prisunula som si stoličku, najprv som len obdivovala peknú škatuľu, potom som ju zložila na zem, otvorila a kochala sa krásnymi čokoládkami. Neviem čo to do mňa vošlo, či detská zvedavosť, či vôňa čokolády, možno som sa len chcela pozrieť ako to vyzerá vo vnútri pod pozlátkou, len som jednu kolekciu začala opatrne rozbaľovať a to som už nevydržala, ja som z tej kolekcie odhryzla. To bola dobrota, čokoláda sa na jazyku rozplývala a ja hoci som vedela, že robím zle a že ma potrestajú, odhryzla som z druhej aj z tretej. Čokoládky som opatrne zabalila tak aby nič nebolo vidieť a vrátila som ich späť do škatule.
Vianočný stromček sme strojili večer pred Štedrým dňom a zdobili sme ho všetci spolu. Ako prvé sa dávali sklenené ozdoby, to preto aby boli čo najbližšie pri kmeni, na najhrubších halúzkach, aby nespadli a nerozbili sa. Potom mama doniesla vianočnú kolekciu aby sme ju spoločne zavesili. Och ako som sa bála, že mi prídu na to čo som vyviedla. Ale nikto si nič nevšimol. Z čokoládok som odhryzla len malý kúsoček a pozlátka som tak umne pozakladala naspäť, že si nikto nič nevšimol. Aj som si vydýchla, aj ma hrýzlo svedomie, ani z darčekov som nemala takú radosť lebo stále som mala pred sebou rozžiarený stromček a na ňom tri kolekcie, z ktorých som ja odhryzla.
Vianoce prešli, darčeky boli rozdané, pyžamá a ponožky putovali do skríň, knižky sme po večeroch rýchlo prečítali a o hračky sme sa stihli snáď aj sto krát pobiť, keď naša mama oznámila: "Je čas odstrojiť stromček." Hurá, na to sme sa najviac tešili. U nás nikto nesmel zo stromčeka nič zvesiť a už vôbec nič zjesť. Až keď sa stromček odstrojil, sklené gule sa zabalili každá zvlášť do mäkkého papiera a opatrne odložili do škatule aby sa zase o rok na Vianoce vytiahli, posadali sme si za stôl a mama nám všetky dobroty zo stromčeka porozdeľovala. Najskôr orechy obalené v pozlátke, potom medovníčky, doma robené salónky, no a na záver prišla na radu najviac očakávaná, naša prvá vianočná kolekcia. Mama rozdeľovala spravodlivo. Chlapci dostali autíčka a rybičky, dievčatá zvončeky a panenky. Všetci sa tešili, len ja som sedela ako pena. Veď teraz už na to určite prídu a veru aj prišli. Najprv každý obdivoval tých pár svojich čokoládok, potom ich rozbalili a.... môj najstarší brat neveriacky skríkol: "A toto čo má byť?" a pred mamu otŕčal čokoládové autíčko z ktorého bolo kúsok odhryznuté.
A začalo vyšetrovanie. Krik, obviňovanie, hádky, zvady. Mama všetkých krotila, znovu usadila za stôl a rozhodla: "Pokiaľ sa vinník neprizná, čokoláda sa zabavuje" a vzala všetku čokoládu a nás zahnala do postele. Bála som sa, tak veľmi som sa bála priznať, nie preto, že by mi hrozila bitka, naši nás nebili, ale bála som sa tej hanby ktorá ma čakala. Napriek tomu som to nevydržala a už v noci som s veľkým plačom skončila v maminej posteli a tam som sa, mame v náručí priznala, vyžalovala a vyplakala a napodiv, mama ma ani moc nehrešila.
Ráno mojim súrodencom oznámila, že vinník sa priznal a ona ho potrestala tak, že on jediný čokoládu nedostane ale, že kto to bol si nechá pre seba. A skutočne ma neprezradila, len sa smutne usmiala, pohladila ma po hlávke a čokoládu mi nakoniec tiež dala.
Vždy na Vianoce keď na stromček vešiame salónky a čokoládové kolekcie, sladkosti a ozdoby od výmyslu sveta si na tento príbeh spomeniem. Opatrne rozbalím päť sklenených gúľ, ktoré mi po mame ostali a zavesím ich celkom hore a viac ku kmeňu aby ani náhodou nespadli a nerozbili sa. A krásny strieborný vláčik z fúkaného skla, so štyrmi vagónikmi už ani na stromček nevešiam, radšej ho len položím na parapetnú dosku kde v čase Vianoc ukladám rôzne drobnosti a svetielka. A spomínam na naše detské Vianoce, na našu prvú vianočnú kolekciu a na to, že až po rokoch som pochopila že moja dobrá mama ma nevyhrešila preto, lebo jej bolo ľúto, že nám deťom nemôže dať viac..... ale ja som už vtedy vedela, že nám dala všetko.
Prajem pokoj, pohodu a veľa zdravíčka v nasledujúcom roku a trošičku
tej "vyprávačskej sliny", aby si nám znova pohladila dušu alebo nás rozosmiala, aj keď niekedy cez slzy.
Ja nie som zástanca vety: "Za našich mladých čias bolo lepšie." ale som presvedčená, že za našich mladých čias bolo lepšie preto, lebo sme boli deti a dívali sme sa na svet detskými očami a rodičia nás ochraňovali a svet bol gombička a my sme v úžase hľadeli a obdivovali a objavovali všetko čo k životu patrí. Až sme zrazu z ničoho nič dospeli a čaro detstva sa vytratilo. Ešte že nám spomienky nemôže nikto zobrať. A Vianoce sú ideálnym časom na spomienky :-)
Naša dcéra, keď bola malá, miesto čítania večernej rozprávky vždy modlikala: "Mama, rozprávaj nám ako to bolo keď si bola malá." a ja som im rozprávala ako sme pásli husi a skákali z kozla, ako sme v lete stavali hrádze na potoku, ako nás môj dedko brával na dlhé prechádzky a učil nás poznávať kvietky a vtáčikov, a ako sme sa v zime korčuľovali na potoku na korčuliach na kľúčik, a ako ma raz moji starší súrodenci zabudli pri sánkovaní na kopci a ja som skoro zamrzla... že v zime keď otecko odpratal sneh a ja som utekala po chodníčku ani ma viedieť nebolo, bola som ako v tuneli, snehu bolo vyše mňa... a deti počúvali a hlavne dcérka sa nevedela nabažiť. A tak teraz, keď ma občas chytí nostalgia si tie moje spomienky zapisujem, dúfam, že mám ešte dosť času aby som ich mohla porozprávať mojim vnúčatám a ak nie tak si ich aspoň prečítajú :-)
Hovorí sa, že deťmi sme pokiaľ máme rodičov, pokiaľ máme komu hovoriť mama alebo otec.
a pripomenula si mi mnohym nase...najkrajsie spomienky ostavaju
v mysli a robis dobre ,ze ich zvecnujes pre vnucatka...mali by sme si zobrat priklad....Ja nemozem zabudnut na ...pre mna najkrajsi darcek ...krasne ilustrovanu knihu"Rozpravky z tisic a jednej noci",
ani na prazdne salonkove kostricky pri vyzliekani stromceka ,
ktore moj maly brat stihol tajne vyjest a zabalit naprazdno;-)
Teraz mi zivot pise nove spomienky s mojimi dvomi vnuckami....
pri vianocnych obrusoch prekrasne vysitych rukami mojej drahej mamy,ktora sa ...dufam ...na nas usmieva zhora s laskou, aku vedela len ona rozdavat;-)
Predsa ďakujem za krásne, aj keď chudobnejšie matariálne Vianoce a prajem svojim deťom a vnukom a vnučkám, aby si aj oni zachovali krásnu spomienku na ich Vianoce, ktoré sú bohatšie materiálne a dúfam, že sa snažíme dostatočne i na duchovnú nádielku.
Prajem krásne medzisviatky všetkým.
A mojej mame často prichádza aj v noci, drží ju vraj za ruku, hladká ju aj po tvári a ona mu vždy nahlas povie: Tati, ešte nie, ešte ma tu nechaj, ja ešte nechcem ísť za tebou...
A toto sú veci, ktoré ma desia, pretože mama sa pritom chová tak, akoby ho naozaj videla a vtedy ma prepadne "detský strach" , ako keď som bola malá a bála som sa tmy. Ráno mi sama povie, že zase bol otec pri nej . Vníma to ako živý sen a už nejedenkrát so smiechom dodala: No, len aby ma tato chcel, keď sa stretneme ... on taký fešák a ja už taká stará baba. Ocko mal 54 rokov, keď od nás odišiel a mama 5O. Odvtedy bola sama, nikdy už nechcela nový vzťah, vždy tvrdila, že mala dobrého muža a na horšieho by si už nezvykla.
Ja som tiez sedavala na peci ked sa u nas drapalo perie a pocuvala rozpravanie a prihody tych okolo stolu, spievanie najroznejsich piesni alebo chlapov rozpravanie o vojne. Ked boli vsetci unaveni musela som ja recitovat basnicky alebo spievat co viem zas ja a to z tej pece.
Múdra a milujúca maminka - dala vám veľa lásky .
a vieš, že môj otecko tiež ostal po maminej smrti sám aj keď sa mu núkali všelijaké vdovice, aj slobodné a žiadnu nechcel, ktohovie prečo? :-)
A časom, ako sme s mojím dzedkom spolu stárli a vyrovnávali sa navzájom s "povahovými črtami" - zlozvykmi, návykmi a náladami, som na to prišla aj ja .Netreba veľa slov medzi nami - jeden aj druhý dobre vieme, aká bude reakcia, aký má kto z nás názor na rôzne veci a čo mu najlepšie vyhovuje. Nemenili by sme na tom už nič.
Ďakujem ti za tvoj príbeh.
Prečo? Ako sme ich to vychovali? Keď už aj tí poniektorí odrastlí synci nechodia do slovenského šenku, či krčmy, ale idú sa zrichtovať do Pubu? A v obchodoch máme, ako som už tisíckrát hovorila - Klááápkarty, a nie klubové karty - na Slovensku už dávno sa nehovorí po slovensky. Čerta s tým, ja si zaspievam, aj s mojím dzedkom, a pekne po slovensky a po záhorácky a aj česky: Slovan do toho, Slovan do toho.... he he - do čoho? Veď v Európe už sme, a ako to s nami vyzerá? Odpovedzme si sami. Tak čaute, idem dovariť pyré.
My ked prideme na navstevu na Slovensko alebo Moravu vsade sa zijdeme cela rodina spievame do bielehho rana,vsetko mozneeeeeee a velaaaaaaaa. Rodinu mame i v Cechazh, ale tam sa nespieva. Arasidka, keby som byvala blizsie, veru bych si s vami prisla i zaspievat... "Ej hore haj dolu haj, hore hajom chodnik ....."
Od teraz si vždy, každé Vianoce, spomeniem na Tvoj príbeh.
Prajem ničím nerušený nový rok
Šak totok!
Už niekoľko rokov ide na tv Markíza seriál Ordinácia v ružovej záhrade, je to nekonečný príbeh, ale si ho rada pozriem. Väčšia časť je nakrútená v našom mestečku - pekné, sa mi to ľúbi. Ale jedno neviem pochopiť, prečo po celý čas vysielania tohoto seriálu nezaznela ako zvuková kulisa ani jedna pieseň v slovenskom jazyku. Všetko sú to piesne v angličtine. Akoby sme nemali dosť spevákov a dobrých textárov, aby ich použili. Pardon,aby som im neblížila, občas nejaký refrén zaznie, a to v scénach, keď sa hrdinovia seriálu ocitnú v situácii alkoholového opojenia, tým textom rozumieme.
Nuž, svet sa mení, aj obyčaje.
@zirafninka1 úloha splnená, foto pridané trochu mi to trvalo dlhšie :-)
@arasidka @kuchticka my sme taká spevavá rodina, teda hlavne manželova rodina to sú chýreční speváci... ja len tak bákam ale bákam rada... u nás sa spievalo vždy, deťom som spievala uspávanky a teraz dedko spieva vnučke a keď prvý krát zaspala pri jeho uspávanke, táááááákto mal nos dohora :-)
ako asi všetko aj vzťah k ľudovému umeniu a hlavne k spevu je vecou výchovy, my sme sedávali pri ohníku a vyspevovali trampské pesničky a ráno sme vždy vítali slnko a trojhlasne sme spievali Slniečko horúce, no aspoň sme sa snažili :-) no boli sme mladí... a neskôr už s nami pri tom ohníku sedávali naše deti, tak to bolo pre nich úplne prirodzené, že spievali s nami...
a čo sa týka dnešných mladých, celkom by som ich nezatracovala, veď keď sa mladí bavia, čo spievajú? elánovky - čiže slovenské pesničky
A malá to priklincovala naveky: Babka, uš dooooost.... :)))
No a čo sa týka tých mladých - ale iste, nezabudli ešte slovenské pesničky :))) Ale čím ďalej - tým menej :(
@kuchticka mne sa vždy páčili také spevavé rodiny, alebo hudobné lebo hudba zbližuje a určite to nie je fráza... u nás doma sa nespievalo, ale moja mama rada počúvala vážnu hudbu, koncerty z rádia a to sa prenieslo aj na mňa a milovala film Zem spieva a Rodná zem. Zato manželova rodina je veľmi spevavá a ja som sa rada k nim pridala :-)
Mas nadherne spomienky.
@slawi vidím, že nie som sama čo opatruje staré veci a to ma teší
:-)
Keď sme sa v roku 1971 vzali, babička bola ešte na našej svadbe, celkom čulá a veselá.Po roku babička vážne ochorela a hospitalizovali ju v nemocnici. Vtedy som nosila pod srdcom moje prvé dieťa a nikto ešte o tom nevedel.
Ako dnes vidím babinu, ako leží v posteli a ja jej hovorím: Babi,tak sa ponáhľajte vyzdravieť, veď s kým budem kočíkovať,ha?
Nedočkala sa svojej pravnučky, zomrela v májové krásne slnečné ráno,oslobodená od všetkých bolestí. Ale ešte skôr ma poprosila, aby som sa o ich hrob starala a nedopustila, aby tam rástla husto tráva...A ešte niečo, Andulka, nie aby ste mi tam niekedy priniesli červené hrebíčky... lebo vás budem strašiť...
V mojej ilzbičke mám toho dosť na pamiatku. Ak sa dobre pozriete na avatar, okrem môjho najmladšieho, ako hraje na gitare a dvoch vnučiek, čo spievajú s ním, vidíte na stene starodávne zrkadlo, ešte s pôvodným benátskym zrkadlom. Keď babička zomrela. zastierala som ho v jej bytíku bielym plátnom , neskôr som tak spravila, keď rok po roku za sebou odišli moji svokrovci. Dnes to zrkadlo visí v mojej izbe... Ktohovie, kam bude smerovať jeho púť "potom"... Vedľa neho je obrázok Marienky a Bedřicha - zrkadlo a ten obraz patria spolu - sú ako rodina.
Vždy, keď sa doňho pozriem, myslím na jedno - keby to zrkadlo vedelo hovoriť... Koľko osudov, radosti a sĺz sa v jeho benátskom skle uložilo, koľko príbehov je uložených za jeho rámom!
Zatiaľ nikto nevynašiel takú tehniku, aby sme tie spomienky vedeli "nahrať" ako spomienku na krásnu dovolenku pri mori! :)))