S manželom a sestrou sme chodili po hroboch, zapaľovali sviečky a cestou od jedného hrobu k druhému sme sa rozprávali.
Celkom v súlade s atmosférou prišla reč na to, čo so sebou podniknúť po smrti. Ja som za spopolnenie. Sestra mi to odsúhlasila a dodala:
- Teraz nedávno som videla nejakú reportáž, je to vraj na Slovensku rarita. Boli dve sestry, jedna zomrela a tá živá dala popol tej mŕtvej zaliať do akoby jantáru a vyrobiť si z toho prívesok - slzičku na retiazku. Tak je tá mŕtva stále s ňou.
Mne sa to okamžite zapáčilo a hovorím manželovi:
-Vidíš, presne to urobíš so mnou, ak ma prežiješ, dobre? Do šperku ma dáš zaliať a budeš ho nosiť!
Môj manžel na to:
- No určite a budeš mi visieť na krku ešte ďalších bohviekoľko rokov!
Ale sestra sa nedala odradiť a ďalej rozvíjala svoju ideu:
- ... no, a keď si po Maťkinej smrti nájdeš frajerku a budeš s ňou v posteli, tak ju Maťa pri každom tvojom pohybe tresne po čele...
No čo vám poviem, kto sa nikdy na pietnom mieste nepokúšal udusiť záchvat smiechu, nepochopí. Líca mi cukali, celá som bola červená ako rak a z očí mi tiekli slzy. Okoloidúci si asi mysleli, že tak strašne za niekým trúchlim, čo bolo len dobre, pretože by som ťažko vysvetľovala tú predstavu pomsty neexistujúcej frajerke môjho manžela...
pozdrav sestre odovzdám! Je rovnako trafená ako ja... :-D Taká blbosť sa ozaj ťažko vymýšľa, ale, bože dobrý, fakt som mala obrovský problém zadržať smiech!!!
A zasmiať sa na cintoríne? Ak nie sme na pohrebe, prečo nie? Veď aj s tými, na ktorých tam chodíme spomínať sme zažili všeličo veselé.