Vianočná kolekcia.

evusik - fotkaevusik, 27. decembra 2011
velky-vlacik2.jpg

Doma nás bolo päť detí. Otec učiteľ. Mama domáca. Taká obyčajná chudobná rodina. Bola som najmladšia. Nosila som šaty po dvoch starších sestrách a občas aj po bratoch. Občas sa mi ušli buchnáty a vyhrážky od mojich starších súrodencov a reči typu: "Zas ťa máme na krku" to vtedy keď im mama prísne nakazovala aby sa so mnou pekne hrali a dávali na mňa pozor. Ale aj napriek drobným nezhodám a detským krivdám som prežila to najkrajšie detstvo na svete. Nič nám nebránilo v tom, aby sme celé leto nestrávili vonku na potoku, jeseň na strnisku a zimu na kopci zo sánkami a jedinými lyžami o ktoré sme sa svorne a každoročne bíjavali. No a samozrejme zimu sme trávievali v kuchyni. Čestné miesto v nej mala veľká pec na ktorej mama varila a piekla a na ktorej sme my deti sedávali a počúvali s nastraženými ušami o čom sa dospelí rozprávajú, hlavne keď prišla návšteva, až pokiaľ nás mamka nezahnala spať. A hneď vedľa pece kanapa na ktorej si náš otecko zvykol pospať vždy v nedeľu po obede. A to sme veru museli byť ticho aby sme ho nezobudili. V strede veľký stôl, pri stene biely kredenc, v kúte malý stolík, na ňom veľké rádio a vedľa staré ošúchané kreslo v ktorom sedávala mama a počúvala Nedeľnú chvíľku poézie.
Vidím nás tam všetkých. Mama sa zvŕta pri hrncoch, otec sedí za stolom a číta noviny. Najstarší brat má, ako vždy strčenú hlavu v knihách. Moje sestry sa čosi dohadujú a ja s mojim starším bračekom sa hráme v našom obľúbenom kúte na zemi. Vonku za oknami padá sneh a tma a u nás v kuchyni je teplúčko a útulne. Zvlášť pred Vianocami, keď sme sedávali za stolom a chystali vianočné ozdoby. Oriešky obalené v staniole, papierové reťaze, maľované medovníčky... A raz večer, naša usmievavá mama, s rukami za chrbtom, nám oznámila: "Niečo pre vás mám" a na stôl položila neveľkú tenkú škatuľu na ktorej bolo napísané Vianočná kolekcia. Ani sme nedýchali keď mama odstraňovala celofán v ktorom bola škatuľa zabalená a keď ju otvorila, sklonili sme hlávky nad tú nádheru a mlčky sme obdivovali tú krásu nevídanú. Po krajoch boli salónky zabalené v zlatom staniole, v strede Dedo Mráz, zvončeky, rybičky, autíčko, panenka... Žiadne fúkané figúrky, len tenké formičkové čokoládky zabalené v pestrých pozlátkach. Keď mama škatuľu zavrela a so slovami: "Ešte pár dní vydržte" odkráčala aby ju skryla do spálne, svorne sme vydýchli, ale ešte chvíľu sme sa nezmohli ani na slovo. Veď to bola naša prvá vianočná kolekcia. Dovtedy sme mali len vlastnoručne doma vyrobené ozdoby. Odrazu sme si pripadali tak dôležito, tak bohato, veď mi budeme mať na stromčeku čokoládovú kolekciu kupovanú v obchode!

Dni ubiehali rýchlo a my sme ich trávili tak ako po iné roky. Cez deň v škole, poobede na kopci a večer v kuchyni. Len ja, najmladšia som bola celý deň sama doma s mamou. Bolo mi dlho a aj napätie z Vianoc sa stupňovalo a tak som v nestráženej chvíli prekĺzla do spálne, otvorila som maminu skriňu a tam na samom vrchu, na krásne uloženom a voňavom posteľnom prádle bola položená naša prvá vianočná kolekcia. Prisunula som si stoličku, najprv som len obdivovala peknú škatuľu, potom som ju zložila na zem, otvorila a kochala sa krásnymi čokoládkami. Neviem čo to do mňa vošlo, či detská zvedavosť, či vôňa čokolády, možno som sa len chcela pozrieť ako to vyzerá vo vnútri pod pozlátkou, len som jednu kolekciu začala opatrne rozbaľovať a to som už nevydržala, ja som z tej kolekcie odhryzla. To bola dobrota, čokoláda sa na jazyku rozplývala a ja hoci som vedela, že robím zle a že ma potrestajú, odhryzla som z druhej aj z tretej. Čokoládky som opatrne zabalila tak aby nič nebolo vidieť a vrátila som ich späť do škatule.
Vianočný stromček sme strojili večer pred Štedrým dňom a zdobili sme ho všetci spolu. Ako prvé sa dávali sklenené ozdoby, to preto aby boli čo najbližšie pri kmeni, na najhrubších halúzkach, aby nespadli a nerozbili sa. Potom mama doniesla vianočnú kolekciu aby sme ju spoločne zavesili. Och ako som sa bála, že mi prídu na to čo som vyviedla. Ale nikto si nič nevšimol. Z čokoládok som odhryzla len malý kúsoček a pozlátka som tak umne pozakladala naspäť, že si nikto nič nevšimol. Aj som si vydýchla, aj ma hrýzlo svedomie, ani z darčekov som nemala takú radosť lebo stále som mala pred sebou rozžiarený stromček a na ňom tri kolekcie, z ktorých som ja odhryzla.
Vianoce prešli, darčeky boli rozdané, pyžamá a ponožky putovali do skríň, knižky sme po večeroch rýchlo prečítali a o hračky sme sa stihli snáď aj sto krát pobiť, keď naša mama oznámila: "Je čas odstrojiť stromček." Hurá, na to sme sa najviac tešili. U nás nikto nesmel zo stromčeka nič zvesiť a už vôbec nič zjesť. Až keď sa stromček odstrojil, sklené gule sa zabalili každá zvlášť do mäkkého papiera a opatrne odložili do škatule aby sa zase o rok na Vianoce vytiahli, posadali sme si za stôl a mama nám všetky dobroty zo stromčeka porozdeľovala. Najskôr orechy obalené v pozlátke, potom medovníčky, doma robené salónky, no a na záver prišla na radu najviac očakávaná, naša prvá vianočná kolekcia. Mama rozdeľovala spravodlivo. Chlapci dostali autíčka a rybičky, dievčatá zvončeky a panenky. Všetci sa tešili, len ja som sedela ako pena. Veď teraz už na to určite prídu a veru aj prišli. Najprv každý obdivoval tých pár svojich čokoládok, potom ich rozbalili a.... môj najstarší brat neveriacky skríkol: "A toto čo má byť?" a pred mamu otŕčal čokoládové autíčko z ktorého bolo kúsok odhryznuté.
A začalo vyšetrovanie. Krik, obviňovanie, hádky, zvady. Mama všetkých krotila, znovu usadila za stôl a rozhodla: "Pokiaľ sa vinník neprizná, čokoláda sa zabavuje" a vzala všetku čokoládu a nás zahnala do postele. Bála som sa, tak veľmi som sa bála priznať, nie preto, že by mi hrozila bitka, naši nás nebili, ale bála som sa tej hanby ktorá ma čakala. Napriek tomu som to nevydržala a už v noci som s veľkým plačom skončila v maminej posteli a tam som sa, mame v náručí priznala, vyžalovala a vyplakala a napodiv, mama ma ani moc nehrešila.
Ráno mojim súrodencom oznámila, že vinník sa priznal a ona ho potrestala tak, že on jediný čokoládu nedostane ale, že kto to bol si nechá pre seba. A skutočne ma neprezradila, len sa smutne usmiala, pohladila ma po hlávke a čokoládu mi nakoniec tiež dala.
Vždy na Vianoce keď na stromček vešiame salónky a čokoládové kolekcie, sladkosti a ozdoby od výmyslu sveta si na tento príbeh spomeniem. Opatrne rozbalím päť sklenených gúľ, ktoré mi po mame ostali a zavesím ich celkom hore a viac ku kmeňu aby ani náhodou nespadli a nerozbili sa. A krásny strieborný vláčik z fúkaného skla, so štyrmi vagónikmi už ani na stromček nevešiam, radšej ho len položím na parapetnú dosku kde v čase Vianoc ukladám rôzne drobnosti a svetielka. A spomínam na naše detské Vianoce, na našu prvú vianočnú kolekciu a na to, že až po rokoch som pochopila že moja dobrá mama ma nevyhrešila preto, lebo jej bolo ľúto, že nám deťom nemôže dať viac..... ale ja som už vtedy vedela, že nám dala všetko.

@zareaguj


Diskusia k článku

janaja
Evusik, krásny dojímavý príbeh, veľmi pekne napísaný. Spomínaš na láskavosť Tvojej mamy, ktorá sa v tej situácii veľmi múdro a citlivo zachovala. Ozdoby, ktoré si si zachovala Ti budú stále pripomínať prekrásne Vianoce doma. Mne tiež Vianoce pripomínajú detské časy, nádherné prípravy na Vianoce, mojich rodičov a celú rodinu. Ja si každoročne na Vianoce spomínam na to, ako som prenúrala všetky miesta, kde by mohli byť darčeky a veru raz sa mi podarilo nájsť - boli to Prostonárodné slovenského povesti od Dobšinského. Od kedy som ju našla, vždy som využila keď som bola sama a tajne ju čítala. A tak mi Ježiško priniesol už prečítanú knihu. Sú to milé a krásne spomienky na detstvo. A ako rada by som sa do neho aspoň na jeden deň vrátila! Ale to, myslím, každý z nás.
zvoncek
Evusik, vďaka za spomienky na Vianoce, my sme boli štyria súrodenci, 2chlapci a dve dievčatá, tak je mi to spomínanie veľmi blízke. Si veľmi dobrá vyprávačka, rada čítam Tvoje zážitky.
Prajem pokoj, pohodu a veľa zdravíčka v nasledujúcom roku a trošičku
tej "vyprávačskej sliny", aby si nám znova pohladila dušu alebo nás rozosmiala, aj keď niekedy cez slzy.
hubata
@evusik - si ma rozplakala ako s láskou opisuješ svojich zrobených láskavých rodičov. Asi som o nejaký ten rôčik mladšia, nám až také vzácne neboli už kolekcie ale tiež sme v noci šuchotali salónkami a ešte sme obkusovali také snehové venčeky čo sa predávali v cukrárni a vešali na stromček. Ja rada spomínam na krásne zimy: všade tichučko, bielo, kapce vŕzgali, guľovali sme sa cestou do školy aj zo školy, snehu napadalo po kolená. Sánkovali sme sa, korčuľovali, podvečer sušili mokré tepláky, líca nám horeli, pojedli by sme aj klince. Tiež som rada čítala napr. Z rozprávky do rozprávky, chodila som do knižnice, mala som strašne veľa kamarátov, nepamätám sa že by som sa nudila. Aj ja by som sa rada vrátila aspoň na jeden deň a aby sme všetci sedeli pri stole a hrali človeče nezlob se. Krásne si to napísala ......
sladkacokolada
ja som sa hanbila to napísat, ale ked sa hubata priznala, ze si ju rozplakala, tak aj ja sa priznavam, ze si ma rozplakala a potom som si nadavala, ze preco som to citala. Krásny zažitok, veľa si mi pripomenula a tie ozdoby na stromček mam aj ja aj po svojej milej babke aj po maminke.. a zas revem...
babinka
aj mne slzy asi volaco pripomenuli - vdaka ti, evusik, pekne napisany a preciteny pribeh - spomienku. Placem, usmievam sa - nemam viac slov ...
sovka62
@evusik , vrátila si ma domov. Do našej kuchyne, k nášmu stromčeku, k mojim trom súrodencom, z ktorých som tiež bola najmladšia, k mojim rodičom, až ma zaráža ako rovnako sme žili a sviatkovali. Sedím, spomínam, slzím..... ďakujem ti.
zirafninka1
Krasny pribeh. Take dojimave, mile.. Vies co by som velmi velmi chcela? Vidiet fotku toho vlacika z fukaneho skla..prosiiim.
anaska
@evusik ďakujem že si sa s nami podelila o svoj dojímavý príbeh. Aj ja slzím...
evusik
oj dievčence, veď ja som vás nechcela rozplakať, ale keď spomínanie je také - vháňa nám slzy do očí.
Ja nie som zástanca vety: "Za našich mladých čias bolo lepšie." ale som presvedčená, že za našich mladých čias bolo lepšie preto, lebo sme boli deti a dívali sme sa na svet detskými očami a rodičia nás ochraňovali a svet bol gombička a my sme v úžase hľadeli a obdivovali a objavovali všetko čo k životu patrí. Až sme zrazu z ničoho nič dospeli a čaro detstva sa vytratilo. Ešte že nám spomienky nemôže nikto zobrať. A Vianoce sú ideálnym časom na spomienky :-)
Naša dcéra, keď bola malá, miesto čítania večernej rozprávky vždy modlikala: "Mama, rozprávaj nám ako to bolo keď si bola malá." a ja som im rozprávala ako sme pásli husi a skákali z kozla, ako sme v lete stavali hrádze na potoku, ako nás môj dedko brával na dlhé prechádzky a učil nás poznávať kvietky a vtáčikov, a ako sme sa v zime korčuľovali na potoku na korčuliach na kľúčik, a ako ma raz moji starší súrodenci zabudli pri sánkovaní na kopci a ja som skoro zamrzla... že v zime keď otecko odpratal sneh a ja som utekala po chodníčku ani ma viedieť nebolo, bola som ako v tuneli, snehu bolo vyše mňa... a deti počúvali a hlavne dcérka sa nevedela nabažiť. A tak teraz, keď ma občas chytí nostalgia si tie moje spomienky zapisujem, dúfam, že mám ešte dosť času aby som ich mohla porozprávať mojim vnúčatám a ak nie tak si ich aspoň prečítajú :-)
evusik
@zirafninka vláčik odfotím s radosťou, ale až neskôr, lebo teraz sme až do Silvestra na chalupe....
cistinka
Aj ja ďakujem za krásny príbeh. Sedím tu už hodnú chvíľu a čakám, kým doslzím, aby som ti napísala...Kúsok odo mňa sedí moja osemdesiatročná maminka, zrobenými vráskavými rukami štrikuje mojim vnúčikom papučky...za ňou svieti vianočný stromček, na ktorom celkom hore visí zopár sklených ozdôb z môjho detstva, ktoré putujú svetom so mnou už celé roky...Tiež som bola najmladšia z piatich detí a tvoj príbeh mi pripomenul nielen detstvo, ale aj tú vianočnú kolekciu - ďakujem!
evusik
@cistinka teraz si zase rozplakala ty mňa... ja som svoju mamu stratila už dávno ale myslím na ňu stále. Prajem tvojej mamičke ešte veľa pekných rôčkov aj keď osemdesiat je krásny vek. Môj otecko oslávil teraz v decembri deväťdesiat rokov a je zdravý ako repa.
Hovorí sa, že deťmi sme pokiaľ máme rodičov, pokiaľ máme komu hovoriť mama alebo otec.
izabella929
@evusik...tvoj príbeh ma veľmi dojal..kde sú tie časy, keď si deti vedeli vážiť všetko a všetkých...škoda, že táto krásna atmosféra Vianoc sa premenila na mamonu, za každú cenu dať drahšie dary pod stromček...škoda, že lásku už v obchodoch všetkú predali..v súvislosti s týmto príbehom ma napadol jeden, ktorý som počula v rozhlase..v meste na rynku si postavil svoj stánok Pán Boh a predával v ňom lásku..išla tadial veľmi smutná žena a zastavila sa pri stánku, aby si tiež niečo kúpila.. i opýtala sa Pána Boha, či si môže u neho kúpiť lásku..Pán Boh sa na ženu podíval vrúcnym pohľadom, zobral jej ruku do svojich rúk a riekol...lásku nemám, ale ti podarujem semienko lásky, chráň si ho, nedovoľ nikdy, aby vyhynulo, staraj sa o lásku tak, aby vždy zostala medzi nami...
aroooo
@no evusik, už vidím na monitor a môžem odpísať, ako si mi veľmi pripomenula aj naše vianočné sviatky také podobné tým tvojim.My sme zdobili stromček aj doma varenou čokoládou, liala sa do formičiek/aj recept by mal byť ešte niekde/ a balilo sa do staniolu.Súčasne si spomínam, že zo stromčeka sa smelo jesť len po Troch kráľoch ale to sa nado mňou so sestrou zľutoval otec a občas nám z horných časti vybral zo staniolu salonku a zabalil akoby bola plná a to bolo potom prekvapenie, keď nám mama chcela dať a čo chytila bolo prázdne, samozrejme sme si to odniesli všetci traja s otcom na čele, ostalo len pár saloniek a čokoládový Mikuláš priviazaný pod vrcholcom, no čo už....
aroooo
A vianočné ozdoby z tých čias ešte mám a sú moje najmilšie keď sa rozhodnem a zdobím stromček.
sylvinka
@evusik ,ďakujem za krásny a dojímavý príbeh.Už som si utrela slzičky a zaspomínala na svoje detské VianoceKrátko pred týmito Vianocami mi zomrela moja zlatá maminka...a toho strieborného vtáčika máme aj my.Sedel teraz na parapete a dozeral na nás...ešte raz ďakujem.
dada777
To je prekrásny príbeh, aj Vianoce boli vtedy také krásne, veru aj nám mama delila sladkosti zo stromčeka a vždy sme na túžobne čakali. Vtedy v tých časoch boli Vianoce celkom iné, to ich čaro bolo krásne...
matata1
@evusik ďakujem za krásne vyrozprávaný príbeh... Dojal ma. Aj moja mamka doteraz spomína na svoju prvú čokoládovú kolekciu z obchodu - dostala od predavača jednu veľkú plnenú žabu. Nám sa vianočné ozdoby od starkej žiaľ nezachovali. Boli to krásne farebné sklenené vtáčiky. Veľmi ma to mrzí. Ostáva mi na ne len spomínať.
bobarka
Evusik -veľká vďaka za krásny príbeh. V spomienkach som bola chvíľu malá a doma s rodičmi, ktorí už dávno nie sú medzi nami.
babidka
pripomenula si mi nase Vianoce ktore boli podobne - a krasne :-) Cas detstva bol nadherny a spomienky su take nase velke bohatstvo ktore nam nik nemoze zobrat ....
babav
@evusik , utieram si zahmlene oci...krasne si opisala vase vianoce
a pripomenula si mi mnohym nase...najkrajsie spomienky ostavaju
v mysli a robis dobre ,ze ich zvecnujes pre vnucatka...mali by sme si zobrat priklad....Ja nemozem zabudnut na ...pre mna najkrajsi darcek ...krasne ilustrovanu knihu"Rozpravky z tisic a jednej noci",
ani na prazdne salonkove kostricky pri vyzliekani stromceka ,
ktore moj maly brat stihol tajne vyjest a zabalit naprazdno;-)
Teraz mi zivot pise nove spomienky s mojimi dvomi vnuckami....
pri vianocnych obrusoch prekrasne vysitych rukami mojej drahej mamy,ktora sa ...dufam ...na nas usmieva zhora s laskou, aku vedela len ona rozdavat;-)
fialka49
Aj mne sa srdce rozbúšilo a slzy zahmlili oči. Neviem, či preto, že Vianoce začali na Vianoce a nie v septembri, inak voňali a aj inak sa trblietali časom zájdené vianočné guľky. Inak vržďal sneh, inak voňal dym zo smolných polien a všeličo inak.... Dodnes spomínam u nás na kúsky drevených kocočiek zabalených v staniole, ktorý bol dokrčený od mnohoročného používania. Pánečku, a keď som prvýkrát videla u svojej tety vianočný stromček od zeme až po strop a keď mi dala skôr ako po rozobratí stromčeka cukríky povešané ako salónky a keď....
Predsa ďakujem za krásne, aj keď chudobnejšie matariálne Vianoce a prajem svojim deťom a vnukom a vnučkám, aby si aj oni zachovali krásnu spomienku na ich Vianoce, ktoré sú bohatšie materiálne a dúfam, že sa snažíme dostatočne i na duchovnú nádielku.
Prajem krásne medzisviatky všetkým.
evanaaa
@evusik , dojímavé, ako sama vidíš ,k plaču a krásne. Dnešným vianočným sviatkom chýba tá atmosféra, ktorá ich robila takými aké majú byť, pre ne same a nie preto, aby si obchodníci plnili vrecká. Priznám sa, ja sa na Vianoce už netešievam, to, čo bolo sa nedá nahradiť. Nás bolo osem detí, robil len otec, ale Vianoce sme mali so všetkým, čo k nim treba, darčeky, kolekcie, tradičné jedlo na Śtedrý večer, niekoľko druhov koláčov. Viem, na dedine boli sviatky krajšie ako v mestre, viac tradícií, ale mama vyrastala ne dedine, tak aj my sme mali podobné zvyky a tradície. A ďakujem rodičom, že nám umožnili mať tie sviatky pekné a preto mi tie spomienky nezatienia dnešné často viac komerčné sviatky.
arasidka
Pekné spomínanie. My sme boli len dve - sestra o 5 rokov mladšia a ja. Vždy sme mali voňavý stromček, aj keď len smrečok , ale vždy bol živý a vydržal do Nového roku.Skromnosť v našom dome bola po celý rok. Otec bol ťažko chorý a preto bol v invalidnom dôchodku. Nebolo peňazí nazvyš, veľké šťastie sme mali, že mama bola krajčírka a tak dokázala vykúzliť aj zo zbytku látky, či starých šiat nové. Vianoce boli pre nás skoro vždy akýmsi časom, keď sme boli spolu. Aj s ockom. Nejedenkrát ho prepustili po niekoľkých mesiacoch z nemocnici domov, stávalo sa, že bol doma iba na Vianoce a o pár dní sa musel vrátiť do nemocnici. Ocko bol pre nás akoby darčekom. Keď nad tým premýšľam znova a znova, vždy sa mi do mozaiky spomienok vybaví niečo nové, a často sa mi vracajú sny, že sa ocko vrátil.Sú to vždy pekné sny, podvedome viem, že už nie je medzi nami, ale vždy sú tie jeho návraty zvláštne pekné, bez strachu z toho, že je mŕtvy.
A mojej mame často prichádza aj v noci, drží ju vraj za ruku, hladká ju aj po tvári a ona mu vždy nahlas povie: Tati, ešte nie, ešte ma tu nechaj, ja ešte nechcem ísť za tebou...
A toto sú veci, ktoré ma desia, pretože mama sa pritom chová tak, akoby ho naozaj videla a vtedy ma prepadne "detský strach" , ako keď som bola malá a bála som sa tmy. Ráno mi sama povie, že zase bol otec pri nej . Vníma to ako živý sen a už nejedenkrát so smiechom dodala: No, len aby ma tato chcel, keď sa stretneme ... on taký fešák a ja už taká stará baba. Ocko mal 54 rokov, keď od nás odišiel a mama 5O. Odvtedy bola sama, nikdy už nechcela nový vzťah, vždy tvrdila, že mala dobrého muža a na horšieho by si už nezvykla.
kuchticka
@evusik , este ze sedim pri krabici kleenexov (papierovych kapesnikov). Svoje detstvo a spomienky, najma na Vianoce si napisala velmi dojemne a pripomenula si mi tiez moje detstvo v chudobnej dedine, v chudobnej rodine. Nase deti spomienky z mojho detstva tiez chcu pocut vzdy ked sa u nas stretneme a dcera svojmu synovi (nas jediny vnuk) tiez rozprava ako to bolo na Vianoce u nas ked bola ona mala.
Ja som tiez sedavala na peci ked sa u nas drapalo perie a pocuvala rozpravanie a prihody tych okolo stolu, spievanie najroznejsich piesni alebo chlapov rozpravanie o vojne. Ked boli vsetci unaveni musela som ja recitovat basnicky alebo spievat co viem zas ja a to z tej pece.
baculata
Pekne napísané spomienky, dojímavé. Ja som sa našla v tom krdli husí, ako dieta to bola moja robota, celé leto to bola jedna deka, hrubá kniha a desat husatiek.Ja tie roky nepovažujem za chudobu, áno nemali sme to a tolko ako dnešné deti, ale boli sme všetci a všetky deti tak rovnako bohatí či chudobní. Tak som to vnímala v svojom okolí.Rokmi a vlastnou skusenostou zastávam názor, čím tažšie dáš chlieb dietatu, tým lahšie výchovu a opačne.
kata50
Klipkám očami , aby som videla cez slzy na monitor....
Múdra a milujúca maminka - dala vám veľa lásky .
evusik
@arasidka až ma mrazí, keď čítam čo si napísala... aj keď ja som veľmi racionálny človek som presvedčená, že je zopár vecí medzi nebom a zemou, ktoré sa jednoducho nedajú vysvetliť, proste sa stanú... ja mám tiež zopár takých neuveriteľných zážitkov...
a vieš, že môj otecko tiež ostal po maminej smrti sám aj keď sa mu núkali všelijaké vdovice, aj slobodné a žiadnu nechcel, ktohovie prečo? :-)
arasidka
Evka, už veľa razy sme pri debate o tom s mamou hovorili.Pýtala som sa jej, prečo si nenašla nového partnera a ona vždy odpovie rovnako: To máš tak, nikto ti nenahradí človeka, s ktorým si toľko rokov žila vedľa seba, spolu ste stárli rovnako a všetky svoje neduhy a vrtochy ste obapolne poznali. Ťažko sa prispôsobíš niekomu, kto ich má inakšie.To nikdy dobrotu nerobilo.
A časom, ako sme s mojím dzedkom spolu stárli a vyrovnávali sa navzájom s "povahovými črtami" - zlozvykmi, návykmi a náladami, som na to prišla aj ja .Netreba veľa slov medzi nami - jeden aj druhý dobre vieme, aká bude reakcia, aký má kto z nás názor na rôzne veci a čo mu najlepšie vyhovuje. Nemenili by sme na tom už nič.
evusik
@arasidka keď som bola mladé dievča, stredoškoláčka, chodila som do školy po takej strašne dlhej ulici a keďže som mala odjakživa bujnú fantáziu vymýšľala som si príbehy o ľuďoch, ktorých som stretávala... vždy som si predstavovala akí sú, čo robia... okrem iných som na našej ulici stretávala starčeka so starenkou, vždy boli pekne oblečení, straček nosil pumky a kockované podkolienky, obaja boli guľatučký a ružolíci. A čo bolo najkrajšie držali sa vždy za ruky. Nie pod pazuchu ako to robievajú starší ľudia ale pekne za ruky, a vyzeralo to ako keby si starček starenku pyšno viedol na prvé rande.... boli strašne zlatí. Dlho, asi tri roky sme sa takto stretávali, vždy sa milo usmiali a zachvíľu som ich už zdravila ako starých známych, patrili nerozlučne k sebe, až raz som stretla starenku, išla bez starčeka a pod pazuchu ju viedol mladý muž, asi syn. Mne bolo hneď jasné čo sa stalo, až mi srdce stislo. Starenka sa na mňa len smutno usmiala a už som ju nikdy viac nevidela. Možno odišla bývať k deťom, ktohovie. Je zaujímavé, že aj keď to boli pre mňa úplne cudzí ľudia, vždy si na nich spomeniem v súvislosti s tým, že ľudia ktorí dlho žijú spolu a majú sa radi začnú sa nielen povahovo ale aj fyzicky na seba podobať.
amelie
@evusik , zviera mi hrdlo, mama mi veľmi chýba, najmä na Vianoce. Stratila som ju skoro, nemohla sa tešiť z mojich detí, ani oni z nej. Boli sme traja: brat starší o deväť rokov odo mňa a sestra mladšia o tri roky. Všetci si ma zvykli prehliadať, ako to už býva s prostrednými deťmi. Len mama nie. Nikdy.
Ďakujem ti za tvoj príbeh.
babusha
nedá mi, ale vrátilo ma to desiatky rokov späť, čaro vianoc to tu už bolo, detstvo je preč, život beží rýchlejšie a chladnejšie sú city a dnešná atmosféra vianoc to nie je pre mna ... spomienky nám nikto nevezme a to je to čaro
arasidka
čítam si vás, čítam....... robota stojí.......... ale nech.......... veď ona počká! A tak sa mi vybavili najstaršie spomienky na Vianoce. A spomenula som si na ne aj na Štedrý večer pri pohľade na misu ovocia. Ako nám tie pomaranče a banány s mandarinkami zovšedneli!!!Keď sme boli malé deti,ledva sme čakali na to, keď sa doje večera a mohli sme si vlastnoručne očistiť voňavý pomaranč. Ešte i tie šupky sme voňali, bola to prenádherná vôňa. A dnes? Veď si odpovedzte sami. Ešte i tie šupky sa ukladali na rám šporáka, aby dlho rozvoniavali po byte.A dnes? Spray s vôňou klinčekov a jablka a vareného vína, druhý s vôňou ihličia, alebo mora, alebo všeličoho iného až sa z toho hlava krúti. Umelé náhrady za prirodzenú vôňu. Umelé stromčeky, a čo ma najviac deprimuje, keď idem po ulici a nielen vidím, ale aj počujem: Méééééééééééry Christmas, méééééééééééry Christmas........... akí sme svetoví!!! A keď niekto pociťuje trošku tej nostalgie po originalite Vianoc - pustí si slovenské koledy aspoň na pár minút z cédečka. Už ani spievať nevieme. Je to tak? Priznávame si, že sa spev vytráca spomedzi ľudí? Mladí si ťukajú na čelo ,keď sa zíde rodina a chce sa im spievať - zutekajú, nudia sa, zrazu sú všetci trápni pre nich... Akoby slovenským textom nerozumeli, ale repovať ešte zvládajú , aj anglické texty im dobre idú....aj prípitky a gratulácie po anglicky.
Prečo? Ako sme ich to vychovali? Keď už aj tí poniektorí odrastlí synci nechodia do slovenského šenku, či krčmy, ale idú sa zrichtovať do Pubu? A v obchodoch máme, ako som už tisíckrát hovorila - Klááápkarty, a nie klubové karty - na Slovensku už dávno sa nehovorí po slovensky. Čerta s tým, ja si zaspievam, aj s mojím dzedkom, a pekne po slovensky a po záhorácky a aj česky: Slovan do toho, Slovan do toho.... he he - do čoho? Veď v Európe už sme, a ako to s nami vyzerá? Odpovedzme si sami. Tak čaute, idem dovariť pyré.
evasik
evusik, si dobrá rozprávačka. Tvoje spomienky by stáli zato, dať do knižnej podoby. Bola by to pamiatka nielen pre Tvoje deti, ale aj ich generáciu. Mnohí dnešní mladí ani netušia, ako sa kedysi žilo.
kuchticka
@arasidka - tak teda cau? Je mi to k smiechu, ale i luto v akom prapodivnom prostredi, alebo spolocnosti se teraz nachadzaju zrejme vsetky staty byvaleho rezimu, ktore patrilli do tzv. vychodneho bloku, alebo za zeleznu oponu. Take iste je to v Cesku ako na Slovensku - vsade sa snazia co najskor prisposobit zapadniarom, ktorym pred Zamatovou zavidelo vela ludi. Tak "horempadem" (neviem sa vyjadrit po slovensky) nech sme ako oni. Niekedy je mi to smiesne, ale nech, sak ....
My ked prideme na navstevu na Slovensko alebo Moravu vsade sa zijdeme cela rodina spievame do bielehho rana,vsetko mozneeeeeee a velaaaaaaaa. Rodinu mame i v Cechazh, ale tam sa nespieva. Arasidka, keby som byvala blizsie, veru bych si s vami prisla i zaspievat... "Ej hore haj dolu haj, hore hajom chodnik ....."
ikebana
veľmi ma dojal Tvoj príbeh. Aj slzy mi tiekli po líci. Bol by to krásny vianočný film. Dal by ľuďom lásku a nehu. A súčasná generácia by mala ponaučenie, že nielen drahé darčeky sú vzácne. Veď najkrajší darček je mamina náruč a nežné pohladenie ako aj rodinná pohoda.
Od teraz si vždy, každé Vianoce, spomeniem na Tvoj príbeh.
Prajem ničím nerušený nový rok
arasidka
čau,kuchtička.
Šak totok!

Už niekoľko rokov ide na tv Markíza seriál Ordinácia v ružovej záhrade, je to nekonečný príbeh, ale si ho rada pozriem. Väčšia časť je nakrútená v našom mestečku - pekné, sa mi to ľúbi. Ale jedno neviem pochopiť, prečo po celý čas vysielania tohoto seriálu nezaznela ako zvuková kulisa ani jedna pieseň v slovenskom jazyku. Všetko sú to piesne v angličtine. Akoby sme nemali dosť spevákov a dobrých textárov, aby ich použili. Pardon,aby som im neblížila, občas nejaký refrén zaznie, a to v scénach, keď sa hrdinovia seriálu ocitnú v situácii alkoholového opojenia, tým textom rozumieme.
Nuž, svet sa mení, aj obyčaje.

bibia1
nádherné, musím si bežať po vreckovku, prepáčte
evusik
tak som sa konečne dostala k písaniu...
@zirafninka1 úloha splnená, foto pridané trochu mi to trvalo dlhšie :-)
@arasidka @kuchticka my sme taká spevavá rodina, teda hlavne manželova rodina to sú chýreční speváci... ja len tak bákam ale bákam rada... u nás sa spievalo vždy, deťom som spievala uspávanky a teraz dedko spieva vnučke a keď prvý krát zaspala pri jeho uspávanke, táááááákto mal nos dohora :-)
ako asi všetko aj vzťah k ľudovému umeniu a hlavne k spevu je vecou výchovy, my sme sedávali pri ohníku a vyspevovali trampské pesničky a ráno sme vždy vítali slnko a trojhlasne sme spievali Slniečko horúce, no aspoň sme sa snažili :-) no boli sme mladí... a neskôr už s nami pri tom ohníku sedávali naše deti, tak to bolo pre nich úplne prirodzené, že spievali s nami...
a čo sa týka dnešných mladých, celkom by som ich nezatracovala, veď keď sa mladí bavia, čo spievajú? elánovky - čiže slovenské pesničky
arasidka
Evusik, :))) Keď som varovala vnučku Eriku, vždy som jej spievala uspávanku: Zahrajte mi tichúčko, javorové husle... Až raz! Keď mala Erika dva roky, bola zase u nás cez víkend a keď sa išlo spať, tak som začala: Zahrajte mi tichúúúúúčko, javorovééééé huusleee...
A malá to priklincovala naveky: Babka, uš dooooost.... :)))
No a čo sa týka tých mladých - ale iste, nezabudli ešte slovenské pesničky :))) Ale čím ďalej - tým menej :(
evusik
no, ako si dobre spomínam, tak ja keď som bola mladá, tak o ľudovú hudbu som ani ja ani nikto z mojich rovestníkov nemali záujem... ba priam sme ňou pohŕdali, pche, ľudovky, kto by o ne stál... to taký Led Zepelin? Jimi Hendrix, Jenis Joplin to bol iný nárez... vidíš a človek dospeje a na mnohé veci sa díva ináč, ja už nepočúvam divočiny, aj keď nejaké vinilky doma stále mám, radšej mám dobrý džez a nadovšetko operu, ale keď sa stretne rodina skončíme s rukou nad hlavou a vyspevujeme ľudovky... veru tak :-)
kuchticka
@evusik , tak vidis, ako tvoj pribeh a zazitky rozprudili debatu a zblizenia nas, virtualnu rodinu. Veru u nas sa spievalo stale, vsetci a z kazdeho vreca nieco. Este som ani nevedela dobre rozpravat a uz som vedela naspamat vela piesni, ktore nasi spievavali. Kde sa spievalo tam som nemohla chybat. V kazdom spevackom zbore na skolach a potom i ked som bola zamestnana. Nasi mali vsetci vynikajuce hlasy a ja vraj tiez. Spievali sme i z opery sem tam nieco. V kostole na chore sme spievali vsetci. Mne to tu v USA chyba. Chybalo mi to i vCechach kde som zila, ale obcas sme isli na Moravu a Slovensko na navstevu a tam sme si vzdy zaspievali. Moj mamzel sa naucil spievat plno slovenskych piesni a spievali sme vzdy spou dvojhlasno. No co uz....
evusik
@zirafninka1 vôbec neviem odkiaľ mala naša mama tento vláčik, ale vždy bol celkom hore na stromčeku aby sa nerozbil... má očko na jednom aj na druhom konci takže sa dé pekne zavesiť ako girlanda... chvalabohu vydržal a teraz si ho opatrujem ja...
@kuchticka mne sa vždy páčili také spevavé rodiny, alebo hudobné lebo hudba zbližuje a určite to nie je fráza... u nás doma sa nespievalo, ale moja mama rada počúvala vážnu hudbu, koncerty z rádia a to sa prenieslo aj na mňa a milovala film Zem spieva a Rodná zem. Zato manželova rodina je veľmi spevavá a ja som sa rada k nim pridala :-)
julica
Aké sú krásne, je to naozaj poklad. my sme mali po babke a jej mame také plechové šišky a strašidelných čertov, mamina ich v ošialu 90. rokov vyhodila :(
slawi
Krasne si to napisala.Ja mam tiez na stromceku 3 posledne vianocne gule z mojho detstva.Sestra ich chcela vyhodit.Nahodou som prisla k nim na navstevu a ked som videla gule v smetnom kosi hned som ich vytahovala.Vesiam ich osobne nik sa ich nesmie dotknut (nie v zlom, len chcem aby co najdlhsie vydrzali).
Mas nadherne spomienky.
evusik
@julica tak to je mi ľúto... ja som taký staromilec, opatrujem všetko staré čo sa týka našej rodiny, pre mňa je veľmi príjemné používať veci, ktoré používali už moji predkovia, napr. stále mám dve stoličky ktoré robil môj starý otec stolár, niekto by ich vyhodil ja ich mám v kuchyni a je to solídna ručná práca a pravé drevo. A je to dobrý pocit, že mám niečo čoho sa dotýkali ruky môjho starého otca ...
@slawi vidím, že nie som sama čo opatruje staré veci a to ma teší
:-)
arasidka
Evusik,dnes mi je veľmi ľúto, že moji rodičia neuchovali toho viacej po starých a prastarých rodičoch. Akosi nemali k tomu taký vzťah. Keď som spoznala môjho dzedka, a všetci už vedeli, že náš vzťah je vážny, začali sme občas navštevovať jednu, alebo druhú babičku z dzedkovej strany. zVLášť SOM SI obľúbila babku Marienku,ktorá bola zo srdca Liptova, priamo z centra mesta.Dnes už nikto nevie a ani sa nedozvie, kde sa oni s dedkom Bedřichom "napopácali spolu".Dedo Moravák rovno od Břeclavy z dedinky Bučovice.No ale to nie je dôležité, krásne je, že svoj život prežili dokonca spolu, i napriek tomu, že bola vojna a dedko Bedřich bol na Slovensku v tých krušných časoch slovenského štátu "cudzinec".A vydržali spolu i napriek tomu, že babka bola luteránka a dedko katolík.Úžasné bolo to, že obaja boli kuchári a vedeli vynikajúco variť. Keď som babku Marienku spoznala, už to bola vdova na dôchodku, ale na varenie nezanevrela. Keď sme k nej prišli, vždy dobré čosi voňalo a v priestrannej kuchyni stálo zariadenie tak, že pripomínala závodnú kuchyňu. A bolo to tak, stoly pod oknom sa ťahali popri stene a ešte aj v strede velikánskej kuchyni boli dva a všade kuchynské náradie, v stavaných skriniach hrncov a plelchov a tanierov toľko, že sa to nedalo len tak ľahko zrátať.Boli to všetko pozostatky z čias, keď po vojne obaja aj s dedkom mali vývarovňu pre robotníkov.Všetci robotníci z mestečka chodili k ním na obedy.Stále počujem jej veselý hlas, keď sa nás pýtala, či nám chutí to, alebo hento:"No... proto, vždyť jsem tam dala celý máslo!" Túto dedkovu obľúbenú vetu často opakovala a ona sa u nás doma udomácnila doteraz.
Keď sme sa v roku 1971 vzali, babička bola ešte na našej svadbe, celkom čulá a veselá.Po roku babička vážne ochorela a hospitalizovali ju v nemocnici. Vtedy som nosila pod srdcom moje prvé dieťa a nikto ešte o tom nevedel.
Ako dnes vidím babinu, ako leží v posteli a ja jej hovorím: Babi,tak sa ponáhľajte vyzdravieť, veď s kým budem kočíkovať,ha?
Nedočkala sa svojej pravnučky, zomrela v májové krásne slnečné ráno,oslobodená od všetkých bolestí. Ale ešte skôr ma poprosila, aby som sa o ich hrob starala a nedopustila, aby tam rástla husto tráva...A ešte niečo, Andulka, nie aby ste mi tam niekedy priniesli červené hrebíčky... lebo vás budem strašiť...
V mojej ilzbičke mám toho dosť na pamiatku. Ak sa dobre pozriete na avatar, okrem môjho najmladšieho, ako hraje na gitare a dvoch vnučiek, čo spievajú s ním, vidíte na stene starodávne zrkadlo, ešte s pôvodným benátskym zrkadlom. Keď babička zomrela. zastierala som ho v jej bytíku bielym plátnom , neskôr som tak spravila, keď rok po roku za sebou odišli moji svokrovci. Dnes to zrkadlo visí v mojej izbe... Ktohovie, kam bude smerovať jeho púť "potom"... Vedľa neho je obrázok Marienky a Bedřicha - zrkadlo a ten obraz patria spolu - sú ako rodina.
Vždy, keď sa doňho pozriem, myslím na jedno - keby to zrkadlo vedelo hovoriť... Koľko osudov, radosti a sĺz sa v jeho benátskom skle uložilo, koľko príbehov je uložených za jeho rámom!
Zatiaľ nikto nevynašiel takú tehniku, aby sme tie spomienky vedeli "nahrať" ako spomienku na krásnu dovolenku pri mori! :)))
evusik
@arasidka máš krásne spomienky na krásnych ľudí - tvojich najbližších... tá predstava zrkadla, ktoré uchováva príbehy a osudy ľudí, ktorí ho vlastnili, ma úplne fascinuje... úžasná predstava...
arasidka
A vieš, koľkokrát si to predstavujem? Ako taký filmový scenár, vždy, keď si chceš pripomenúť dáku udalosť, pristúpiš k tomu zrkadlu, povieš čo potrebuješ, priložíš ruku na zrkadlo a môžeš si premietnuť to, čo sa stalo.
mirci25
Veľmi ma to dojalo :-( krásne napísaný príbeh. Pamätám ako nám so sestrou chutili želatínové salónky. Mali sme na stromčeku aj kokosové ale tie nám vôbec nechutili. Problém bol, že obidva druhy boli zabalené v rovnakom obale. Preto sme všetci boli prekvapení ako moja malá sestrička vždy utrafí, ktorá je želé-bez toho aby ich rozbalila. Až mi to raz nedalo a pýtam sa jej ako to robí. A ona mi tak nevinne detsky povie: ,,Ja ich len trošku stlačím a tá mäkká je predsa želé. " Také jednoduché riešenie na ktoré prišiel jedine najmenší krpec z rodiny ;-D Dodnes sa na tom bavím keď vidím salonky. Som vďačná, že sme ešte mohli zažiť tie krásne biele Vianoce plné lásky s pohody. A ani nám nevadilo, že sme nedostali tie najdrahšie darčeky.



 



TOPlist